Na Slovensku zastrešuje jednu z najluxusnejších značiek áut, miluje kone a chodí hrávať golf. Ako sám hovorí, posledné menované totiž podľa neho nie sú „volkswagen“ a stretáva sa pri nich ich cieľovka. Jeden z najdlhšie pôsobiacich topmanažérov na Slovensku. Generálny riaditeľ Mercedes-Benz Slovakia Andrej Glatz.
Predstavte si, že si musíte vybrať medzi Mercedesom a golfom. Čo vyhrá?
V prvom rade kone. V druhom rade ísť pekným autom na golf.
Priority máte zjavné zadelené. Prečo ste medzi ne zaradili práve golf?
Štyridsať rokov som pretekal na koni a dovtedy som nemohol hrať golf, lebo by to bolo časovo náročné. Moja manželka začala hrať pred dvanástimi rokmi, ale vždy musela niekoho zháňať k sebe. Ja som musel zas kvôli veku prestať pretekať na koňoch. Tak som sa dal na golf.
Ako by ste tento šport charakterizovali?
Sú dva pohľady na golf. Jeden je, že je to zmysluplné prechádzanie sa, a druhý je, že najlepší spôsob, ako si pokaziť peknú prechádzku, je golf. To povedal Winston Churchill. Golfové ihriská sú väčšinou vo veľmi peknom prostredí a v našom pretechnizovanom svete sa príroda žiada. To, že chodíme s manželkou, utužuje naše vzťahy.
Spomínali ste manželku. Kto z vás dvoch je lepší golfista?
Myslím, že manželka. Ona je však trocha nervóznejšia. Ja mám svoju potrebu súťaženia na tento život pokrytú, takže chodím na golfové turnaje štyri-, päťkrát do roka a mám asi o dva body lepší handicap ako moja manželka. Ale ona hrá stabilnejšie a krajšie.
Keď si človek prezrie vašu kanceláriu, sú tu všade prítomné kone. Verejne sa o vás vie, že k nim máte stále blízko.
Mám desať koní a od roku 1968 vediem jazdecký klub Slavia. Tento rok som tam 50 rokov.
Čo však majú kone a golf spoločné?
Cieľovú skupinu. Pretože ani golf, ani kone nie sú „volkswagen“. Jednoducho, ľudia, ktorých tam stretávate, sú naša cieľová skupina. Len keď prídete k nám, na Sláviu, je tam dvanásť Mercedesov a štyri až päť kamiónov – Mercedesov na prevoz koní. Tiež keď prídete na golfové ihrisko, je tam veľmi pekne zastúpená naša značka. Ale, samozrejme, ešte stále sú tam aj také, ktoré by sa dali vymeniť. Je to okrem môjho potešenia aj služobná povinnosť.
Ľudia sú reálne ochotní kvôli golfu podnikať pomerne nezvyčajné veci. Chodiť tisíce kilometrov ďaleko, hrať aj na najveternejších miestach.
Keď sme začínali sponzorovať nejaké ihrisko a išli sme robiť nejaký turnaj, pýtal som sa majiteľa, koľko percent ľudí chce súťažiť. Povedal by som 30 až 40. Ale realita bola 5 až 10. Tak, ako chodia ľudia behať, plávať, lyžovať, tak chodia aj hrať golf. Nie je to len o súťaži. Na druhej strane existujú ľudia, ktorí za každých okolností chcú ísť na hranu: lezú na osemtisícovky a idú hrať do veterného počasia. Je to výzva.
Ovplyvnili kone alebo golf napríklad aj vašu prácu?
Iste. Kone ovplyvnili všetko. Lebo cez kone som sa dostal k Mercedesu, koňom vďačím za všetko, čo mám. Začal som jazdiť ako desaťročný v Košiciach, potom som prišiel do Bratislavy študovať a 50 rokov som v jednom klube. Kôň jednoznačne dáva len pozitívnu energiu. Aj malá mačka, aj pes sú šelmy. Ale kôň nie je, a preto sa tak úspešne používa v hipoterapii. Skutočne, keď mám do činenia s negatívnymi ľuďmi, tak musím ísť do maštale, pohladkať koňa a nabrať jeho pozitívnu energiu.
Takto chodíte aj bežne, cez pracovný deň?
