Šaty robia človeka. Odrážajú nielen jeho ozajstné spoločenské postavenie, ale aj to, ako by chcel na svoje okolie pôsobiť, ukazujú na jeho pôvod i majetok. Na módu majú vplyv aj spoločenské zmeny či vývoj nových technológií. Preto je namieste otázka: prečo sa vlastne obliekame tak, ako sa obliekame?
Hlavným účelom oblečenia je ochrana ľudského tela pred vonkajšími vplyvmi, pred mrazom alebo, naopak, horúčavou, šaty majú zabrániť poškriabaniu a zraneniu jemnej ľudskej kože. Človek je napokon jediný zo zvieracej a z rastlinnej ríše, ktorý nemá telo pokryté chlpmi a ktorý sa už najmenej 3 000 rokov zahaľuje. A to aj z náboženských dôvodov: biblický Adam s Evou si svoju nahotu uvedomili po zjedení zakázaného ovocia. Kvôli kresťanskej morálke tak nahota v západnom svete bola po dlhé stáročia tabu: až do 20. storočia sa málokedy stalo, že by manželia z vyšších spoločenských vrstiev vôbec zazreli svojho partnera úplne nahého. Rovnako znie možno neuveriteľne, že až do roku 1936 sa v niektorých prudérnejších častiach Spojených štátov nesmeli nielen ženy, ale ani muži kúpať s odhaleným hrudníkom.
Kráľ na podpätkoch
Všetky zmeny odevu v priebehu rokov, ktoré nemajú nič spoločné s jeho prvotnou funkciou (teda zahriatím a ochranou), sa dajú nazvať módou. Odev totiž vzápätí začal svojho nositeľa charakterizovať a vypovedať o ňom, o jeho spoločenskom postavení, majetku alebo vplyve. Šaty sú tak najviditeľnejším nástrojom v charakteristike človeka: napríklad rímski cisári ako jediní nosili purpurové tógy – aj kvôli tomu, že proces farbenia látky na vytúžený odtieň bol pomerne drahou záležitosťou.
Kožuch zo soboľa mohli zas vďaka dekrétu anglického kráľa Henricha VIII. nosiť len šľachtici, ostatným spoločenským vrstvám bola vzácna kožušina zapovedaná. Francúzsky Kráľ Slnko Ľudovít XIV. kvôli svojej 163 centimetrov vysokej postave zase nosil topánky na úctyhodnom 13-centimetrovom podpätku, ktorý bol nafarbený načerveno a ozdobený kresbou slnka. Žiadny príslušník jeho dvora nesmel mať podpätok vyšší než on sám.
Premenlivá krása
Šaty majú aj ďalšiu funkciu, a tou je premena ľudského tela do požadovaného ideálu, ktorý sa však s dobou premieňa. Kým posledných päťdesiat rokov nie je veľké ženské pozadie vnímané ako to pravé orechové, vo viktoriánskej dobe si ženy zadok opticky zväčšovali podložkami. V 10. storočí si ženy vypchávali dokonca aj brucho.
Svedčí o tom maľba flámskeho majstra Jana van Eycka: pôvodne mali kunsthistorici dojem, že na obraze s názvom Manželia Arnolfiniovci je zachytená tehotná žena. Až dnes sa začínajú prikláňať k názoru, že v tejto dobe by sa žena nenechala zachytiť v inom stave. Jej zelená róba je podľa dobovej módy na bruchu vypchatá.
Inokedy sa zas pomocou špicatých topánok, ktoré nosili stredovekí dandyovia v 12. storočí, umelo predlžovala noha – veľká noha bola totiž znakom vyvinutej mužnej sily. Ženská nôžka zase mala byť čo najmenšia – šľachtičné nosili mnohokrát príliš malé a tiež príliš zdobené topánky, ktoré znemožňovali chôdzu – napríklad na dvore Ľudovíta XIV. bol pre každú ženu pripravený sluha s nosidlami, aby ju vyniesol do paláca.
Kŕčové žily ako prednosť
Odev má teda zvyšovať našu atraktivitu. Tá je už od dávnych čias spätá s mladosťou a prvým z jej znakov je krásna koža. Avšak rovnako ako sa v dejinách menilo poňatie odevu, aj vnímanie pôvabnej pokožky sa veľmi líšilo: okolo roku 3000 pred Kristom si egyptské ženy maľovali modrým pigmentom žily na nohách, kŕčové žily sa totiž považovali za štýlovú záležitosť.
