Pred 20 rokmi ste sa ako čerstvý absolvent STU rozhodovali, kam ďalej. Čo vás zlákalo do zahraničia?
Po škole som ešte nejaký rok – dva fungoval na Slovensku ako živnostník a robil som menšie projekty. Čoraz viac som sa však venoval projektovému manažmentu ako samotnému dizajnu. A to ma nebavilo. Takže keď som dostal šancu odísť do Spojených štátov, využil som ju. Odchádzal som na pár mesiacov, možno na rok.
No na Slovensko ste sa už nevrátili.
Veru, zmenilo sa to na celoživotnú cestu.
Kedy prišiel zlom a vy ste si povedali, zostávam?
Bola to skôr reakcia na to, čo prišlo. V Spojených štátoch som absolvoval pohovory s rôznymi architektonickými firmami. V Pittsburghu sa mi veľmi páčilo, tak som zobral prvú ponuku, ktorá tam bola.
To bolo v roku 1995. Aké boli začiatky mladého slovenského architekta v Amerike?
Mal som šťastie, pretože v tom období ekonomika USA rástla, veľa vecí sa rozbiehalo. Keď sa na to pozerám spätne, tak keď ste dva – tri roky po škole, veľa toho neviete. Učíte sa v praxi a sú to veci, ktoré sa nedajú urýchliť, treba si to odsedieť. Začal som pracovať pre spoločnosť Burt Hill, ktorá mala už v tom období vyše 70-ročnú tradíciu a veľa roboty sa točilo okolo zdravotníctva a školstva. Bola to zaujímavá práca.
Pre architekta v zdravotníctve?
Dizajnovali sme napríklad nové laboratóriá, nemocnice, pracovali sme na zariadení pre univerzity, športoviská a podobne. Učil som sa každý deň. A keď je človek sústredený na nejaký cieľ a má ambície, dá sa po nejakom čase presadiť. Amerika je krajina, ktorá dáva ľuďom, ktorí sú ochotní tvrdo pracovať, možnosť byť za to odmenený.
Takže americký sen stále funguje?
Je to otvorené pre väčšinu ľudí. S...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.