Ľudia v Londýne čakajú v rade, aby vzdali úctu zosnulej panovníčke Alžbete II. FOTO: Reuters
StoryEditor

Stála som 14 hodín „na kráľovnú“, koniec sa nedá vydržať

19.09.2022, 14:47

Ešte keď bola kráľovná medzi nami a oslavovala svoje 95. narodeniny, zaprisahala som sa, že keď zomrie, napíšem ten najsmutnejší a najdlhší článok na svete.

Nakoniec to bolo celé inak, o jej smrti som sa dozvedela po telefóne v momente, keď som si doma vyzula topánky.

Volali mi totiž z televízie, kde som bola predtým komentovať jej zdravotný stav, aby som sa otočila na päte a prišla späť. Bol to štvrtok, presne 19.30 h nášho času, pretože v tom momente televízia BBC a Twitter Buckinghamského paláca vydali oficiálne vyhlásenie.

Odvtedy som nemala veľa času sa zastaviť a premýšľať nielen nad tým, že by som mala napísať najdlhší a najdojemnejší článok na svete, ale keď bolo rozhodnuté, že odletím do Londýna na pondelkový pohreb, bolo jasné, že určite pôjdem do radu ku katafalku, aby som si ten svoj moment posledného zbohom mohla prežiť sama v sebe.

A potom o tom všetkom napíšem článok. Možno nebude najdojemnejší, ale najdlhší určite áno.

Premýšľala som nad tým už na letisku v Gatwicku, keď som sa o ôsmej večer po prílete rozhodovala, že pôjdem vlakom na hlavnú Victoria Station v Londýne a potom smer ubytovanie našťastie len kúsok od centra diania, alebo aj s kufrom zamierim rovno do Southwark parku, odkiaľ sa tiahne rad k Westminsterskému palácu, ktorý vraj vidieť až z vesmíru.

Ten „môj“ mal mať zhruba osem kilometrov a stáť sa v ňom malo až 14 hodín.

Rozhodla to za mňa až dáma, ktorá ma videla váhať pri nákupe lístkov. Ostatne, to je prvá vec, ktorú som si v Londýne, kam som sa na poslednú rozlúčku s kráľovnou vrátila asi po jedenástich rokoch, všimla.

Len čo prejavíte len náznak zaváhania alebo nevedomosti pri automate na lístky či príliš dlho, v tomto prípade rozumej asi štyridsať sekúnd, pozeráte plán metra, ihneď k vám niekto priskočí a pýta sa vás, ako vám môže pomôcť. Toľko ľudí, ktorí vám chcú ponúknuť svoje služby, som nezažila asi za celý život.

Dáme som povedala, že premýšľam nad tým, že pôjdem priamo na koniec radu, ale odradila ma od toho ráznymi slovami. Tak po prvé, mám príručný kufor, a po druhé, mám na chrbte batoh, takže to neprichádza do úvahy, pretože do Westminsteru so sebou smiete mať len jednu batožinu a nesmie to byť v žiadnom prípade kufor.

Spýtala sa ma, kde bývam, nasmerovala ma na správnu koľaj, oslovovala ma „darling“ a „love“, čo sú slová, ktoré som potom počula smerom k sebe ešte stokrát a nič viac vám nedokáže zdvihnúť náladu, a povedala mi, aby som sa išla vyspať a do radu sa zaradila skoro ráno, pretože to bude únavné, po náročnom lete určite musím byť vyčerpaná a mala by som nabrať síl.

Mala pravdu. V byte som viedla silácke reči o tom, ako vstanem o piatej ráno, ale nakoniec som to zalomila až skoro do pol deviatej. Kolegovia z Mafry, ktorí so mnou zdieľajú prenajatý byt, sa mi smiali, že prídem domov až o tretej v noci, a skoro sa trafili.

Ostatne, výhražných titulkov o tom, ako sa rad na šesť hodín sem-tam uzavrie alebo v ňom kolabujú ľudia, som videla už dosť.

Ale presne preto som do Londýna tiež prišla. Jednak mať možnosť povedať svoje posledné zbohom žene, ktorú som sledovala celý svoj život a vďaka tomu som si našla svoje miesto v novinárčine, a potom zažiť to, čo už možno zažiť nikdy nemusím.

Nielen pocit zdieľania s ostatnými cudzími ľuďmi, ale aj historický moment, keď sa Británia lúči s panovníčkou, ktorá jej vládla sedemdesiat rokov a takmer nikto, kto v celom osemkilometrovom rade stál so mnou, nikdy nikoho iného nezažil.

Ráno rýchlo vyčistiť zuby, nahodiť batoh, doň dať čierny kabát, predsa len by ste mali ísť ku katafalku v smútočnom a trochu slušne, pre istotu vlnený šál, dva mobilné telefóny a zvyšok sa tak nejako porieši po ceste.

Z mojej stanice metra Nine Elms do stanice Bermondsay to trvalo len asi dvadsať minút a hneď pri východe už stáli typickí „bobíci“ a za nimi ceduľa s nápisom Lying-in-state queue, ktorá sa pravidelne opakovala na každom pol kilometri počas celej trasy.

„This way, my dear, queue this way, darling,“ usmievali sa na mňa a na ďalších ľudí, čo vychádzali so mnou z metra a rukami naznačovali, že sa máme dať doprava.

Zaváhala som, či je vhodné sa ich na to pýtať, ale nakoniec som sa k nim po dvoch krokoch vrátila s otázkou, či sú po ceste ešte nejaké obchody. Ak sa im to zdalo ako stupídna otázka, nedali to ani náznakom najavo.

Nebojte sa, madam, nakúpite si jedlo a pitie ešte pred parkom, je tam asi šesť obchodov, usmievali sa na mňa. Typický sendvič s vajcami a so šunkou, dve litrové fľaše vody, antibakteriálny gél, vreckovky, zeleninové chrumky, balenú šunku, dve vrecká sušeného mäsa a tlačený Daily Mail s Williamom a Catherine na titulke na čítanie.

Zrazu mal batoh asi tri kilá a to som ešte mohla byť rada, pretože už v polovici radu sa mi zdalo, že váži päťdesiat. Od metra k Southwark parku to bolo asi päť minút chôdze, všade už boli zátarasy a na každom rohu stafáž, ktorá ukazovala davu, kam máme ísť.

Že sa blížite k začiatku radu, bolo úplne jasné, cedule boli na každom rohu rovnako ako štebotajúce hlúčiky ľudí, čo išli s vami rovnakým smerom.

V Southwark parku už boli vytýčené cik-cak trasy, svižne sa išlo len pár minút a zrazu sto...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
01 - Modified: 2022-10-04 13:02:03 - Feat.: - Title: Británia daňové škrty premyslela 02 - Modified: 2022-10-04 05:00:00 - Feat.: - Title: Británia si predvolala iránskeho chargé d’affaires pre zásahy na protestoch, USA predstavili nové sankcie 03 - Modified: 2022-10-02 13:17:35 - Feat.: - Title: Agentúra S&P zhoršila výhľad britského ratingu na negatívny 04 - Modified: 2022-10-02 22:00:00 - Feat.: - Title: Kráľ Karol III.: Zažil šikanovanie aj znechutenie rodiny 05 - Modified: 2022-09-30 14:13:43 - Feat.: - Title: Zverejnili úmrtný list kráľovnej Alžbety II., takto vyzerá dokument milovanej aristokratky!
menuLevel = 2, menuRoute = style/osobnosti, menuAlias = osobnosti, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
05. október 2022 21:53