Prezývajú ho Terminátor a Ivan Hrozný. Pretože sa nikdy neusmieva. S profesionálnou kariérou skončil takmer pred dvadsiatimi rokmi, no doteraz je ikonou tenisu. Dnes učí ľudí, ako drieť a vyhrávať. Jeho posledným výtvorom je mladý britský tenista Andy Murray, ktorému pomohol vyhrať legendárny Wimbledon. Ivan Lendl.
Terminátor alebo Ivan Hrozný. Zvykli ste si už na tieto prezývky?
Smejem sa tomu. Anglickí novinári stále riešia, či som sa usmial. A ja vždy hovorím – môžete sa prestať pozerať, pretože aj keby som sa chcel usmiať, tak to neurobím, aby ste nemali radosť. Robíme aj s mojím zverencom Andym Murraym toľko srandy, že to by nám jeden neveril.
Takže to robíte naschvál?
Každý radosť prejavuje inak, niekomu tečú slzy, niekto skáče a kričí, a ja sa teším vnútorne, nemusím to ukazovať navonok.
Ľudí ste prekvapujúco bavili aj v Bratislave, kde ste prednášali biznismenom. Takého vás nepoznáme.
Je to niečo iné, aj iný stres. A nedá sa to absolútne prirovnať k stresu napríklad pri finále grandslamového turnaja US Open.
Viete ho však odbúrať. Hlavne teraz pri Andym Murrayovi. Veď ste ľudí učili Ako vyhrať zápas vo vašej hlave... Takže ako?
Všetko je to o príprave, z nej vychádza aj psychická pohoda a odolnosť. Potom je to tréningom a ten zvyšok sa už stane. Spôsob, ako sa zlepšovať v tenise, je rozmýšľať nad každým úderom, byť schopný to robiť na tréningoch, na zápasoch, na veľkých zápasoch a na veľkých zápasoch pod veľkým tlakom. A to môže trvať i rok či dva. Treba byť koncentrovaný.
Ale to, že Murray vyhral olympiádu a ako Brit konečne aj slávny Wimbledon, vami muselo pohnúť.
Určite. V tomto prípade som však vedel, do čoho idem, čo sa bude diať s médiami. Preberal som to aj s manželkou a ona sama mi radila, aby som to zobral, pretože mu môžem pomôcť. Mne sa veľmi nechcelo, môj život bol pokojný.
Nechcelo?!
Nie, fakt nie. Ale vzhľadom na to, že som ho predtým trocha poznal a že na mňa urobil ako mladý chalan dobrý dojem, súhlasil som. Bavili sme sa však už dopredu, čo presne bude potrebovať a ako často s ním treba byť. Dlho sme sa rozprávali, pretože základ je, že si musíme rozumieť.
V čom?
V tom, koľko budeme drieť a koľko je schopný obetovať, pretože je jednoduché len si povedať, že prehrali sme a ideme domov.
Ten tlak musíte cítiť aj vy.
Áno, ale na Andyho je omnoho väčší. Keď som ja hrával, za nami nechodili novinári, ako to je v jeho prípade. No ja si ten tlak nepripúšťam. Mám tú výhodu, že od toho nie som závislý. Ak sa niečo bude diať a nepôjde to alebo to nebudeme chcieť ďalej robiť, tak si podáme ruku, poprajeme si veľa šťastia a ja si budem žiť svoj život.
A čo on?
Ja sa mu v tom snažím pomôcť, pred zápasom hovoriť určité veci, motivovať ho a časť toho tlaku prevziať na seba. Teda keď môžem urobiť nejaké rozhovory a on zatiaľ môže ísť na rehabilitáciu, urobím to.
To je pre vás ako človeka, ktorý nerád dáva rozhovory, obeta.
Je to súčasť mojej práce. Cieľom je, aby vyhrával.
Celý rozhovor s Ivanom Lendlom nájdete v 52-stranovom magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes vložený ako darček v HN alebo si ho môžete stiahnuť do iPadu.