Slovenský biatlonista Matej Kazár dobieha v pretekoch s hromadným štartom do cieľa na 15. mieste. Krásny výsledok, konštatuje na začiatok rozhovoru redaktor verejnoprávnej televízie.
V tvári má nefalšovanú radosť a v hlase ťažko potláčané vzrušenie. Čakám, kedy začne Kazárovi bozkávať rukavice či pušku – tak, ako to spravil s rukavicami brankára Jána Muchu po impozantnom postupe našich futbalistov na svetový šampionát v JAR – a v éteri podprahovo znie podmanivý olympijský slogan: Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.
Chcel som sa smiať, ale potom som objektívne uznal, že... redaktor a biatlonista sú v tom vlastne nevinne. Na rozdiel odo mňa, pretože nechápem základnú premisu: Malá krajina môže mať iba malé ciele.
Aj preto česť tejto krajiny musela na olympiáde zachraňovať Anastasia Kuzminová, veľký človek s veľkými cieľmi z veľkej krajiny. Presnejšie jej syn, s ktorým jej v Rusku svojho času nedovolili trénovať, a tak musela hľadať rodinné a športové šťastie niekde inde.
Aj preto bol vlajkonosičom našej výpravy v Rusku kapitán slovenských hokejistov a zámorského Bostonu Bruins Zdeno Chára, ktorého vypiplal pre veľký hokejový svet jeho otec. Presnejšie, Čech, keďže v malej krajine by mal šancu iba v béčku Trenčína.
Aj preto vedúci „turistického oddielu“ zo Soči František Chmelár ešte v novembri 2012 s veľkým prehľadom obhájil post prezidenta Slovenského olympijského výboru, ktorý zastáva od roku 1999. Presnejšie, stačil mu na to 30-sekundový prejav, keďže všetci poznali jeho „prácu a ciele do budúcnosti“.
Ak chcete hľadať svetlo na konci tohto tunela, vždy sa dostanete iba k trinástej komnate Slovenska s nápisom vrcholový šport. Zamknutej pred verejnosťou, zamknutej pred transparentnými dotačnými pravidlami a merateľnými cieľmi. Raz za štyri roky tam nesmelo zaklope nový minister školstva, približne v rovnakých intervaloch a s rovnakým efektom tam nahliadnu pracovníci Najvyššieho kontrolného úradu SR. A novinári? Tých odvedú do vedľajšej izby pre deti, kde im ukazujú plagáty Anastasie Kuzminovej, Rada Žídeka, Pavla Hurajta a... najmä lukratívne akreditácie na vrcholové podujatia.
Všetci ostatní sa môžu raz za štyri roky posadiť do jednej obrovskej olympijskej obývačky, aby uznanlivo sledovali argumenty o teplom počasí, zle namazaných lyžiach, blbom servise, mokrom snehu a hlbokom spánku na jednom hokejovom turnaji. To všetko sú obyčajné emócie, ktoré za dva týždne vyprchajú a život za dverami trinástej komnaty bude pokračovať ďalej.
Zabudnime na Chmelára a spol. a prepnime na televíziu prečo nie?! V priamom prenose dnes uvidíte príbehy ľudí a firiem, ktoré na náhodu, peniaze a úspech nečakali, ale za nimi išli. Ľudí, ktorí sa na veľký svet nevyhovárali, ale sa ním inšpirovali. Jednoducho tých, ktorí zistili, že november 1989 im dvere otvoril, nie zabuchol.
P. S. Svetlo na konci tunela stále svieti, pretože aj Matej Kazár, napriek neskrývanej spokojnosti s 15. miestom, chcel trochu viac. Takže, Matej, o štyri roky sa vidíme na titulnej strane prečo nie?!