Produkoval filmy ako Smrtonosná pasca 5 či Za nepriateľskou líniou. Tvrdí, že Slovensko nie je malá krajina a môže sa stať mekkou zahraničných filmových produkcií. A že naši herci a filmári môžu byť svetovou špičkou.
Vyše pätnásť rokov pôsobíte v Hollywoode, snívali ste o filme odmalička?
Mama pracovala v knižnici a viedla ma od detstva k láske k príbehom. Ale ten prvý moment bol pre mňa rovnaký ako pre väčšinu ľudí, ktorí majú príbeh svojím spôsobom v pracovnej náplni – čítal mi ich každý večer otec. A vždy dokázal vytvoriť fascinujúci svet, ktorý bol pre mňa úžasným zážitkom. Ja som ich potom rád rozprával v škôlke mojim spolužiakom a pamätám si ich ešte dnes. Takže náklonnosť k príbehom tam určite bola odmala.
Kedy sa to zlomilo a začali ste uvažovať o filmárskej profesii?
Asi na strednej škole, aj keď tam človek ešte veľmi o profesii nerozmýšľa. Mal som učiteľa, ktorému sa podarilo pre triedu získať kameru a dal mi možnosť urobiť krátky film. Bol to film o atómovej elektrárni.
O atómovej elektrárni?!
Chodil som na elektrotechnickú priemyslovku do Piešťan (smiech). Mal to byť náučný film o tom, ako funguje atómová elektráreň. Učiteľ mi dal kreatívnu voľnosť a mne to nejako ušlo... povedzme do abstraktnejšej roviny. Pôvodne som však chcel ísť na ekonomickú vysokú školu, chcel som byť manažérom. Našťastie som sa tam nedostal a mal som leto na premýšľanie.
Napokon teda zvíťazila VŠMU?
Áno, náhodou sa ku mne dostala správa, že VŠMU otvára študijný odbor produkcia manažmentu, vtedy to bolo raz za dva roky. A bola tam taká skvelá pani, volali sme ju pani Marika, ktorá napriek tomu, že som prišiel s troj- alebo štvordňovým oneskorením, vzala odo mňa prihlášku. Presviedčal som ju totiž, že to veľmi chcem, že tam prídem a budem dobrý. A naozaj som sa tam dostal.
...
Aj vďaka tomu, že ste vedeli jazyky, ste sa pomerne rýchlo presunuli do zahraničných produkcií. Bol to zámer?
Myslím si, že vyplynul z možností, ktoré sme mali na Slovensku. V druhej polovici 90. rokov začala vyprchávať optimistická nálada z toho, že máme slobodu, a samostatné Slovensko začalo naberať zlý smer. Po prvé, ľudia prestali chodiť do kina, návštevnosť bola úplne minimálna. Popritom tu vládla absolútna korupcia a v postkomunistickej Európe vtedy kulminovalo násilie. Napríklad v roku 1998, keď som ja odchádzal, bolo 150 – 250 útokov medzi jednotlivými mafiami, naozaj sa rezalo do tuhého.
Takže vás vyhnali divoké 90. roky?
Veľmi som sa snažil nejako to stráviť. S Mišom Strussom (slovenský animátor a režisér, pozn. redakcie) sme dokonca urobili film V kocke a ja som veril, že možnosti tu stále sú. No v jednom momente som si uvedomil, že môj pohľad je viac optimistický ako realistický a nechcel som sa vzdať toho, že budem robiť film. Bol šialený problém získať na Slovensku nejaký grant a povedal som si, že možno chyba nie je vo mne a je ten správny čas ísť niekam ďalej. Niekam, kde sa film a filmová produkcia berie ako bežná profesia a nie je to len záležitosť umeleckej minority, lebo na Slovensku to tak v podstate stále je.
Zamierili ste rovno do Hollywoodu?
Najskôr som rozmýšľal o Berlíne, Londýne, New Yorku... Ale zdalo sa mi, že keď už pôjdem ďaleko, tak tam, kde sa film robí naplno.
Ešte pred odchodom do Spojených štátov ste robili na filme Mierotvorca. Bol to práve on, ktorý vám definitívne otvoril dvere do zahraničných produkcií?
Ešte pred Mierotvorcom bol pre mňa veľmi dôležitý Schindlerov zoznam. Mal som šikovného spolužiaka Richarda Kardhorda a ten raz za mnou a ďalším spolužiakom Jarom Schniererom prišiel a hovorí: Viete, že Steven Spielberg je v Krakove? Všetci sme, samozrejme, sadli na zadok, a nadchli sme sa myšlienkou, že pôjdeme Krakova a budeme tam pracovať na tom filme. Veď sme šikovní a pracovití. V Krakove sme zistili, že už majú dobré tri týždne natáčania za sebou. Mali celý štáb a pozerali sa na nás, akoby sme boli z inej planéty.
Opäť vám pomohla guráž?
Presne, nevzdali sme to a jeden z asistentov réžie nám povedal: ak chcete byť na pľaci, momentálne najlepšie v komparze. Bolo nám to jedno, hlavne sme chceli vidieť Spielberga pri práci a vidieť americký systém práce. Bola to vtedy najväčšia produkcia v Európe. Tak sme sa dali naverbovať, oholili nám hlavy a boli sme komparzisti. Ja som mal ďalšie šťastie, vedel som po nemecky, anglicky a rusky, dali mi teda minirolu a vo filme ma aj počujete. Potom nám povedali, že musíme prísť naspäť, lebo sme v zábere, ktorý má pokračovanie.
Vážne?
Hej, o dva týždne sme sa chystali naspäť. Bol som práve v Bratislave, vedľa VŠMU bola telefónna búdka a práve som sa dohadoval s Rišom, kedy vyrazíme do Krakova. Pozerám pred seba a zrazu vidím, ako si to Steven Spielberg šinie na bicykli. Keďže sme s ním už robili, tak som do telefónu len lakonicky povedal, že Spielberg si počas voľna prišiel pozrieť na Bratislavu. Myslím si, že to vtedy nikto nevedel. Dokonca ani všetci tí filmári, ktorí vtedy sedeli v kaviarni pred VŠMU, netušili, že práve okolo nich prešiel Spielberg (smiech).
Takže Spielberg vo vás umocnil túžbu odísť?
Schindlerov zoznam bol dobrý v tom, že mi dal úplne iný pohľad na tieto profesie a na to, ako funguje americký systém. Stretol som sa s výborným producentom, volá sa Branko Lustig a produkoval Schindlerov zoznam, a tiež veľa filmov pre Ridleyho Scotta. Vidieť ho pri práci, rozprávať sa s ním... vtedy som si uvedomil, že to, čo chcem naozaj robiť, sa v americkom systéme volá producent.
Celý rozhovor nájdete dnes v magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes vložený v HN alebo v rámci HN Konta tu.