Ďalej som musel pešo. A tak ma pes zakaždým dobehol. Bol to hlúpy pes. Od začiatku našej známosti. I prevrátené vrecká ho nepresvedčili a tvrdohlavo sa držal v mojej blízkosti. Potom mi napadlo, že možno tiež túži zdúchnuť za kopčeky. Útek v dvojici môže byť veselší ako osamote. Veľkodušne som mu dovolil zostať.
Zo zreteľa mi neschádzalo, že musím byť nenápadný, za každú cenu zametať za sebou stopy. Sobrance bolo akurátne miesto, v ktorom sa dalo zmiznúť. I keby ma policajti s manželkou a spoločníkom vystopovali až sem, ďalej už nesmeli. Najprv som sa okato vybral po ulici naspäť smerom na Michalovce. Za mestom sme so psom skočili do poľa. Rástla tam akási burina. Možno jačmeň. Obišli sme záhradky a popri potoku a plotoch obchádzali Sobrance, až sme sa dostali na ich východný koniec. Tu sme vyšli na asfaltovú cestu.
Cítil som sa pokojnejší. Možno sa mi zastierací manéver podaril. Psovi moje úskoky nič nehovorili. Smutnými očami a labami ma neustále sledoval. Jeho dôvera ma hriala pri srdci. Zároveň útočila na moju zodpovednosť. Strach, ale hlavne znechutenie z ľudí ma hnali dopredu. Kráčalo sa mi obstojne, i keď na nohách som nemal turistickú obuv, ale obyčajné vychádzkové topánky. Stáli dvetisícpäťsto korún. Boli elegantné, nepremokavé, ale omínali. Nešili ich na dlhé trasy.
Po troch kilometroch sme došli do Tibavy. Mal som chuť na pivo. Zdalo sa mi to však riskantné. Obavy ma nabádali dedinu obísť. To nebolo všetko. Boli tu dve možnosti. Kratšia cesta viedla priamo cez Porúbku a Petrovce rovno k hranici. Ale ak vyňuchali, kam mám namierené, skoro naisto pôjdu týmto smerom. S ťažkým srdcom som si vybral okľuku.
Niekoľko metrov za Tibavou ma predbehol vojenský gazík s civilnou značkou. Spadnuté srdce sa vrátilo do hrude. Nie nadlho. Auto sa vrátilo. Zacúvalo. Zdalo sa mi, že je to môj koniec. Z auta sa vynorili hlavy. Mladých chlapov v civile.
-- Nechcete odviesť?
-- Kam idete?
-- Do Ruského Hrabovca.
-- Potrebujem sa dostať do Podhorodi.
-- Máme to po ceste. Sadajte!
Vystúpili a urobili mi miesto. Aj psovi. Toho sme naložili dozadu. Mali tam všelijaké prístroje.
-- Vy nie ste vojaci, však? - spýtal som sa, keď auto vyrazilo.
Zasmiali sa. -- Nie, geofyzici.
-- Čo tu porábate? Líšky tu dávajú dobrú noc. Nič tu nie je. Iba zopár ľudí a chudoba.
Aký som bol naivný. Naozaj som veril, že tu nikoho nestretnem. A nakoniec, keď už kráčam po cestách, ktoré tu vlastne ani nemali byť, sú plné nielen domácich obyvateľov ale ešte aj cudzincov. A k tomu geofyzikov.
Vyťahovali mapy a s nadšením ukazovali, ktoré miesto skúmajú a prečo. Veľmi ma to nezaujímalo. Zaujímala ma mapa. Bola podrobná. Ich prsty hľadali Ruský Hrabovec, Ubľu, moje oči Popriečny vrch. Svietil ako maják. Jeho polohu som si vpisoval do pamäti. Usilovne. Keď zostanem sám, pes mi neporadí.
V Podhorodi zastali v strede dediny. Chceli mi pomôcť a nevedeli, že mi škodia. Nemal som im to za zlé. Vyznali sa v geológii, nie v útekoch. Podali sme si ruky, potom mi podali psa. Veľmi ma lákalo darovať im ho. No už som ho bral ako talizman. Nahováral som si, že kým je pri mne, útek sa mi podarí.
Odišli. I ja som sa pratal zo stredu dediny. Ľudia ma museli vidieť, i keď ja ani jedného. Cítil som ich pohľady na krku. Pes nie, ten pozoroval mňa. Priam na mne visel. Možno chcel žrať. I ja, ale teraz na to nebol čas.