Každý deň som tam takmer dvakrát. Nechodím na obedy, takže v tomto čase sa idem pozrieť. Keďže vediem klub, musím sa rozprávať so správcom, s jazdcami. A potom po práci idem tiež.
Máte tu sochu strieborného koňa a človeku príde na um, či ste nemali ísť pracovať pre inú značku. Takú, ktorá má koňa priamo v logu.
Myslíte Ferrari? Prvý rozhovor s rakúskou firmou Mercedes som mal v decembri 1989. Ešte potom od januára do septembra som pracoval pre Polytechnu, lebo ešte neboli eseročky ani nič. Mnohí moji známi si mysleli, že som spadol z koňa na hlavu a nedal som si ruky dopredu.
Prečo?
V tom čase mali Mercedes dvaja mäsiari a dvaja ľudia zo zahraničného obchodu mali Mercedes. V podstate sme nemuseli začať robiť žiadny biznis plán, lebo by sme ho asi ani nevedeli úplne pripraviť.
Aké vlastne boli začiatky vašej práce?
V decembri som dostal ponuku, aby som robil reprezentanta firmy. Povedal som – jasné. Ešte ako malý chlapec v Košiciach, keď povedali, že bude niekde Mercedes, sadli sme na bicykle a išli sme sa pozrieť. Myslím, že je to mužský sen. Rok som sedel v jazdiarni na prvom poschodí v peknej kancelárii, kde bola tabuľka Mercedes-Benz, a to bolo všetko. Našťastie, nemuseli sme robiť biznis plány, pozerali sme sa, kde by sme asi začali.
A čo potom?
Potom za mnou prišiel prvý človek, pán Šabo, že by chcel pracovať pre Mercedes. Potom bol pol roka vo Viedni. Druhý bol pán Wagner. To boli kľúčoví ľudia. Potom doniesli z Rakúska takú peknú prenosnú búdu a na Poliankach sme ju postavili, dali sme tak púť jazdených áut a začali sme podnikať.
Existuje taká téza, že Slovensko je v automobilovej puberte, všetci chcú silné a pekné autá. Keď som bola napríklad v Štokholme, tak vozový park v Bratislave je o dve triedy vyšší.
Ale na letisku sú Mercedesy, hoci majú vlastné značky.
To máte pravdu.
Prvý deň sú totiž všetky autá dobré. Ale tam sa už presvedčili, že nie je také dôležité, koľko auto stojí, ale koľko ma stojí kilometer. To je následne aj o tom, koľko ho môžem používať, za koľko ho môžem predať. V tom si myslím, že sme jedineční.
A sú Slováci teda v puberte?
Prvú S triedu sme predali človeku, ktorý býval v dvojizbovom byte v Petržalke. Tomu sa rakúski aj nemeckí partneri čudovali. Ale na druhej strane, 40 rokov si takýto sen nemohol nikto splniť. Takže si spĺňali sny za každú cenu. Aj keď to možno niekedy bolo nerozumné.
Nezačali byť však aj Slováci náročnejší? Značka je jedna vec, ale potom je tu bezpečnosť a podobne.
Samozrejme, už to nie je len ten hedonistický prístup, že chcem mať tú značku. Dnes ľudia skutočne premýšľajú, na čo to používajú, koľko jazdia a podobne.
Vráťme k vám ako osobe. Angažujete sa pri koňoch, hráte golf, šéfujte Mercedesu, a pritom ste vyštudovaný stavebný inžinier. Ako sa to dá všetko skĺbiť?
Lebo mám skvelých spolupracovníkov. Skutočne, bez nich by to nešlo.
Čo vlastne robí šéf Mercedesu na Slovensku?
Reprezentuje, rozdá prácu. Ale nie. Je toho pomerne dosť. Len tých obchodných vzťahov je mnoho, faktúry, rozhodovanie. Následne, aby jednotlivé oddelenia spolu fungovali, komunikovali.
Dôležitý je zrejme aj kontroling.
Áno. Pretože sme zo 49 percent súkromná firma a z 51 percent je Daimler, tak nám vždy z Nemecka pošlú konateľa, ktorý je zodpovedný za financie. To je jeho parketa a doteraz to veľmi dobre zvládajú. Vždy sú tu štyri až päť rokov a potom sa vymenia. Keď poviem v Nemecku, že pôsobím na jednom mieste 25 rokov, tak mi chcú robiť voskovú figurínu. Tam platí pravidlo striedania.
