Dnes by mal 75 rokov: český spevák a politický komentátor v nemeckom Mníchove, ktorý zomrel vo veku nedožitej päťdesiatky. Krylovi bolo jedno, či hrá pre celú sálu alebo len pre jedného človeka - hral, spieval a recitoval svoje básne s rovnakým zanietením.
Je autorom 170 piesní, desiatich básnických zbierok a viacerých výtvarných prác. Väčšinu svojho života sa aktívne vyjadroval k spoločenskému dianiu vo vtedajšom Československu.
Ako umelec sa nebál postaviť zoči-voči socialistickým štátnym kultúrnym záujmom v období pred rokom 1968. V septembri 1969 emigroval a usadil sa v Nemeckej spolkovej republike (NSR).
Karel Kryl sa narodil 12. apríla 1944 v českom Kroměříži. Vyrastal v rodine kníhtlačiara bibliofílií medzi literatúrou a krásnymi knihami. Keď mal päť rokov, komunisti znárodnili rodinnú kníhtlačiareň a jeho otca odsúdili na nútené práce.
So svojím prenikavým videním príčin a dôsledkov, iróniou a skepsou sa Kryl vždy vymykal a išiel "proti srsti", píšu Lidovky. Už ako dieťa spoznal silu boľševika, keď rozbíjali otcovu tlačiareň (firma Kryl - Scotti), a vyrastal inak, než jeho rovesníci. Bol veriaci, aj keď tvrdil, že by ho asi z každej cirkvi vyhodili.
Kresťanské tradície si však nesmierne vážil a veľa z nich čerpal vo svojej tvorbe. Umelecké vlohy spočiatku venoval hline, po štúdiu na keramickej škole v Bechyni sa tým aj chvíľu živil.
To už bola ale jeho nevyhnutným doplnkom gitara. Čoskoro vystupoval na malých scénach v Košiciach a v Ostrave, od roku 1966 nahrával v rozhlase, v Prahe spolupracoval s divadlom Semafor.
V roku 1968 sa krátko uchytil v televízii ako asistent scény. Stal sa populárnym, ale bolo mu jasné, že s kvalifikáciou "bračeka" si v nastupujúcej normalizácii nezaspieva a z festivalu v Nemecku sa už v roku 1969 nevrátil.
Najznámejšie výroky Karla Kryla:
- „Never ostnatému drôtu, aj ak by sa stokrát tváril ako stonka ruže. Maškary, 1970, LP Caston – Munich, Germany“
- „Naše zásady sa končia tam, kde sa krížia s našimi úmyslami. Karavana mraků, 1979, LP Šafrán 78 – Uppsala, Sweden“
- "Úloha osobnosti v dejinách pozostáva prakticky z ochoty dotyčnej osobnosti zomrieť alebo sa nechať zabiť skôr, ako sa stačila odvolať. cz: Úloha osobnosti v dějinách sestává prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít dříve, než stačila odvolat. Marat ve vaně (Recitatív), Rakovina, 1969 – LP, Primaphon – München, BRD"
- "Politikom sa neverí, politici sa kontrolujú. Verí sa v Boha, verí sa v prírodu, verí sa v krásu, verí sa v myšlienku, ideu. V politika sa neverí, a kto v neho verí, je idiot!"- „Politikům se nevěří, politikové se kontrolují. Věří se v Boha, věří se v přírodu, věří se v krásu, věří se v myšlenku, ideu. V politika se nevěří, a kdo v něho věří, je idiot!“ (1992)
Vyštudoval výtvarný smer na Strednej priemyselnej škole keramickej v českej Bechyni. Jeho prvé piesne v rozhlase nemali väčší ohlas. V roku 1967 sa presťahoval do Prahy.
Jeho prvou vydanou piesňou bola Nevidomá dívka, ktorú v roku 1968 nahrala skupina Bluesmen a naspievala Hana Ulrychová. Situácia sa zmenila v roku 1968 po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, keď sa jeho pesničky stali aktuálnymi.
Najprv napísal pieseň Bratři a potom slávnu Bratříčku, zavírej vrátka. Patrila medzi piesne z jeho prvej platne, vydanej v Prahe v marci 1969.
