Národmi a celým svetom sú buď milovaní, alebo nenávidení. Čokoľvek povedia, sa objaví v novinách alebo na televíznych obrazovkách či na internete. Môžu meniť beh dejín.
Sú prezidentmi či prezidentkami. Sú vládcami, diktátormi, vodcami. Predstavte si tú moc a pohladenie vlastného ega...
Potom to však zo dňa na deň všetko skončí. Sú príliš starí, prežili pár politických cyklov. Alebo ešte horšie: ľud už ich nechce. Nechce ich ani vidieť. Zvolí si náhradu, vystaví ich vyúčtovaniu. Je čas opustiť trón, Biely dom a pozornosť diktafónov a kamier.
Nie, nie je to ľahké. Nie je to ľahké pre amerického prezidenta Donalda Trumpa, nie je to ľahké pre bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka, nebolo a nie je to ľahké ani pre ich predchodcov aj súputníkov po celej zemeguli.
Pozrime sa na to, ako komplikovane končili svoje mandáty osobnosti, ktoré hýbali históriou 20. a 21. storočia u nás i vo svete.
Vytúžený dôchodok
Začnime doma, v srdci Európy, v nostalgiou idealizovanej prvej republike. Aj tu sa riešilo odchádzanie zo scény. Prvý prezident, Tomáš Garrigue Masaryk, po ňom vyslovene túžil a predstavoval pre neho absolútnu úľavu.
"Prosím vás, zbavte ma tej funkcie,"
odkázal údajne a doslova Rudolfovi Beranovi, predsedovi najsilnejšej vládnej strany v roku 1935, ktorý ho prosil o zotrvanie v čele krajiny. Už nemohol ďalej, už nechcel nič predstierať. Už chcel len pokoj. "Človek nezdravý nemá zavadzať," oznámil.
V skutočnosti si želal, aby sa derniéra konala ešte skôr. Už tretie volebné obdobie malo byť konečné, už to Masaryk vykonával s vypätím všetkých svojich fyzických i p...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.