Uhladený muž, ktorý neposlúchal pravidlá. Z konzervatória ho vyhodili, Erik Satie napriek tomu zmenil hudbu

Keď sa Satie vracal do svojho bytu v Arcueil, bolo ho možné spoznať už z diaľky podľa obleku, okrúhlych okuliarov, klobúka a dáždnika. Tento meštiansky a uhladený výzor však v skutočnosti zakrýval jedného z „najneposlušnejších” umelcov modernej hudby.

Nevenoval sa písaniu veľkých symfónií ani monumentálnych opier. Uprednostňoval krátke klavírne diela, ktorým dával nezvyčajné názvy. Vyznačovali sa pritom suchým humorom a harmóniou, ktorá dokázala pôsobiť starobylo a zároveň radikálne.

Práve táto snaha alebo možno skôr vízia a potreba vyjadrovať sa úsporne, nekonvenčne a vtipne z neho spravila umelca, ktorý významne ovplyvnil hudbu 20. storočia.

Eric Alfred Leslie Satie sa narodil 17. mája 1866 v normandskom prístave Honfleur. Jeho otec Alfred bol Francúz a lodný maklér a matka Jane Leslie pochádzala z britskej protestantskej rodiny so škótskymi koreňmi. Po krátkej, ani nie ročnej francúzsko-pruskej vojne, v ktorej Francúzsko utrpelo porážku a prestalo byť cisárstvom, sa rodina presťahovala do Paríža.

Zatiaľ čo mesto na Seine prežívalo nové začiatky, Satiovcom šťastie neprialo. Erik spolu s bratom Conradom už v nasledujúcom roku 1872 prišli o matku.

Po jej smrti sa otec rozhodol, že sa synovia vrátia späť k starým rodičom. U nich vychovávali pôvodne anglikánsky pokrstených chlapcov ako katolíkov.

Vieroučné rozdiely však Erika nezaujímali, tento obrat mu do života priniesol niečo celkom iné. Ako osemročný začal študovať u organistu Gustava Vinota, ktorý v ňom prebudil záujem o gregoriánsky chorál a starú cirkevnú hudbu. Tohto objaveného sveta sa potom zvykol pridŕžať pri vlastnom komponovaní.

Zuzana Smatanová: Perfekcionizmus je ako mentálna klietka. Dnes už viem, že nemusím vyhovieť všetkým

Osudový Montmartre

Po druhom príchode do Paríža sa jeho nevlastná matka Eugénie Barnetche, klaviristka a salónna skladateľka, rozhodla zúročiť Erikov talent a urobiť z neho profesionálneho hudobníka. V roku 1879 ho preto zapísala na Parížske konzervatórium.

Pedagógovia v ňom síce videli nadaného žiaka, ale lenivého a technicky nespoľahlivého. V roku 1882 ho teda pre slabé výsledky vylúčili. Nevzdal sa. O tri roky neskôr nastúpil znova na to isté konzervatórium, no ani tento pokus ho nepriviedol k diplomu.

Očakávania okolia a jeho vlastný prístup k veciam sa dostávali do čoraz väčších kolízií. Konzervatórium nenávidel a vnímal ho ako škaredé väzenie, kde sa pestuje poslušnosť namiesto predstavivosti.

Útek pred ním našiel v dobrovoľnom vstupe do armády. Bol to však krok vedľa. Vojenský režim neznášal až tak veľmi, že si počas zimnej noci úmyselne privodil zápal priedušiek státím vonku s odhalenou hruďou, po čom ho zo služby prepustili.

V roku 1887 sa ako dvadsaťjedenročný presťahoval na Montmartre. Už v tých časoch išlo o legendárnu štvrť kabaretov, maliarov, básnikov a nočných bohémov. On sám sa stal návštevníkom a následne klaviristom v Le Chat Noir, vyhlásenom Čiernom kocúrovi.