Rovnako tak britská kráľovná Alžbeta I. si začiatkom 17. storočia zdôrazňovala modrou farbou žily v dekolte ako znak svojho urodzeného postavenie a modrej krvi. A až do 20. rokov minulého storočia estetickým ideálom zostávala bledá koža (v polovici 19. storočia napríklad ženy pili ocot, aby získali žltkastobielu farbu), avšak tento trend sa vytratil, keď začali vyššie spoločenské vrstvy športovať a slniť sa na plážach.
Svoj špecifický význam mali aj znamienka krásy, ktorých rozmach je zaznamenaný na francúzskom dvore v 17. storočí – umiestnenie na tvári a dekolte sa stalo vedou s vlastným jazykom. Napríklad znamienko na pravom líci bolo znakom toho, že jeho nositeľka je vydatá. Dnes si nikto znamienka či pehy nedomaľúva, skôr vládne tendencia ich odstrániť. Aj keď výnimky typu Marilyn Monroe, Madonna alebo Cindy Crawford potvrdzujú pravidlo.
Reč látok a reč farieb
Móda nám umožňuje, aby sme sa cítili sebavedomejšie. Základom odevu je, samozrejme, látka: tá určuje tvar a cenu oblečenia. Prvým materiálom, ktorý si na seba naši predkovia obliekali, bola kožušina – je pevná, jemná a ľudské telo dokáže zahriať. Jej poslednú vlastnosť oceňovali nielen pravekí ľudia s pazúrikmi, ale aj nazdobení šľachtici v neskorších storočiach.
Napríklad vo veľkých sálach Versailles za Ľudovíta XIV., ktoré boli v tej dobe stelesnením luxusu, bývala taká zima, že víno v pohároch počas hostín zvyklo zamŕzať. Kožušina zo vzácneho zvieraťa (soboľ, ocelot) signalizovala bohatstvo, na rozdiel od bežnejších kožúškov z králika alebo veveričky. Počas kolonizácie Afriky prišli zase do módy kožuchy z levov a leopardov, ktoré by si dnes na seba nikto – s výnimkou afrických diktátorov a Naomi Campbell – nevzal.
Už v neolite sa človek naučil spracúvať kožu, ktorá má dnes v módnom priemysle široké využitie – od delikátnych sofistikovaných kabeliek až po motorkárske bundy. Po stáročia sa koža využívala vo svete jazdectva. Preto je dodnes spätá s dopravou: v roku 1928 vznikla motorkárska bunda Perfeto so zipsami a odnímateľnými rukávmi, ktorú preslávil Marlon Brando vo filme The Wild One z roku 1951 a znovu do módy ju priviedli punkáči.
Len o tri roky neskôr (1931) potom bola pre amerických letcov ušitá hnedá letecká bunda s kožušinkou A2. Kým kožušina je aj v dvadsiatom storočí symbolom luxusu (pozri značku Fendi), koža vzbudzuje skôr rešpekt – nie nadarmo dlhé kožené kabáty nosili čekisti počas svojho vyčíňania v Rusku rovnako ako o pár desiatok rokov neskôr príslušníci Gestapa.
Látka ako (ekonomická) zbraň
S tým, ako sa človek stával z kočovníka poľnohospodárom, začal na svoje zahalenie využívať aj materiály rastlinného pôvodu. V 12. storočí bol vynájdený tkáčsky stav. Vďaka nemu sa stal z textilného priemyslu významný biznis, na základe ktorého zbohatli ľudia v severnom Taliansku, južnom Anglicku aj v južnej Európe. Tieto regióny sa potom stali hnacou silou renesancie. Rovnako ako o niekoľko storočí neskôr viedol chemický priemysel a výroba umelých vlákien k získaniu významu Nemecka.
Aj látky, podobne ako kožušiny a kože, majú symbolický význam: hodváb a zamat nosila šľachta, na rozdiel od bavlny, ktorá bola relatívne lacná. Vďaka bavlne pestovanej v Indii, britskej kolónii, prosperovala napríklad Veľká Británia. Veď Mahátma Gándhí vo svojom boji za nezávislosť Indie uvádzal bavlnu ako symbol ekonomickej exploatácie svojej krajiny, ktorá s produkciou 27 miliónov ton ročne patrí dodnes k šiestim najväčším producentom.
