StoryEditor

Herec Vlastimil Brodský: Desil sa bezmocnosti, radšej proti sebe obrátil zbraň

12.12.2020, 23:00
Autor:
HNHN
Bróďa, ako ho všetci blízki volali, prišiel na svet presne pred sto rokmi.

Niektorí z vás si možno spomínajú na záverečnú scénu komédie Svet patrí nám z roku 1937. Z továrne prúdia robotníci, medzi nimi ústredná dvojica, teda Jiří Voskovec a Jan Werich.

Nikto netušil, že v dave anonymných komparzistov je skrytý šestnásťročný mladík, ktorý sa stane jedným z najpopulárnejších československých hercov. Ako mohol vedieť režisér Martin Frič, že o šestnásť rokov neskôr mu práve jeho inštinkt zavelí, aby Vlastimila Brodského obsadil do úlohy doktora Kozderu vo filme Tajomstvo krvi? Rovnako tak netušil Jan Werich, že za jeho a Voskovcovým chrbtom nadšene šliape jeho budúci partner z televíznych komédií Slzy, ktoré svet nevidí a Usporená libra i z filmu Až príde kocúr.
Paradoxné je, že pôvodne nechcel byť hercom, pretože bol počas dospievania veľmi nesmelý a hanblivý. A nemenej paradoxné je, že trémou netrpel pri verejnom tancovaní a stepovaní. Keď mal Brodský devätnásť, nechal sa v Ústave ľudskej práce preskúmať, či má na herectvo predpoklady. Neskôr, už ako uznávaný herec, výsledok zverejnil. Pre všeobecné pobavenie. „Vo svojej povahe musí často vyrovnávať konflikty citových výstrelkov s voľným úsilím a kontrolou triezveho rozumu. Má sklon k mnohostrannej činnosti. Ak sa dokáže nadchnúť pre nejaký plán, je schopný ho vykonať až do konca.“ Lekársky posudok zrejme známeho hypochondra nepotešil: „Normálna ostrosť zmyslová, telesný stav bez nálezu choroby.“ A tiež: „Neurologický nález negatívny, avšak značne citlivá vnímavosť a duševná ,pohnutlivost‘, ktorá pre povolanie herecké nie je kontraindikáciou.“
Nielen komédie
Vlastimil Brodský sa narodil 15. decembra 1920 v Hrušove nad Odrou, ako gymnazista sa však s rodičmi presťahoval do Prahy. Herecký talent plachého mladíka si všimol slávny E. F. Burian, v ktorého súkromnej škole si zdokonaľoval svoje tanečné nadanie. A my už dobre vieme, ktorý z jeho darov sa napokon predral do popredia.
Keď sa v roku 1950 z Divadla na Kráľovských Vinohradoch stalo Ústredné divadlo československej armády, prekvapivo a dobrovoľne sa do zeleného prezliekol aj tridsaťročný Vlastimil Brodský. V repertoári, o ktorého úrovni dostatočne vypovedajú samotné tituly – Dukla, Stalingradci, Vojenská česť, Ohne na horách, Čapajev, Bitka na pochode – iba paberkoval. Svojím štýlom a prejavom sa tak výrazne odlišoval, že ho bdelí a ostražití kritici kárali, ba zlorečili mu. Po uvedení sovietskej hry Sláva, v ktorej predstavoval poštára, mu vyčítali, že úsilie kolegov sabotoval. Nielenže nezobrazil sovietskeho človeka, ale „svojím kabaretným humorom narušil obraz života, v ktorom rastú, zoceľujú sa smelí ľudia stalinskej epochy“. Brodský mal slobodne na výber, ale neodišiel ako niektorí kolegovia do iného angažmánu: „Ja blázon som tam zostal a čoskoro som začal ľutovať, pretože to, čo sme hrali, bol ukrutný paškvil.“ Pre neskoršie Divadlo na Vinohradoch, hlavne v ére riaditeľa Pavlíčka, sa však stal oporou.
