Psychoanalýza. Toto slovo sa stalo v 20. storočí takmer zaklínadlom. Máločo tak významne zasiahlo vtedajšie myslenie ako objav Sigmunda Freuda. Kadiaľ však vedie cesta do hlbín ľudského vnútorného sveta a ako tam nahliadnuť?
Prišiel na to "vynálezca" psychoanalýzy Sigmund Freud. Nešlo pritom primárne o jeho legendárnu pohovku, tá bola len pomôckou. Nešlo prvoplánovo ani o sexualitu, ktorá je s jeho metódou často spájaná.
Freud viedol s pacientmi voľný, opakujúci sa dialóg. Prostredníctvom rozprávania, asociácií a hlavne vykladania snov sa dostával k ich dávnym, hlboko v nevedomí zasadeným, zážitkom.
A práve v ich pomenovaní videl cestu, ako pacienta očistiť od tráum. Aby človeka dostatočne uvoľnil, nechával ho ležať a sám sedel za jeho hlavou.
Sex versus žartíky
Základy psychoanalýzy a psychoterapie boli na svete a Freud stanovil alebo skôr upevnil viaceré pojmy. Pre jeho terapiu bolo dôležité rozdelenie vrstiev psychiky na vedomie, predvedomie a nevedomie, v ktorom hľadal potlačené zdroje tráum.
Zdroj energie človeka potom videl v sexualite a potrebe deštrukcie, agresivity. A sexualita? V prípadoch pacientov to boli skôr zlé spomienky, ktoré sa jej týkali. Spočiatku sa na ňu upriamoval vo väčšej miere.
Utvrdzovali ho v tom ľudia trpiaci traumami, ktorých korene nachádzal v takto ladenom nepríjemnom, až drsnom zážitku z detstva. A aj keď sám časom prestal vplyv sexuality démonizovať, spojenie so sexualitou s ním už ostalo.
Absolvent prírodných vied na viedenskej univerzite sa pôvodne podieľal na výskume nervového systému, zásadným sa pre neho však stal študijný pobyt v parížskej nemocnici. Presnejšie stretnutie so syndrómom hystérie a jej liečby pomocou hypnózy.
K ďalším úvahám ho inšpiroval viedenský kolega Josef Breuer, ktorý sa nesnažil hypnózou len liečiť, ale s jej pomocou vysledovať najmä príčiny choroby. Metóda Freuda veľmi zaujala. Aj keď sám metódu hypnózu čoskoro opustil, zostal presvedčený, že najdôležitejšie je pacienta počúvať.
Treba sa dostať do prehistórie jeho psychických ťažkostí. K zabudnutým zážitkom, potlačeným spomienkam čiže ku koreňom choroby, o ktorých bol presvedčený, že ležia kdesi v nevedomí.
"Potlačené emócie bohužiaľ nezanikajú. Boli iba donútené mlčať. A z hĺbky duše človeka stále ovplyvňujú," napísal.
Kľúč k človeku
Freud citeľne pomohol rozhýbať mechanizmus prístupu k ľuďom trpiacim psychickými traumami a celkovo k psychicky chorým pacientom. Terapia na základe rozhovoru ostro kontrastovala s vtedy často drastickými spôsobmi liečby.
Ale nestretával sa len s nadšením. So svojím vyhroteným presvedčením o úlohe nevedomia, sexuality, oidipovského komplexu aj so svojimi terapeutickými postupmi narazil aj na kritiku.
Jeho psychoanalýze bolo vytýkané všeličo: od prílišnej subjektivity po zlú možnosť vedeckého overenia. Napriek tomu sa stal natoľko uznávanou osobnosťou, že mu to zachránilo život.
Bol totiž Židom a po nemeckom anšluse Rakúska v roku 1938 mu hrozilo nebezpečenstvo. Vďaka priateľom a diplomatickým zásahom však z USA mohol emigrovať. O rok nato v Londýne zomrel.
O jeho psychoanalýze sa dodnes vedú spory. Moderná medicína mnoho Freudových predpokladov vyvrátila, čo kritikom hrá do kariet. Ale nič to nemení na fakte, že jeho objav špecifickej cesty do duše človeka mimoriadne ovplyvnil moderný pohľad na príčiny ľudského konania a uvažovania.