Za pár týždňov sa z nej predalo viac ako 50 tisíc kusov, nakoniec ju cenzúra zakázala. Po roku 1973 absolvoval niekoľko turné v Kanade, kde si získal obrovské sympatie. Krátky čas žil aj v USA a koncertoval tiež v Austrálii.
Spieval po svojom, nie ako mu povedali
Usadil sa v Mníchove. Dvadsaťdva rokov pôsobil ako redaktor Slobodnej Európy. Pesničkársku profesiu nikdy neopustil. Skladal, písal poéziu a koncertoval pre krajanov po Európe aj v zámorí.
Vydal niekoľko kníh textov, niektoré si tiež ilustroval a nahral mnoho albumov. Doma sa stal legendou. Po návrate v novembri 1989 sa mu však ten "pomník" darilo búrať.
Chcel nielen spievať, ako mu povedali. A tak si ostal "na svojom". Nahlas hovoril o tom, čo sa mu nepáčilo, kritizoval "český zamat" i jeho predstaviteľa. Neskrýval sklamanie z politického vývoja a najmä z rozpadu Československa.
Vyčerpal sa "zlostným krikom a spormi s ľuďmi, ktorí mu za to nestáli", nechceli ho pochopiť. Kryl je dnes vzorom pre mnoho slovenských aj českých hudobníkov.
Vystúpil na takmer 30 koncertoch, vždy vypredaných, na ktorých poslucháči väčšinou spievali s ním. Vystúpil na demonštrácii na Václavskom námestí v Prahe.
Legendou sa stal opäť až po smrti
Bol symbolom revolúcie v roku 1989. Nepáčilo sa mu však ponovembrové dianie v Československu, sklamaný sa vrátil do Nemecka, kde 3. marca 1994 zomrel. V pesničkovej tvorbe pokračuje jeho mladší brat Jan Kryl, ktorý v auguste 2008 vydal album Není bratr jako bratr.
Na jeho pohrebe sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Po smrti dostal niekoľko ocenení in memoriam. V októbri 1994 to bola strieborná medaila rektora Karlovej univerzity v Prahe (ČR), v marci 1995 ho uviedli do Siene slávy, v októbri 1995 mu český prezident Václav Havel udelil Medailu za zásluhy II. stupňa a od Nadácie Charty 77 dostal Cenu Františka Kriegla.
V júni 1995 mu odhalili v Novom Jičíne pamätnú tabuľu a v apríli 1996 bustu. Jeho piesne vždy provokovali a dodnes nenechávajú žiadneho poslucháča ľahostajným.
Jedni ho berú ako klasika, legendu Protestsongu svojej doby, pre iných bol len večne nespokojný. Pre väčšinu svojho publika zostal človekom verným svojej gitare, piesňam a slušným ľuďom.
"Išiel proti srsti"
Vyspieval všetko: trpkosť duše, bolesť i lásku. Burcoval v podobe Protestsongov, úderných pamfletov proti krutosti, násiliu, ignorantstvu, zžieravo ironizoval.
Z jeho ostrých veršov plných historických alegórií, filozofickej až vizionárskej hĺbky ide mráz po chrbte. Veličenstvo kat, Pieseň Neznámého vojína, Morituri te salutant, Kráľ a klaun, Salome či Anděl sa stali hymnami niekoľkých generácií.
Zneli aj v časoch, keď boli zakázané a mnohé zľudoveli. Už od prvého albumu Bratříčku, zavírej vrátka (1969) sa Kryl stal, hoci trochu nechtiac, "Tragédom národa". Pre mnohých sú Krylove piesne možno veľmi patetické, až depresívne.
"Boli jeho život", priznávala jeho druhá žena Marlene, bavorská rodáčka, ktorá búrlivákovi 15 rokov vytvárala zázemie (vzali sa však v tichosti až vo februári 1991).
Krylove piesne, ku ktorým si sám skladal hudbu a texty, oslovujú svojou naliehavou výpoveďou rovnako silno dnes, ako pred rokmi, kedy sa jeho povestný generačný song Bratříčku, zavírej vrátka stal symbolom odporu proti augustovej okupácii Československa a vtedajšiemu nedemokratickému režimu.