Na Brodského komediálny talent stavil vo filme predovšetkým režisér Zdeněk Podskalský, ktorý mu často doprial za mužského partnera Jiřího Sováka. Túžil z nich stvoriť komickú dvojicu. Dodatočne nechal pripísať dve postavy do veselohry Kam čert nemôže; pre Brodského hradného kastelána, pre Sováka predsedu družstva. V ďalšej Podskalského komédii Spadla z mesiaca už obaja hrajú veselých družstevníkov. Avšak najšťastnejší nápad Podskalský mal, keď túto dvojicu doplnil o Jana Libického a v komédii Svetáci z nich vytvoril trio vidieckych fasádnikov, ktorí si chcú v Prahe užiť. Za to sú mu milovníci tohto filmu dodnes vďační. Komédia išla do kín v októbri 1969, teda už za rozbiehajúcej sa normalizácie, ale ponúkla mnoho protirežimových vtipov. Režisér Podskalský využil takisto Brodského autorské schopnosti. Slávny herec je autorom námetu k satire z roku 1958 Medzi zemou a nebom. Pôvodný názov je správny. V čase, keď vládol materializmus nad idealizmom a všetko duchovné bolo osočované ako tmárske, musela byť uvedená na prvom mieste zem – v rozpore s ustáleným úslovím. Postavu úradníka Nováčika písal autor Vlastimil Brodský „na telo“ hercovi Vlastimilovi Brodskému. Veľkého komika logicky spájame s komédiami, ale veľkosť preukázal aj tým, ako stvárnil záporné postavy. Odpudivosť kolaborantského úradníka Zedníčka v oscarovom filme Ostro sledované vlaky alebo ministra v komédii Zločin v šantánu zvýraznil zdanlivo ľahostajným výrazom tváre, v ktorej dominujú okuliare bez obrúčok ako znak moci.
Naopak, Očenáš v legende Všetci dobrí rodáci akoby snímal z divákov ich hriechy. Muž ušľachtilých záujmov a napodiv aj kostolný organista sa ako komunista podieľa na pofebruárových represáliách. V závere sa vracia do mestečka, aby sa dozvedel o osude toho najlepšieho rodáka, sedliaka Františka. V ďalšom trezorovom diele Skřivánci na niti hral intelektuála a vzdelanca vyhnaného na okraj spoločnosti, ktorý sa dovoláva Kanta a opiera sa o poriadok hviezdneho vesmíru a osobný vnútorný poriadok. To je zrejme postava, s ktorou najviac môžeme stotožňovať jej predstaviteľa.
Filmy s manželkou
Vlastimil Brodský mal melancholickú a komplikovanú povahu. Neustále ho prenasledoval strach zo smrti, ktorý zaháňal sarkastickým, tzv. predkremačným humorom. „Už keď som mal pätnásť a hovoril som mu, že mám pre neho k Vianociam skvelú platňu, tak ma prosil, nech to nie je tá dlhohrajúca, pretože tú už by nestihol, a rád sedával pri ústrednom kúrení, aby si vraj zvykol na kremáciu,“ opísal ho pre portál idnes.cz krátko po jeho smrti syn Marek. Vysoko pravdepodobne trpel skutočnou depresiou, ktorú však nikto v jeho okolí – zrejme vrátane jeho samotného – nebral vážne a prakticky nikdy sa na ňu neliečil.