Vo vašej kancelárii máte až neuveriteľný poriadok a systém. Neodrazil sa váš nemecký spolumajiteľ aj na vašom štýle riadenia?
Dokonca mám aj nemecké meno.
To áno.
Myslím si, že preto ma aj nechali. Lebo si mysleli, že som Nemec.
A naozaj nemáte nemecké korene?
Otec pochádza zo Spiša, z prostredia Karpatských Nemcov.
Naozaj pôsobíte na jednom mieste, na naše pomery, neobvykle dlho. Nemali ste niekedy pocit vyhorenia?
Nie, vďaka koňom naberám pozitívnu energiu. Iste, začiatky boli zaujímavé, ale potom bolo obdobie rôznych tlakov, čo bolo nepríjemné. Ale prežili sme bez jaziev.
Čo vás baví na vašej práci úplne najviac?
Ľudia.
Máte nejaké kritériá, na základe ktorých si vyberáte spolupracovníkov?
Oči. Neviem veľmi dobre posúdiť ich technické alebo iné kvality, ale aj moji spolupracovníci mi celkom radi chodia ukazovať nových zamestnancov. Nie preto, že ich budem skúšať, ale či sa vedia pozerať do očí. S mojimi spolupracovníkmi mám už jasne nastavené vzťahy. Aj v súkromí chovám jazvečíky, nie vlčiaky. Lebo jazvečíky samy vedia, že nemajú skočiť pod auto. Vlčiaky sú veľmi poslušné, ale musíte ich stále riadiť. Načo sú ľudia vo vedúcich pozíciách, keď ich treba riadiť? Tam je len úloha, aby jazvečík pochopil, že nemá utiecť pod auto.
Ako sa to dá docieliť?
To je veľmi ťažké. Asi len dvoch ľudí sme brali cez headhunterov. Väčšinou to fungovalo tak, že sme dostali odporúčania. Hovorím konkrétne o riadiacich pozíciách. Mal som šťastie v živote, že som stretol ľudí, z ktorých niektorí postavili náš vzťah na dôvere.
Konkrétne?
Prvýkrát to bolo, keď som si v roku 1968 chcel kúpiť auto. Nemal som dostať peňazí, tak mi vtedajší šéf Slávie chcel požičať. A ja som povedal: pán profesor, neviem, kedy vám ich vrátim. On na to, že keď ich budeš mať, tak mi ich vrátiš. Viete, to vám zostane. Druhým bol pán Mickelfoch, keď som robil dva roky cez Polytechnu v Rakúsku. Dostal som Mazdu 626, dvojliter. Sen. Hovorí: desaťtisíc kilometrov môžeš jazdiť súkromne. Spýtal som sa: Franz, ako to budeš kontrolovať? On vraj – prosím? Prečo by som mal kontrolovať? Keď som si ťa zobral, tak som presvedčený, že je to to najlepšie, čo som mohol nájsť. Myslím si, že to isté sa podarilo aj u nás.
Aké ste mali prvé auto?
Vlastnú Fiatku 600 červenú. V roku 1968 v auguste prišli Rusi a vtedy zatvorili Tuzexy. Už som vtedy mal nejaké bony. Nie všetky, ale už pomerne dosť. Potom prišla dodávka do Košíc a sám som si dával dole auto z vagóna. Išiel som potom do Bratislavy a trikrát som stál, aby si auto oddýchlo. Býval som na internáte a dobrí kamaráti štyria chytili a odniesli auto do vchodu oproti do paneláku.
Dlhé roky prevládala myšlienka, že muži kupujú svojim ženám veľké autá, lebo sú bezpečné. Je ešte stále takýto trend?
Áno, stalo sa viackrát, že naše ML, teda stredne veľký model, bolo najpredávanejšie. Má mnoho výhod. Platí to, čo hovoríte. Manžel má nejakú limuzínu, manželka tým, že vozí deti, nákupy, chce ísť na chodník, tak pre ňu je ML optimálne. Doma to máme podobne. Ja mám limuzínu. Manželka má roky rokúce ML.
Osobne obdivujem ženy, ktoré chodia na takýchto autách. Jazdenie je ešte v poriadku, ale parkovanie.
Práve že s parkovaním je to dobré. Pri malom aute a vysokom chodníku je problém. Ale s veľkým ľahko vyjdete hore. Možno v bratislavských garážach môže byť problém.
