Kňaz Martin Kramara: V každej rodine je nejaká strata. Ešte som nezažil toľko pohrebov

S akými pocitmi tento rok očakávate Veľkú noc? Sú iné ako po minulé roky?

​Vo svojej podstate je to podobné, lebo opäť vysoko pravdepodobne nebudeme môcť Veľkú noc osláviť s veriacimi v chrámoch, ale len prostredníctvom televíznej obrazovky. Rok pandémie mnohých naplnil žiaľom aj stratou blížnych. Ja som pre covid stratil starú mamu. A myslím, že takmer v každej rodine sa nájde nejaká strata.

Na druhej strane, Veľká noc je práve o posolstve vzkriesenia, večného života, o centrálnom bode našej viery. O tom, že Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť a dal nám dar večného života. Tak aj tohtoročná Veľká noc by mala byť takým novým vliatím energie a nádeje. Budeme sa o to snažiť – prostriedkami, ktoré sú k dispozícii. Tento rok to bol naozaj náročný pôst, ale veríme, že prinesie svoje duchovné ovocie. Že tá Veľká noc nám bude o čosi bližšie, že bude o čosi autentickejšia – práve preto, že mnohí z nás v priamom prenose zažili odchod ľudí do večnosti – a veľmi sa nás dotkol. V tomto prípade bude pre nás príležitosťou na prehĺbenie sa vo viere, v nádeji i v láske.

Z toho, čo ste povedali, však vyplýva, že táto Veľká noc predsa len bude mať trochu inú podobu ako tá vlaňajšia. Niekto sa dokonca vyjadril, že za sebou máme v podstate celoročný pôst.

Áno, a mali sme v rámci neho možnosť spoznať samých seba, spoznať, čo je v ľuďoch: to dobré aj menej dobré. Ja ako kňaz som nikdy doteraz nezažil toľko pohrebov. Za 18 rokov kňazského života som nezažil toľko bolesti, smrti, utrpenia – a v tej perspektíve možno povedať, že ten rok bol naozaj náročný a že bol pôstom. Nielen pôstom od toho, že sme nemali verejné bohoslužby v kostoloch, ale aj pôstom v tom smere, že sme videli krehkosť života, pominuteľnosť človeka. A hoci ja o tom ako kňaz pravidelne rozprávam v kostole, teraz to pre mňa bolo veľmi osobné, zalomcovalo to mnou. Veľká noc práve v perspektíve uvedomenia si našej pominuteľnosti – dnes tu som, zajtra tu byť nemusím – bude, aj čo sa týka slávenia, liturgie, hlbšia a intenzívnejšia. Za ten minulý rok som si mnohokrát spytoval svedomie a vzbudzoval aj ľútosť nad svojimi hriechmi, lebo ktovie, či tu o niekoľko dní, týždňov ešte budeme.

Váš kontakt so smrťou je ešte o to intenzívnejší, že už dva mesiace pracujete ako dobrovoľník na covidovom oddelení. Odkiaľ sa vo vás vzala motivácia ísť do toho?

Inšpiráciou boli kňazi na východe. Oslovili ich s ponukou takejto služby nemocnice v Prešove a v Košiciach – a zapojili sa. My sme to vnímali a, samozrejme, kládli sme si otázku, ako teraz, keď sú zatvorené kostoly, môžeme byť užitoční. Tak sme sa opýtali tu v Bratislave a prišla ponuka z Kramárov. Dobrovoľnícku zmluvu sme podpísali na dva mesiace a uvažujeme, že budeme v nejakej forme ešte pokračovať.

Čo presne tam robíte?

Samozrejme, ako kňazi bežne chodievame do nemocníc, keď nás príbuzní alebo samotní pacienti volajú z dôvodu spovede alebo prinesenia sviatostí. Táto služba je však o klasických denných či nočných 12-hodinovkách. Chodievame do izieb pozitívnych covidových pacientov a robíme, čo je potrebné. A, samozrejme, čo ako dobrovoľníci zvládneme: teda donies...