Veterinár: Hádzaním loptičky živíte chirurgov. Psy potom končia s kolenami ako futbalisti

Máte psa?

Nie, moje deti majú, ale ja nie. Kanisterapiu mám v práci. (úsmev) Väčšina kolegov nejaké zvieratá má, takže ja som skôr výnimka.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň, aby sme si vedeli predstaviť, čo všetko sa v takej veterinárnej nemocnici deje?

Dnešný deň bol atypický, lebo som mal pracovné povinnosti mimo kliniky. Pracujem aj pre našu veterinárnu komoru, takže som mal povinnosti tam.

Bežný pracovný deň vyzerá tak, že ráno začíname okolo ôsmej, pol deviatej. Máme spoločnú vizitu s celým tímom. Tým, že sa živím hlavne chirurgiou, prijmeme pacientov objednaných na zákroky, urobíme všetky predoperačné vyšetrenia, zoperujeme ich a potom ich v popoludňajších hodinách väčšinou púšťame domov.

Robíme najmä jednodňovú chirurgiu. A potom nasledujú všetky konzultácie, kontroly. Celkom stereotyp.

Neurológ: Príznaky vidno aj na Putinovi. Kedy začať brať varovné signály mozgu vážne?

Vy riešite traumatológiu, ale aj choroby pohybového ústrojenstva – ste teda psí ortopéd. Lekári zväčša vedia už podľa toho, ako pacient vojde do ambulancie, posúdiť jeho stav. Viete aj vy, keď k vám vojde majiteľ so psom, odhadnúť, čo sa deje?

Ale jasné. Za tie roky by bolo čudné, keby nie. Mám už aj takú chorobu z povolania, že sa idem prejsť do Sadu Janka Kráľa a hneď vidím, ktorý pes čo má.

Takže áno, niektoré typické problémy si všimnem už vo chvíli, keď vchádzajú do ambulancie. Vtedy si poviem: aha, tak to bude asi toto, toto, toto. Je to choroba z povolania, ale na druhej strane by to tak aj malo byť.

Pred naším rozhovorom ste spomenuli napríklad úraz, ktorý spôsobil psíkovi diviak. Aké iné kuriozity ešte v ambulancii vídate?

Strety so zverou sú pomerne časté. Diviakov máme aj okolo Bratislavy už dosť veľa, hoci k nám veľa psov so zraneniami od diviaka nechodí, lebo k nám nechodí veľa poľovníkov. Sme nemocnica uprostred sídliska. Občas však prídu aj takéto prípady. A už to nie sú len poľovné psy, ktorých sa to týka.

Potom sú to, bohužiaľ, autoúrazy. Psíky zdrhnú a potom sa dejú tie nepekné veci. Pomerne zriedkavé sú dnes už pády z výšok – zrejme sú ľudia informovanejší a osveta funguje. Tým, že sme na sídlisku plnom panelákov, kedysi sme mali veľa mačiek po pádoch z výšky. Dnes je to už veľmi ojedinelé.

Potom sú typické poranenia súvisiace so športom. Ľudia so psami športujú, takže prichádzajú športové úrazy. Podobne ako u ľudí sú to kolená, niektoré špecifické typy zlomenín. Je to odraz životného štýlu, aký žijeme.

Tých kuriozít až tak veľa nemáme. Ale čo je zaujímavé – a nie je to úplne ortopédia ani traumatológia –, začínajú nám pribúdať pacienti pohryzení bobrom. Je to tým, že Petržalka je hneď pri dunajských ramenách a bobor je extrémne teritoriálne a agresívne zviera.

A keď sú labradory takí hlupáčikovia, že sa v dobrom idú pozrieť, čo je to tam za kamoša, bobor na ne hneď vyštartuje. Potom prídu majitelia, že pes bol plávať, zrazu zakňučal a prišiel naspäť. Toho bobra často ani nevidíte, lebo je to len malá hlava vo vode. My psa oholíme, očistíme a vidíme pravidelné pásy – a hneď vieme, že to bol bobor.