Moc britského impéria však nestála len na bavlne, ale aj vlne, ktorá tvorila základ nesmierneho bohatstva Tudorovcov a kráľovnej Alžbety I. Z vlnených látok potom má svoje špecifické postavenie kašmír z pakistanských kôz – symbolom kvality bol kašmírový šál taký tenučký, že ho bolo možné prevliecť prsteňom. Podobne ako kašmír patrí medzi drahocenné materiály aj hodváb – kukly priadky morušovej prepašovali už v roku 550 v dutých bambusových paliciach dvaja mnísi z Číny do Konštantínopolu.
Prezraď farbu
Od konca 19. storočia potom s rozvojom chemického priemyslu vznikajú aj syntetické materiály – viskóza v roku 1894, nylon tesne pred druhou svetovou vojnou a polyester v roku 1953. Kým v roku 1960 tvorili umelé materiály iba 22 % svetovej produkcie, v 21. storočí je to celých 58 %.
Rovnako ako materiál o svojom nositeľovi vypovedá aj farba odevu. Látky sa väčšinou farbili prírodnými odtieňmi, preto výrazne farebný odev symbolizoval urodzenosť a bohatstvo. Symbolom vysokého spoločenského postavenia pred francúzskou revolúciou boli tiež svetlé púdrové odtiene, ktoré mala v obľube Mária Antoinetta – svetlé látky boli na údržbu náročnejšie než látky v sýtych farbách. Až s vynálezom anilínových farieb v 19. storočí sa modrý alebo červený odev rozšíril medzi najširšie masy.
19. storočie prinieslo aj jednu zásadnú zmenu: muži prestali nosiť farebné oblečenie pripomínajúce chvost páva a začali sa obliekať do tlmenejších farieb, napríklad do čiernej. Tá bola nakoniec už v roku 1528 pre svoju neutrálnosť odporúčaná ako vhodná farba pre talianskych diplomatov.
V 20. storočí sa ustálila aj spätosť farieb s pohlaviami: ružová pre dievčatká a modrá pre chlapcov. Modrá bola pôvodne farba spätá s nebesami a Bohom, išlo tiež o farbu Panny Márie. Chlapci do nej boli odievaní pôvodne preto, aby ich ochránila pred zlom a diablom. Ružová – vďaka svojej príbuznosti s kráľovskou červenou – bola tiež chlapčenskou farbou ešte v 19. storočí, neskôr kvôli asociácii s lístkami ruže bola zvolená za farbu jemných dievčat.
Ľudské telo hovorí
Každá časť ľudského tela má okrem svojho fyziologického účelu aj účel symbolický, ktorý sa oddávna vyjadruje pomocou módy alebo doplnkov: kráľovská koruna, symbol moci, má svoje miesto na hlave, kde sú ukryté zmysly a mozog.
HLAVA
Pokrývka hlavy – aj keď šlo v mnohých prípadoch o vec, bez ktorej sa človek mohol obísť – patrí k ženám a mužom od nepamäti. Dokázala ochrániť hlavu pred chladom, prípadne horúčavou, vetrom či pred úrazom (helmy a prilby). Oveľa významnejší sa stal jej symbolický význam – dokázala urobiť nositeľa vyšším, silnejším a váženejším, veď koruna bola symbolom kráľovskej moci. Posledných päťsto rokov je potom formálna pokrývka hlavy (klobúk) variáciou na korunu, v 18. storočí sa ako symbol víťazstva uchytil trojhranný Napoleonov klobúk.
Klobúky sa vyrábali z mnohých materiálov, medzi ktorými dominovala slama a kožušina. Zvlášť populárne boli klobúky vyrobené z bobra – vysoký dopyt po kožuchu tohto vodného zvieraťa viedla amerických trapperov k ich lovu a objavovaniu nových území.
Dnes na uliciach skôr než formálny klobúk vídame mäkkú látkovú čiapku. V Európe sa rozšírila počas francúzskej revolúcie (frýgická čiapka). Revolucionári ju nazývali čiapkou slobody a verili, že sa nosila v antickom – teda demokratickom – Grécku.
Ženským hlavám v priebehu storočí dominovali zložité tvary klobúkov, ktoré zdobili vypchaté zvieratá, kvety, ovocie či trebárs plachetnica. V 20. storočí s emancipáciou prišli aj jednoduchšie pokrývky hlavy, niektoré ženy si ju začali zakrývať napríklad šatkou.
