StoryEditor

Lukulské chody

02.05.2008, 00:00

Počula si to?
Sídliskom sa rozľahol výstrel. Na moment zaľahol v ušiach. V ozvene sa poodrážal od štyroch múrov ohradzujúcich špinavý dvor a vyletel von deravou strechou. Vtáci sa rozpŕchli, krv stuhla v žilách a deťom sa odkotúľala lopta. Niekoľko tvárí zavesených na špinavých oknách. Momentka ticha.

V kuchyni na treťom poschodí tehlovej budovy sa nalievali poldecáky. Čistý metylalkohol s trochou destilovanej vody riedený len do takej miery, aby sa neosleplo. Pretekal z pohárikov na bohaté misy ovocia. Hrozno, hruška a tak ďalej na vzoroch umelohmotného obrusu s rozstrapkanými okrajmi. Ruky sa trasú, hlasy drhnú, aj slza sa preleje. Hlasné vinše, hlasnejšie štrngnutia.

V kúte odpočíva krvou zafŕkaná motorová píla. Ešte teplá, voňajúca prepáleným olejom. Vedľa nej domácky vyrobená dvojhlavňová puška so zásobníkom na klince toho najväčšieho kalibru. Sviňu ešte ani nestihli celú spracovať, no špajza po nej je už vyprataná, teraz v nej bude bývať Lájči, vrátil sa. Aj keď ho tu nik nechce.

"Lájči, Lájči, no povedz, čo s tebou?"

"Ta... do polievky?"

Horúca polievka z krvi, grejzupe zmizla z tanierov ako letná mláčka.

V druhom kúte odpočíva skrvavený dedo dobre skrytý v tmavom rohu. Spoza závesu vo výklenku vykúkajú iba špičky jeho vydretých papúč. Dedovi myká fúzami ako kocúrovi, iste sa mu sníva o dnešnej zakáľačke. To bolo niečo. Lietal po celom byte ovenčený črevami, v ruke červené srdce, celý zamazaný krvou, kvíkal so zakrúteným chvostom medzi zubami a potom pomáhal v kuchyni. Sekal dobrotu, mlel z prvého aj posledného. Tlačenku do žalúdka tlačil.

"Basom ti co ti!" zakričí dedo, keď sa každú chvíľu niekto snaží odkopnúť jeho papuče pod záves.

Lájči sa vrátil z montáží kdesi až v treťom svete, tak sa hovorí, aspoň pred deťmi. Ďaleko bol, na konci sveta, medzi indiánmi. O všetko ho oholili. A ešte ho aj vystrihali ako apača. Lájči vždy vedel, kedy prísť. A poriadne napitý.

"A móžem?! Móžem dačo povedať?!"

Otca treba počúvať.

"Héj, Lájči, héj, len nekrič."

Lájči sa vždy dokázal dobiť, že nepoznal ani cudzieho.

"Ešte krát," otrčí Lájči prázdny pohárik. Ani široká hrubá stolička pod jeho zadkom nezabráni tomu, aby sa nekýval ako na vetvi. Taký je zmorený z dlhej cesty. Vypije a už znova melie naplno. Iba čo si medzi rečou sem-tam odpľuje, rovno na dlážku, zbaví ústnu dutinu toho slinstva, čo mu lepí hubu. Odklepe popol zo šúľanej cigarety na zem.

"Donesem popolvár," povie zhovievavo mama a o chvíľu je späť aj s popolníkom.

"A cháva? Cháva nebude?!" hučí svoje ujo Charol. Ten si s Lájčim rozumie, vždy boli jedna ruka. A v nej pohárik. Chlapi si proste musia uhnúť. Hlavne, keď sa chcú vyhnúť povinnostiam. Zastrelili sviňu v spánku, priamo v špajzi, kde mala svoj chliev, ešte za svitania. Aby sa nedotrepali zas všetci susedia, čo by si s plným bachorom odvážili ešte pýtať výslužku. Vyvesili ťažké telo za nohy na balkóne, kde ju Charol opálil autogénom. Potom prišiel Lájči a odvtedy pijú. Ženy vnútornosti a obsah čriev vytlačili do lavóra a chrstli von na dvor. Holubom. A potom si na svoje prišiel Ďuluš. Celý naštartovaný rozpolil motorovou pílou vypitvané telo. Od chvosta pekne na dve časti. Pravá polovica odpočíva v pokoji na gauči, takže si teraz Lájči musí ustlať vedľa na zemi. Spadne a už nevstane, aký je sťatý. Z tej dlhej cesty. O chvíľu už chrápe, krochká aj za mŕtvu polovičku nad sebou. Zabáva deti tým, že im dovoľuje spúšťať pľuvance do jeho pootvorených úst.

