Alena Heribanová s dcérou Tamarou o rodine: Je dôležité rozprávať sa aj o ťažkých veciach

Aké bola Tamara dieťa? Mala už v detstve črty, podľa ktorých sa dalo tušiť, akou ženou raz bude?

V ten moment, keď sa žena stane matkou, sa pohne vesmír. Je to zázrak, ktorý pretrváva v nekonečnom pocite šťastia a vďaky za nový život. Tami bola dieťa s romantickou dušou. Už vtedy prekvapovala svojou kreativitou.

Spomínam si na jeden moment, keď ležala v detskej postieľke, zaspávala a náhle nás prebral jej krik: „Mamka, tatko, poďte rýchlo!“ A keď sme prestrašení dobehli k nej, usmiala sa a oznámila nám: „Pozrite sa, práve rastiem!“ Áno, dalo sa vytušiť, že celý život bude prekvapovať.

Tamara, aké bolo vaše detstvo so slávnou mamou?

Dieťa si neuvedomuje, že je mama „slávna“, ak mu vo vzťahu mama – dcéra nechýba láska, blízkosť, spoločný čas. Do revolúcie sme bývali v petržalskom byte, mamka bývala často chorá, a preto sme niekoľko rokov hľadali možnosť, ako sa z panelovej štvrte presťahovať niekam, kde by sme mohli dýchať čistejší vzduch.

Po roku 1989 naši kúpili na hypotéku starý dom so záhradou. Pamätám si, ako sme mali kopec mačiek a ako sme trávili veľa času záhradníčením a opravovaním domu. Ulica mala dedinský charakter, kamarátili sme sa so všetkými susedmi. Mamka nám na singerke šila oblečenie a brávala ma do telky, keď mala dennú službu.

Veľa času som trávila v Hornej Strede u starých rodičov. V čase, keď moderovala s Ivetkou Malachovskou Koleso šťastia, ktoré malo veľmi vysokú sledovanosť, som si začínala uvedomovať, že jej profesiu nerobí toľko ľudí. Najviac som si to však uvedomovala na Vianoce. Na Štedrý večer bola celý deň v Mlynskej doline, kde bolo v priamom prenose charitatívne vysielanie.

Pozerali sme sa na ňu v televízii a tešili sa, keď príde domov. Vždy však vedela veľmi dobre skĺbiť úlohu mamy s profesiou. Určite aj preto, že si naši rodičia, ktorí mali dvojkariérové manželstvo, vedeli úlohy rozdeliť a snažili sa nám venovať to najdôležitejšie a najcennejšie – spoločný a sprítomnený čas.

Ktorú spomienku z dcérinho detstva nosíte v sebe naj­živšie?

Tých je veľa, najmä z dovoleniek, keď sme mali na seba nekonečne veľa času a spolu sme spoznávali svet. Deti sme vodili na výlety, po Akropole, egyptských pyramídach, chrámoch v Luxore, a ony, na rozdiel od mnohých iných detí, v horúčavách vždy so záujmom počúvali. Každá mala fľašu vody a poctivo kráčali.

Ako by ste opísali štýl materstva svojej mamy?

Snažila sa byť vždy chápajúca a podporujúca. Venovala nám veľa energie a rada spríjemňovala, edukovala a skultúrňovala každodennosť. Keďže ako malá chcela byť archeologičkou, miluje históriu a knihy.

Veľa nám rozprávala o dejinách a literatúre. Dovolenky boli vždy plné fakultatívnych výletov, počas ktorých sme dostávali zanietené, krásne prednášky na všakovakých historických miestach.

Jiřina Bohdalová: Za minulého režimu nikto nemusel, len sa na to dnes mnohí vyhovárajú (rozhovor)

V čom vás dcéra ako malá či dospievajúca najviac prekvapovala?

Záujmom o všetko staré (úsmev). Milovala blšie trhy, staré kroje, výšivky, zažltnuté fotografie, knihy... Vždy som si myslela, že je stará duša, ale nie je. Je svieža a doteraz nesmierne mladá. A prekvapila ma vždy svojou tvorbou.

Obe deti chodili na základnú školu aj gymnázium do Rakúska. Jej poviedka uverejnená v knihe Jugendliche schreiben gegen Vergessen, ktorá vyšla ako zborník z tých najlepších študentských prác tisícov detí a prezentoval ju v parlamente sám rakúsky prezident, bola skvelá. Prekvapovali ma jej obrazy, fotografie...