Rovnako neľahký bol jeho milostný život. Vzťah so svojou prvou veľkou láskou, herečkou Jiřinou Jiráskovou, ukončil týždeň pred plánovanou svadbou. Krátko nato sa oženil s tanečnicou a baletkou Boženou Křepelkovou, s ktorou mali syna Mareka. Ich manželstvo však veľmi rýchlo stroskotalo. Ako 43-ročný sa postavil pred oltár druhý raz – s femme fatale československého filmu Janou Brejchovou. Pri obrade bol aj Jan Werich. „Komu z nás dvoch bol za svedka, to už si nepamätám. Asi Jane. Bola krajšia!“ Vtipkoval bývalý ženích pri spomienkach. „Môj v poradí druhý – a dúfam, že posledný – svadobný deň. Azda to bolo niekedy v marci v roku 1964. Myslím, že 13. 3. o 13. hodine. Pri stole nás bolo trinásť. Pôvodne som si myslel, že trinástka je šťastné číslo.“ Brodský a Brejchová spolu natáčali často: Smrť čierneho kráľa, Farárov koniec, Arabela. Trefne znejú tituly Hodíme sa k sebe, miláčik ...? A ženu ani kvetinou neudrieš. Pri natáčaní muzikálovej Noci na Karlštejne obývali spoločnú šatňu, ktorej skromnú výbavu zdobila krásna kytica frézií. Hlavne členky štábu obdivovali galantnosť Otca vlasti, ktorý ju venoval k prvému natáčaciemu dňu svojej manželke, predstaviteľke Elišky Pomoranskej. K bláznivej veselohre Diabolské medové týždne si vymysleli dokonca námet a obaja hrali hlavné postavy. Úlohu nesmelého ctiteľa dostal Jaromír Hanzlík, ktorý však v civile nesmelosť odložil. A tak po rokoch opustený manžel otvorene napísal: „Nesmieme zabudnúť, že moja žena odchádzala k nemu s tým, že ja som najväčší trubiroh sveta a on je najkrajší a najmúdrejší Adonis zemegule. Mne však Jarda Hanzlík vôbec neprekážal, pretože zastávam teóriu, že je údelom chlapov baliť ženy. Záleží na tom, či tá žena chce alebo nechce citovo splynúť s novým záujemcom. A to aj keď ide o ženu takmer blížneho.“
Melancholické starnutie
Je viac ako isté, že príslovečným humorom a statočnosťou len zaháňal hlboký smútok. Rovnako ako jeho syn, aj dcéra Tereza, ktorú s Janou mali, zostala žiť s matkou. Úspešná herečka Tereza Brodská sa ako dospelá opakovane vyjadrila, že svoju mamu vždy vnímala ako veľmi emotívnu osobnosť, kým otca, naopak, ako veľmi intelektuálneho. Na obdobie, keď s nimi žila pod jednou strechou – čo nebolo dlho, keďže ako polročnú ju matka poslala žiť na niekoľko rokov k svojej sestre; čiastočne z pracovných dôvodov, čiastočne preto, aby ju po rokoch bezdetnosti svojou prílišnou ustráchanosťou „nezadusila“ – spomína v skratke tak, že mamička stála neustále v kuchyni, zatiaľ čo otecko bol zavretý v pracovni, pričom mamička varila omáčky a popri tom sa učila roly. Po rozvode sa Brodský už viackrát neoženil.
So sebairóniou hovoril o tom, že vzhľadom na svoje dispozície či skôr indispozície nebol predurčený na roly milencov a milovníkov: „Jedine v Ústrednom divadle československej armády bolo možné aj nemožné, a tak som v milostnej scéne odnášal v náručí Táničku Hegerlíkovú z javiska do zákulisia, bez toho, aby som s ňou spadol. Bola to najťažšia rola môjho života.“
Herec odmietal falošnú heroizáciu predvádzaných postáv. Veľmi dobre vedel, že ľudia majú svoje veľké necnosti a chyby, ale že bývajú chvíle, keď sa aj tí najväčší ustráchanci narovnajú a bez potreby patetických gest sa odhodlajú na čin, dokonca hrdinský. Je trochu paradox, že o takomto napriamení vypovedal mimo svojho domovského teritória.
Stalo sa tak vo filme Jakub klamár, odohrávajúcom sa v koncentračnom tábore a natočenom v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike. Predstaviteľ titulnej roly získal na festivale v Berlíne 1975 Strieborného medveďa za najlepší mužský výkon a film bol nominovaný na Oscara.