Dedina nebola veľká. Prejsť ju nebolo namáhavé pre mňa, ani pre topánky, dokonca ani psovi to nerobilo problémy. Minuli sme drobné políčka, no za nimi sa kraj prudko dvíhal. Skraja na nás čakal listnatý les. Až keď sme doň vošli, cítili sme sa slobodne. Stromy nás dobre kryli. Uvoľnil som si kravatu. Po piatich kilometroch bolo saku lepšie na pleci. Košeľa mi zvlhla. Topánky som mal zaprášené. Zdalo sa mi, že v celom lese sme so psom sami. Ak by nás niekto stretol, mal som pripravenú výhovorku. Hľadáme huby a mám hubárskeho psa. Neviem, či taký existuje. Asi nie. Až po hranicu to aj tak nebolo komu povedať. Pri hraničných pätníkoch som mlel z posledných síl. Na psovi nebolo nič vidieť. Správal sa rovnako. Jeden pätník vymenil službu vlasti za službu môjmu zadku. I keď bol tvrdý, sedelo sa mi na ňom obstojne. Strach som nemal. Iba pot po celom tele. Vyšlo to skoro na jedno. Strach i pot neznášam.
Popriečny vrch bol poriadny kopec. Videl som z neho doďaleka. I na Ukrajinu. Chvíľu som hľadel v tú stranu a nahováral si, aký je tam fantastický život. Trvalo mi to krátko. Potom som si musel priznať, že môj útek je poriadna hlúposť. Pes mi sedel pri boku. Netušil, že sme sa terigali tak vysoko úplne zbytočne.
-- Ty somár, -- naklonil som sa k nemu a nežne ho oslovil, - nechápeš? I na Ukrajine žijú ľudia. Ľudia zasrali celý svet. Sú to svine, človek nemá pred nimi kam uniknúť. Chápeš to?!
Hľadel na mňa smutnými očami. Z času na čas sa oblizol. Chcel žrať. Škoda bolo mojej námahy. Tu hore pofukoval vietor. Košeľa chladila. Obliekol som si sako, no i tak nebolo na čo čakať. Mohli ma tu nájsť, a to by bolo najhoršie. Manželka so spoločníkom by si mädlili ruky. Bolo treba odísť. Rozhodnutie ležalo na mojich pleciach. Mal som pasívneho spoločníka.
Elán a chuť sa zo mňa vytratili. Bolelo ma celé telo. Dole sa mi šlo rýchlejšie. Pokrivený kopec ma stiahol po úpadnici severnejším smerom. Nevyšli sme v Podhorodi, ale neďaleko Ruského Hrabovca.
Ešte sme nestihli vyjsť z lesa, práve som so psom oddychoval v dolinke pri potoku, keď sa najprv ozvalo jedno auto. Poľná cesta bola od nás vzdialená takých sto metrov. Zastalo. Nebol som si istý, či to nie sú pohraničiari. Srdce mi búchalo v žilách i krku a možno aj v hrudi. Jediná úniková cesta smerovala dole potokom. Lepšie mokré nohy ako suchá cela.
Zvrčalo druhé auto. Zastavilo neďaleko od nás. Nechápal som, prečo si pohraničná stráž zavolala pomoc. Hravo by nás chytila i jedna posádka. Stačilo zajať mňa. Pes by došiel i sám. To zviera nemalo podľa mojich doterajších skúsenosti veľa rozumu.
Kolenačky som sa vyškriabal hore svahom a prikrčený vykukol. Medzi zriedenými stromami sa dalo dovidieť na cestu. Stálo na nej Žiguli pomarančovej farby a strieborný Mercedes. Na Mercedese motor bežal. Medzi autami stáli chlapi a hádali sa. Potom mi došlo, že to nie sú pohraničiari a nehľadajú mňa. Trochu sa mi uľavilo. Už som pomýšľal na diskrétny odchod, keď sa ozvala streľba. Od ľaku sa mi do zeme zavŕtali prsty na rukách, a keby som nemal obuté topánky, tak aj na nohách. Nahradil ich nos. Zem vydávala kovový pach.
Už sa nehádali. Iba jojkajúco vykrikovali a strieľali. Bolo počuť čoraz menej hlasov. Zvedavosť vo mne zvíťazila. Opatrne som vykukol cez okraj priekopy. Prekvapilo ma, že situácia predo mnou vyzerala presne ako zakáľačky v akčných filmoch. Na rozdiel od sledovania v televízii sa tu však nedal stíšiť zvuk.
Pes kňučal. Ja nie. Ale obaja sme sa triasli rovnako. Nešlo mi do hlavy, prečo sa zastavili práve tu. Mohli si strelnicu nájsť inde. Akoby ma počuli a poslúchli. V pokluse sa presúvali hlbšie do lesa.