Až v 50. a 60. rokoch účes držal pomocou laku na vlasy a klobúky už neboli potrebné. Napriek tomu sa jeden tvar stal nesmrteľný – a to bonbónik (pillbox hat) od Halston, ktorý mala na sebe Jacqueline Kennedy v deň zavraždenia svojho manžela Johna. Okrúhly malý klobúčik pôvodne vymyslel hollywoodsky kostýmový výtvarník Adrian pre Gretu Garbo tak, aby zakrýval vlasy, ale nechal odkrytú tvár a obočie. Neskôr ho nosila princezná Diana a dnes patrí aj do výbavy Kate Middleton.
KRK
Zahaľovanie krku sa oddávna odohrávalo v dvoch rovinách – praktickej a magickej (čo boli hlavne najrôznejšie amulety a náhrdelníky, ktoré nosili už pred 36 000 rokmi neandertálci). Citlivý krk sa pred zimou chránil pomocou kožušín a najrôznejších šatiek a šálov – ktoré sa v priebehu dejín líšili najmä v dĺžke. Tragickou obeťou módy sa kvôli nim stala tanečnica Isadora Duncan, ktorej neuveriteľne dlhý šál sa zamotal do kolies športového vozidla a zlomil jej väz.
Do dejín módy sa zapísal ozdobný krajkový alebo skladaný golier okolo krku, obľúbený v 16. storočí, ktorý nabral mnohokrát rozmery veľkosti kolesa kráľovského koča. Ako trvanlivejší módny vynález sa ukázala o storočie neskôr kravata: predchodcov kravát spojených sponou alebo koženým krúžkom nosili počas tridsaťročnej vojny chorvátski žoldnieri.
V 18. storočí kravatám dominovala biela farba a mušelín, počas tejto doby sa kravata vyvinula do podoby, ako ju poznáme dnes – dandyovia si ju neuťahovali okolo krku, ale jej konce nechali voľne splývať a kus látky zviazali špeciálnym uzlom (vraj sa dá uviazať na neuveriteľných 85 spôsobov). V roku 1926 sa pri kravate prvýkrát použil šikmý strih, ktorý sa využíva dodnes.
PLECIA
Mužným ideálom sú už od antiky široké ramená, ktoré sa pomocou odevov ešte zvýrazňovali: či už napríklad epoletou (náplecníkom) vojenských uniforiem, alebo najrôznejšími vypchávkami – extrémnym príkladom sú dresy amerických futbalistov.
Ženské šaty s dekoltom obnažujúcim ramená sa síce objavujú už v 16. storočí, ale žena s nahými ramenami a príliš hlbokým výstrihom vzbudzovala pohoršenie ešte v storočí devätnástom. Ani dnes nepatria holé ramená k bežnej súčasti každodenného vzhľadu žien. Sú ponechané (okrem letných mesiacov pri vode) pre špeciálne príležitosti ako plesy alebo červený koberec.
S emancipáciou prevzali ženy aj široké mužské ramená – prvá generácia feministiek koncom 19. storočia na svoje šaty rada prišívala pôvodne generálske epolety, o sto rokov neskôr sa symbolom ženskej samostatnosti stali ramená Joan Collins alias Alexis zo seriálu z naftárskeho prostredia Dynastia (1980).
TRUP
Telo bolo v dejinách zahaľované od nepamäti, v antike do splývavých materiálov, ktoré postupom času nahradila košeľa a kabát, ktorý bol základnou súčasťou mužského šatníka po stáročia. Až v 19. storočí ho nahradilo ľahšie sako, neskôr tiež úpletový sveter.
Až do 18. storočia bola košeľa (ušitá vždy z bielej látky) pokladaná za spodnú bielizeň, ktorú len tak niekto nezbadal. Mala jediný účel – ochrániť vrchnú časť odevu od potu. Košeľa má dodnes dve formy – buď sa obliekala cez hlavu (dnes sú to tričká z pružných materiálov, ktoré sa začali nosiť ako vrchný odev v 50. rokoch podľa vzoru Marlona Branda) alebo sa zapínala na gombíky. Pánska košeľa má gombíky na pravej strane, dámska (ženy ju začali nosiť ako vrchný odev v 30. rokoch) potom na menej praktickej ľavej strane – vraj z toho dôvodu, že ženy obliekali komorné.