Mama odprace muža do špajze, napľuje za ním a zamkne dvere veľkým kľúčom, ktorý nosí niekde pod sukňou. Pochytá neposlušné detiská za nohy, za uši a odvlečie ich do spálne s niekoľkými posteľami. Vypustí ich z veľkej náruče na obrovskú kopu ťažkých perín na jednej z nich. Je čas spať. No najprv deckám porozpráva rozprávku o dvoch sestrách, Slintačke a Krívačke. Kde bolo, tam bolo, bývali dve zlé a škaredé stareny. Každému, koho stretli, odzvonilo. Všetci podochli ako svine, a toho mäsa, ištenem! A zazvonil zvonec a koniec aj nám, pomodlime sa. Mama sa prežehná a zdvihne oči. V spálni nad posteľou klasa, klasika: Ježiš rozjímajúci v Getsemanskej záhrade. Zasklený a v hrubom pozlátenom ráme. Na televízore video prikryté vyšívanou dečkou s horiacim srdcom. Deti spia ako zarezané.

V predsieni sa Šára naťahuje so svojím vyziabnutým manželom. Charol dnes urobil kus špinavej práce, akurát sa obul, vonku ho čakajú kumpáni, kurvy, zas ho vysnorili, iste pôjdu do Rumunskej na panáka. Rozhorúčená Šára s naježeným blonďavým melírom pozerá na zabuchnuté dvere. Hlavou jej prebleskne niekoľko sto receptov na dokonalú vraždu a na domácu huspeninu; potiahne nosom ostrú vôňu majoránky a nechá sa ňou ako neviditeľnou niťou zaviesť okolo veľkého žeravého kotla a kusov nespracovaného mäsa späť do kuchyne. Cestou si pripomenie, že dala prať, aby nezabudla, koľko šiat zas pri tom zasvinili, večer ich bude musieť vyvešať na balkón.

Práčka sa zlostne natriasa, špinavá voda cvrčí do záchodovej mysy. Vo vani sa rozvaľuje zarobená masa do jaterníc. Čosi z pľúc, pečene a masti s cibuľou, cesnakom a tajným korením. Domáca špecialita, do ktorej sa namiesto ryže zamiesi tarhoňa. Klobásovú mozaiku už začína vzdialene pripomínať ružová kaša vo vedre. V umývadle zas mazľavá chladnúca pečeň, jazyk, obličky a spľasnuté srdiečko. Na práčke brčkavý mladý muž, čo podskakuje na jej chrbte ako ostrieľaný jazdec rodea. Pod opláchnutými črevami rozvešanými na šnúrach na bielizeň.

"Róman, neskáč!" okríkne ho Marika.

Ale Róman skočí dole a už je pri nej, telom na telo. Marika sa opiera o okraj vane, v rukách poháre s domácim vínom.

"Čo chceš? Čo chcéš?..."

"Skákať!" zakričí Róman, schytí Mariku a už s ňou skáče a ona sa iba smeje.

Róman sa na návštevu Marikinej rodiny nechal dlho prehovárať, na zakáľačke ide predsa len o život. Vezme dopité poháre a odbehne do kuchyne, aby dočapoval z prúteného demižóna víno. Pri hrncoch ho ovalí riadna spara. Šára nadvihla pokrievku. Z vriacej vody v hrnci každú chvíľu vypláva kus mäsa alebo kosti. Zlietnu sa na ňu muchy a vzápätí plávajú na bublajúcej hladine ako guľky čierneho korenia. Iné kusy mäsa sa zalejú slanou vodou do veľkých päťlitrových zaváraninových pohárov. Melasu odkrvenej masy zas napučia do čriev a podľa osvedčených domácich receptov narobia štipľavé klobásky a chýrne jaternice so slovenskou ryžou. Budúca šunka, slanina aj rebierka sa naložia do slaného roztoku, potom sa budú údiť. Vo vybúranom komíne. A s nimi sa vyúdia aj zvyšné črevá natlačené varenými zemiakmi. Góje, už teraz tu rozvoniavajú. Mama v kuchyni konečne otvorí oblok. Opar zmizne v chladnej noci.

Vonku sa zotmelo. Je čas na to najdôležitejšie: na hlavu. Mama buchne doprostred stola tácňu. Hlavu tvárou v tvár celému stolu. Pichne jej do temena vidličku ako anténu. Signál, že sa do nej možno pustiť. Všetky oči z nej už pohľadmi driapu mäso, zoškrabujú z lícnych kostí a z čeľustí kožu, vrstvu tuku a mäso, a úslužne si podávajú soľničku.

Počula si to? Z chodby paneláku zahučal výťah. Stolovníkom v rukách stŕpli poháre, aj zbrane nabrúsené do útoku. Ticho. Nikde ani noha. Uľahčené vydýchnutie zaniklo v radostnom kovovom huriavku. Konečne sme pichli do teba vidličky, rozšmýkali nože a ty si pomaly a isto mizla v našich tmavých útrobách. A my sme si brali a brali a jedli a mľaskali od rozkoše, akú prinášalo toto tvoje telo, táto tvoja krv.
Počula si? Akoby si mohla. Ako, keď tvoje uši teraz tuhnú v huspenine. Akoby si mohla vidieť, keď namiesto očí máš iba diery, akoby si mohla hovoriť, keď máš ústa zapchaté čerstvým citrónom. Ale tvoj kyslý úsmev stačí.

Autorom textu je Agda Bavi Pain.

menuLevel = 2, menuRoute = style/poviedka, menuAlias = poviedka, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
28. apríl 2024 13:32