To bola pre mňa jedinečná príležitosť vypariť sa. Ale nedalo sa to urobiť rýchlo. Pes sa triasol a nevládal bežať. Musel som ho vziať na ruky. Bol ťažký, i keď dlho nežral. Utekali sme dole, smerom k dedine, na opačnú stranu ako strieľajúci chlapi. Vyzeralo to komplikované, no bezpečné. Po chvíli ma dobehol nápad. Na vlastných im neujdem. Ideálne bolo si vybrať jedno auto. Hlava mi pracovala na plné obrátky. I nohy sa snažili. V mihu som bol pri autách. Mercedes stál bližšie. Motor mal naštartovaný. Koniec koncov, bolo to aj krajšie auto. A zachovalejšie. Žiguli malo prestrelené pneumatiky a vysypané zadné sklo. Mercedes mal ale jednu, i keď nie neriešiteľnú chybu. Chlapa s rozstrieľanou hlavou, ktorú si unavene opieral o volant. Musel som konať rýchlo. Pes sa ocitol na zadnom sedadle a mŕtvy chlap na ceste. S pomocou jeho hodvábneho šálu som zotrel krv z volantu a dlážky.
Auto som musel otočiť. Nemalo som v pláne prejsť muža, ktorý už aj tak bol mŕtvy, a to ma chvíľu zdržalo. Obchádzal som ho polovicou auta mimo cesty. Potom moja noha zošliapla plynový pedál až na podlahu. Celou cestou do dediny i za ňou. Neviem, ako Ruský Hrabovec vyzerá. Vo veľkej rýchlosti sa toho veľa vidieť nedalo.
Priznávam, prepadol som panike. Sedieť v Meďáku bolo, ako sa usalašiť na rozpálenú pec. Chcel som pred tou hrôzou ujsť, dalo sa to však iba ťažko. Auto išlo so mnou a rozlúčiť sa s ním sa mi nechcelo. Cesta z Veľkých Kapušian po Novosad ušla. S padajúcim časom prišlo ochladenie. Nie však úľava. Celý ten čas ma trápilo, prečo idem práve týmto smerom. Jedným z dôvodov by mohla byť blízkosť hranice. Tento dôvod mal hlinené nohy. Za hranicou bolo Maďarsko. A čo už s Maďarskom? Ich reč neovládam, moja hanba, oni moju tiež nie, takisto moja hanba. V takej neznámej a veľkej krajine by som sa určite stratil. Nielen prenasledovateľom, ale i sám sebe. Táto časť cesty bola pomýlená. Pripísal som to na vrub panike. Tí ozbrojení debili, všetci, ktorí prežili, sa vrhnú po mojej stope. Ukradol som im ukradnuté auto, to sa neodpúšťa. Hľadal som v svojej situácii pozitíva. Aby sa mi ľahšie dýchalo. Jedno som našiel. Nemám televízor. Už ho nepotrebujem. Ani akčné filmy. Som v priamom prenose.
V Novosade ma pomýlila križovatka. Nebola veľká, jej chybou bol zlý tvar. Zdalo sa mi, že hlavná cesta sa stáča doľava. Cestná trieda ihneď klesla o stupeň nižšie. Nevrátil som sa. To by znamenalo priblížiť sa k svojim nepriateľom. Každá cesta má dva konce, a tak sa musím niekam dostať.
Odrazu predo mňa vyskočila dedina Veľaty. Taká obyčajná, drobná, samozrejme, plná ľudí. Napriek týmto skutočnostiam ma oblial akýsi pokoj. Asi z vyčerpania. No padol mi vhod, lebo prišiel prvýkrát od môjho úteku. Z hlavnej cesty som odbočil ku krčme a vypol motor. Chlapi pili pivo. Znútra sa ozýval hluk hlasov a hracích automatov. Zapálil som si cigaretu. Slnko ukryté v asfalte, záhradkách, domoch, v ľuďoch sa navracalo naspäť na oblohu. Pomaly sa ochladzovalo.
Ten pokoj ma trápil. V živote som tu nebol, nemal som k týmto miestam citový vzťah, no odrazu ma čas nesúril. Akoby moji prenasledovatelia neexistovali. Bol som taký opantaný slasťou v hrudi, že mi nedošlo, že sa akosi rozmnožili. Bol tu predpoklad, že ak takto budem pokračovať, čochvíľa ma bude prenasledovať celý svet. Ak by som prijal úlohu martýra, nebolo by to až také beznádejné. Poslúžil by som ľudstvu ako zjednocujúci prvok.
Vytiahol som si telo z auta. Chlapi pili pivo, rozprávali sa, ale oči zo mňa nespúšťali. Vošiel som dnu.
StoryEditor