„Opísať škaredosť je takmer jednoduchšie ako opísať krásu. No je to len preto, že škaredosť je vynaliezavejšia ako krása. Myslím, že škaredosť je zábavnejšia ako krása.“
Nie, hoci by sa mohlo zdať, že citujeme z jeho diela Dejiny škaredosti, je to úryvok jedného z mnohých rozhovorov, ktoré poskytol. Vždy zdanlivo ľahostajne vyvalený v kresle či na stoličke, no pritom vyťahujúci z talóna neuveriteľný prehľad z histórie, filozofie či literatúry.
Keď 19. februára pred piatimi rokmi podľahol zákernej rakovine pankreasu, svet prišiel o jednu z dôležitých postáv 20. storočia, ktorá svojím originálnym pohľadom na svet formovala obraz takzvanej postmodernej Európy.
Do hĺbky, no pritom s grotesknou ľahkosťou a nadhľadom. Jednoducho, napriek svojmu rozhľadu sa tento filozof s dušou spisovateľa (alebo ak chcete spisovateľ v koži filozofa) nebral smrteľne vážne.
Darovaný nebesami
Možno aj preto, že na vlastnej koži zažil schizofrenickosť, v akej sa
mnohí Európania počas svojich životov (nielen) v 20. storočí ocitli. Ako nekorunovaný kráľ semiotiky – náuky, ktorá skúma znaky a znakové systémy – symboliku nielen bohato využíval vo svojej práci, ale prelínala sa celým jeho bytím.
Napokon aj jeho priezvisko, ako sa on sám dozvedel v podstate až na sklonku života, v sebe nieslo skrytý odkaz naznačujúci humanizmus neznámeho „dobrodinca“. Umbertov starý otec z otcovej strany bol totiž najdúch, ktorého našli odloženého niekde pred kostolom.
Takéto deti dostávali meno podľa uváženia miestnej radnice a ako spisovateľ uviedol v rozhovore pre portál thecrimson.com, niekedy boli úradníci doslova sadistickí a vyžívali sa vo výbere hrozných mien.
„Nemali sme ani tušenia, prečo ten konkrétny muž, ktorý vyberal meno pre starého otca, zvolil práve ,Eco‘. Až do momentu, keď jeden z mojich priateľov študoval nejaké dokumenty vo vatikánskej knižnici a narazil na ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.