Z ekonomického diplomata sa vypracoval na personálneho poradcu ruských oligarchov. Bol pri tom, keď rozdávali bianko šeky, no volá im aj počas krízy. A tvrdí, že Rusko má stále potenciál.
Pracovať ste začínali v Rakúskej hospodárskej komore vo Viedni už krátko po revolúcii, boli ste veľmi mladý. Ako sa vám to podarilo?
Univerzitu som končil v roku 1992, keď nebolo celkom jasné, akým smerom sa vtedy ešte Československo bude vyvíjať. Naše firmy sa rozpadali, nevedelo sa, ako dlho budú bývalé podniky zahraničného obchodu fungovať. Bola to doba neistoty, keď ste nevedeli, pre koho pracovať. V Rakúskej hospodárskej komore som praxoval ešte na škole, takže keď otvárali zastúpenie v Bratislave, chytil som sa príležitosti. Pomohli mi k tomu najmä jazyky.
Čo ste vlastne robili?
Pomáhali sme rakúskym investorom prísť na Slovensko. Mali sme vlastne šťastie. Rakúsko vždy bolo a dodnes je jedným z najvýznamnejších investorov u nás. Bola to v podstate prvá krajina, ktorá sa nám otvorila.
Fungovala naivita aj v opačnom garde?
Určite, aj na slovenskej strane fungoval princíp, že skúsme čo najrýchlejšie a najviac zarobiť. Tí prví, čo prichádzali z oboch strán, boli takí dobrodruhovia. Stávalo sa nám napríklad, že rakúska firma objednala drevené palety, vtedy to bol veľký biznis. Slováci ich vyrobili... ale firma už medzičasom neexistovala. A aj naopak, ale rané 90. roky jednoducho boli také.
Kedy ste si uvedomili, že sa chcete posunúť ďalej?
Už deviaty či desiaty rok som si hovoril, že ak to nezmením, tak tu zostanem do konca života. Začal som sa obzerať po niečom novom a zhodou okolností k nám prišiel na návštevu vtedajší zástupca spoločnosti Neumann International a obchodný radca ma na tú diskusiu prizval. Chceli otvoriť kanceláriu v Bratislave a hovorili, že hľadajú človeka okolo 35 až 40 rokov, ktorý dobre pozná Slovensko, hovorí po nemecky a po anglicky a má dostatok kontaktov.
Takže to sedelo. V rámci Neumann Partners ste sa po čase presunuli do Moskvy.
Po istom období, keď som mal na starosti bratislavskú kanceláriu, sa mi Slovensko stalo malým. Takže keď ma oslovili, či by som si nezobral aj Čechy, súhlasil som. Po roku v Prahe sa však jeden z partnerov, ktorý viedol moskovskú kanceláriu rozhodol, že mu Ruska stačilo. A ja som dostal ponuku vziať to.
Čo rozhodlo, že ste ju prijali?
Ruština. Naozaj som ten jazyk mal rád. Aj v tej dobe sa na Rusko pozeralo ako na rozporuplnú krajinu. Mnohí si mysleli, že tam pomaly ešte medvede chodia po ulici, že je tam obrovská kriminalita, všetci Rusi len pijú a že celý biznis je strašne skorumpovaný.
Nebol?
Je to úplne iná kultúra. Na Rusov treba byť viac direktívny, a to bol pre zo začiatku asi najväčší problém. V Česku alebo na Slovensku ste zvyknutí, že keď poviete: Martina, prosím ťa, priprav mi podklady, a ona povie áno, tak je to vybavené. Keď poviete v Rusku, Sergej, pripravte mi podklady, tak Sergej povie áno, ale nič spravené nie je. A keď mu poviete – Sergej, dohodli sme sa, že o štvrtej budem mať všetko pripravené, ale nič tu nemám, tak on povie „da“ a ďalej na vás len tak pozerá.
Čo teda funguje – krik, sankcie?
Najprv som sa snažil byť priateľský, priniesť tú európsku kultúru do Ruska, ale nefungovalo to. Znovu som musel prejsť na vykanie a reálne tvrdo pod hrozbou sankcií požadovať, aby veci fungovali.
Celý rozhovor nájdete už dnes v magazíne prečo nie?!, ktorý bude vložený v Hospodárskych novinách, alebo v rámci HNkonta.