Napriek hojnosti filmovým rolí a úspechu u publika sa mu s jeho pesimistickou povahou starlo ťažko. „Otec si ráno prečítal noviny a otrávilo mu to celý deň. A večer sa pozrel na správy a otrávilo mu to celú noc. Pre neho sa tento agresívny svet stával nezrozumiteľným a neprijateľným,“ opísal Marek Brodský, ktorý posledných deväť rokov jeho života strávil v susednej garsónke. Štvalo ho vraj všetko: od bulvárnych médií, cez hladovanie dvoch tretín sveta až po politiku. Bolelo ho i to, že mu umreli takmer všetci hereckí priatelia z jeho generácie a starol bez nich. Útechu nachádzal predovšetkým na svojej chalupe v Slnečnej. Najmä v kamarátstve s hercom Stanislavom Zindulkom. „Standa ho zrazu na chvíľu rozsvietil a zase fičali na vzájomných invektívach s kamennou tvárou, na takej neprenosnej srande, ktorá funguje len pri veľkom súznení,“ spomínal syn Marek. Lebo Vlastimil Brodský dokázal byť navzdory svojmu duševnému rozpoloženiu výborným spoločníkom. „Predbiehali sme sa, kto komu čo uvarí, mali sme svoje rituály, že sme nevynechávali spoločné pohárové futbalové stredy, ale hlavne som úplne zištne a sebecky nasával. Otec rozprával a ja som cucal, cucal a cucal. Ale nestihol mi to všetko vyrozprávať. Prežil úžasný život a jeho skúsenosti a zážitky boli také, že by mohol rozprávať každý večer ešte päťdesiat rokov a ja by som mal čo vstrebávať.“ Navyše naďalej nakrúcal. Ako 81-ročný si zahral vo filme Babie leto, a za postavu muža, ktorý dojímavo, nástojčivo i hravo vzdoruje starobe, si odniesol Českého leva.
Koniec
Depresívna epizóda ho nakoniec predsa len dostala na psychiatriu. V nemocnici sa ako večný hypochonder ocital často a v podstate sa tu cítil dobre. Ale táto skúsenosť bola iná. „Zrazu ho zavreli na oddelenie, kde bolo na dverách okienko ako na väzenskej cele, zamrežované okná, a keď prehltol prášky, tak sestrička chcela, aby vyplazil jazyk, že ich naozaj prehltol. Trvalo dva dni, kým sme ho dostali späť. A to pre neho bol taký ponižujúci a nedôstojný zážitok, že po prepustení o tom všetkom dennodenne rozprával,“ spomínala po jeho smrti pre portál idnes.cz Tereza Brodská. „Zrazu sa veľmi bál, že by sa ešte niekedy do špitálu vrátil a mohol byť natoľko mimo formy, že by sa situácia opakovala. Čo pre neho bolo úplne neprijateľné.“
Šok zažil tiež pri návšteve svojho starého priateľa Miroslava Horníčka, ktorý bol po cievnej príhode upútaný na lôžko v nemocnici. „Vrátil sa úplne zničený,“ hovoril pre magazín Téma Stanislav Zindulka. „Hneď mi volal, bol absolútne vydesený a pýtal sa: ,Kam sa podel ten intelekt, dôstojnosť, kde je jeho úroveň, iskra? Veď on už ani nemá silu spáchať samovraždu.‘“
Obe udalosti ním otriasli zrejme oveľa hlbšie, ako ktokoľvek z jeho blízkych mal šancu vnímať. „O smrti hovoril často už roky, o samovražde občas, vždy však s dodatkom, že sa na to má veľmi rád. Na čo myslel to tragické ráno, sa už nikdy nedozvieme, alebo až raz niekde hore,“ zhodnotil lekár Miroslav Čerbák, ktorý s ním večer pred jeho smrťou strávil v krčme. „Kdekto sa ma pýta, o čom sme rozprávali, keď o dvanásť hodín neskôr už reč stíchla nastálo. Bolo to obyčajné pekné rozprávanie medzi ľuďmi, čo sa majú radi, ako často predtým a, bohužiaľ, už nikdy potom, rozprávanie bez tieňa tušenia, že to je naposledy. Som presvedčený, že ani Bróďa v tom čase nevedel, čo jeho aj nás čaká. Po poslednom návrate z nemocnice bol chvíľami trochu smutnejší, viac premýšľal o živote, bolo to však múdre uvažovanie a bilancovanie. V krčme na Slnečnej sme hovorili o všetkom možnom a Bróďa bol veselý a vtipný. Spomínali sme na jeho filmy, ktoré si najviac vážil – Svetáci, Rodáci, Skřivánci, Rozmarne leto – rozprával o režiséroch Jasnom, Menzlovi a ostatných, porovnával prácu v divadle a filme.“
Zastrelil sa ráno 20. apríla 2002. Mesiac pred premiérou Babieho leta.

menuLevel = 2, menuRoute = style/osobnosti, menuAlias = osobnosti, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
26. september 2022 14:54