Zmenili sa Slováci ako zákazníci za posledné roky?
Určite áno. Kedysi, keď si niekto kúpil Mercedes, mal pocit, že si kúpil celú továreň a bol prekvapený, že nevieme posunúť výrobu jeho modelu o tri dni dopredu.
Zákazníci si však zrejme stále pri drahších modeloch vyžadujú aj iný servis, prístup.
Keď som prišiel do Bratislavy, najskôr som býval na priváte, potom na Slávii, kde som mal malý bufet. Tam som sa naučil, že zbohatnete nie z toho, že nedolejete, ale z toho, že prídu ľudia znova. A tak sme postavili aj filozofiu našej firmy. Boli sme prví, ktorí sme robili 24-hodinovú službu, sedel som sedem rokov za prijímacími technikmi, aby som počul, ako sa rozprávajú so zákazníkmi. Samozrejme, že každý z nás je niekedy zákazník. Mali by sme mať v sebe, že sa budeme správať k svojim zákazníkom tak, ako chceme, aby sa správali k nám inde. A to si myslím, že sa podarilo. Robíme veľa školení. Myslím si, že veľa ľudí si kupuje naše auto len kvôli servisu.
Pred časom mi jeden český podnikateľ pôsobiaci na Slovensku povedal, že má jeden problém. Že Slováci nechápu, že slovo služba pochádza zo slova slúžiť. Súhlasíte?
Hovorím už dávno, Slováci nechcú robiť služby, lebo je to príliš blízko slovu sluha. Nepoznám nič krajšie ako spokojného zákazníka, kamaráta. Nestojí to nič a je príjemné, keď sa na vás niekto usmieva.
Ako nás však vnímajú Nemci, s ktorými ste zrejme v pravidelnom kontakte?
V 2003 prišiel veľký šéf z Nemecka. Bol august, pekne slnečno, išli sme cez mesto. Stretli sme asi štyri Mercedesy. Šli sme cez Palisády a veľmi sa mu tam páčilo. Povedal som mu: pán doktor, už sme sa naučili jesť aj s príborom. Druhá vec je, že málokto vie, čo je Slovensko. Ešte keď povedia Československo, tak vedia. Nás vnímajú v Stuttgarde veľmi dobre.
Ak by ste si mali vybrať inú krajinu mimo Slovenska, kde by ste chceli žiť?
Viem si predstaviť život na vidieku v Rakúsku. Máme tam víkendový dom. Je to celkom iný pohľad na svet. Keď niekoho stretnete na ulici, v obchode, vždy vás pozdraví. Bol som ráno na nákupe v obchode s manželkiným autom. Taký starší pán tam stál, pozdravil. Spýtal sa, či som zo Slovenska. Odpovedal som áno. „Taká škoda, že už nie je to Rakúsko-Uhorsko, to bola taká dobrá krajina. Vy ste mali ešte ten komunizmus, no to bola škoda. Máte veľmi pekné auto. Vy musíte byť usilovný človek.“ To je absolútny rozdiel v zmýšľaní. Tu keď sa pozrie človek z vidieka na také auto, čo si pomyslí, povie?
V čom je rozdiel?
Normálny vývoj bol taký, že feudál išiel na koni, ostatní išlo pešo. Potom išiel továrnik na aute, robotník na bicykli. U nás to na 45 rokov zmizlo. Vnútorne musím povedať, že zo začiatku, ak si niekto prišiel kúpiť Mercedes, tak mi blikla v hlave taká lampička: kde na to zobral? Za tých 40 rokov sme si nevedeli zarobiť na Mercedes.
Aké sú vaše ďalšie osobné plány? Nechcem sa pýtať, ako dlho ešte budete na svojej pozícii...
Kým ma nevyhodia. A kým vládzem, samozrejme. V roku 2010 mal Daimler opciu na kúpu 49 percent našich akcií. Nemci povedali, že zatiaľ, kým som tu ja, nebudú nič kupovať.
Viete si predstaviť, po tých rokoch, že by ste jazdili v niečo inom ako v Mercedese?
Viem, aby som porovnal, v čom je horšie.
A dokážete byť k vašim autám kritickí?
Áno. Navonok.
Ktorú značku vnímate ako najväčšieho konkurenta?
U nás je úplne jednoznačne Audi, BMW.
Dokázali by ste priznať, že niektorý z nich má krajšie auto ako vy?
Určite áno.