Prsia aj chrbát ako časti tela, ktoré sú najširšie a najviditeľnejšie, vždy slúžili na personalizáciu oblečenia: na prsiach nosili a nosia vojaci vyznamenania, na prsiach i na chrbte nosia športovci svoje čísla a mená, mnohokrát tiež logá sponzorov. V 20. storočí na svetre, tričká a košele umiestňujú viditeľná logá aj najrôznejšie značky. Niektoré z nich, ako Tommy Hilfiger alebo Ralph Lauren, si na nich postavili svoju kariéru v módnom biznise.
RUKY
Odhalené ramená asi dnes málokoho prekvapia, napriek tomu sú na niektoré príležitosti nevhodné. Napríklad britskú kráľovnú Alžbetu II. na verejnosti nikdy nevideli v šatách bez rukávov. A keď si na svoj prvý oficiálny portrét zvolila Michelle Obama šaty odhaľujúce ruky, v niektorých kruhoch vyvolala jej voľba prinajmenšom zdvihnuté obočie.
Nahé paže totiž boli v minulosti znakom robotníkov, skrátka ľudí, ktorí sa museli živiť rukami. Odtiaľ pochádza aj príslovie „vysúkať si rukávy“, teda pustiť sa do práce, ktoré si osvojilo množstvo politikov Juanom Perónom počínajúc a Barackom Obamom končiac. S obľubou sa totiž objavujú na verejnosti v košeliach s vyhrnutými rukávmi.
Britská kráľovná sa tiež dodnes na verejnosti neobjavuje bez rukavíc, čo bolo u žien bežné až do 50. rokov minulého storočia. Dámske magazíny mali dokonca špeciálne redaktorky píšuce len o rukavičkách. Rukavice od 10. storočia nosia aj cirkevní hodnostári, ktorí si nimi chránia ruky počas omší, keď dvíhajú monštrancie a ďalšie náboženské nástroje.
NOHY
Rovnako ako ruky aj nohy bývali v minulosti zahalené. Krátke nohavice – ktoré sú rovnako skôr vnímané ako oblečenie pre malých chlapcov – spopularizoval až zakladateľ skautského hnutia Robert Baden-Powell v roku 1910 (v tom istom roku, mimochodom, predstavuje návrhár Paul Poiret háremové nohavice pre ženy, ktoré sa však nedočkali masového rozšírenia).
Ako ukazuje odev Arabov, nie je dôvod, aby boli nohavice považované za rýdzo mužský odev a sukne za súčasť dámskeho šatníka. Dôvodom rozšírenia nohavíc u mužov bolo to, že muži oveľa viac než ženy jazdili na koňoch a potrebovali sa voľnejšie pohybovať.
Muži nosili rovnako ako ženy až do 16. storočia úzke pančuchy, najprv bavlnené, neskôr hodvábne. Hodvábne pančuchy boli v 16. storočí veľkou vzácnosťou a vraj – ako dar – dokázali vyčariť úsmev na inak strnulej tvári kráľovnej Alžbety I. V tejto dobe boli tiež prvýkrát spojené k sebe a vznikli prvé pančuchové nohavice. Samozrejme, ako rýdzo mužská záležitosť.
Nohy sa u žien považovali po stáročia za niečo, čo nie je možné ukazovať na verejnosti. Znakom urodzenosti bol drobný krok a ženská noha sa pri chôdzi nesmela pod sukňou ani rysovať. Z tohto dôvodu bola tiež vynájdená krinolína – žena pod konštrukciou mohla chodiť takým dlhým krokom, ako sa jej zapáčilo, a nevzbudila pohoršenie. Konštrukcia krinolíny však nadobudla neuveriteľné rozmery a vo svojom dôsledku slobodný pohyb skôr znemožňovala.
Revolúcia v obliekaní spodnej časti tela prišla až v 20. storočí s novou siluetou ženskej postavy počas 20. rokov, s nosením nohavíc počas rokov tridsiatych a neskôr s príchodom minisukne v rokoch šesťdesiatych. Zatiaľ čo ženy považujú nohavice za neoddeliteľnú súčasť svojho šatníka, sukne si u západných mužov (až na tradičné výnimky ako kilt) zatiaľ príliš popularitu nezískali.
Materiál prebraný exkluzívne z českého magazínu Esprit.