"Bol som malý a okrúhly, v bránke som sa veľmi nevynímal,“ spomína na futbalové detstvo. V priebehu necelého roka však vyrástol o 20 centimetrov a jeho osud bol spečatený.
Začínal v rodnej dedinke pod dohľadom svojho učiteľa telocviku Vojtecha Schottera. Hrali s "handrovicou“ a pán učiteľ viedol dedinského chlapca krôčik za krôčikom k úspechu.
"Správal sa ku mne ako otec k synovi, dodnes mu za mnoho vďačím,“ vyznáva sa strieborný olympionik z Tokia z roku 1964.
Strieborná "dvojka“
Ako 16-ročný už chytal za prvé mužstvo v Topoľčanoch. Po vojenčine v Dukle Trenčín sa začali okolo neho tmoliť lanári. Dostal dokonca ponuku chytať v Slovane Bratislava. Odmietol. V tom čase v klube chytal Viliam Schrojf a Alexander Vencel, nový brankár by veľa šanci pri nich nemal. Napokon v roku 1959 ako 21-ročný prestúpil do Košíc, ktorým zostal verný až do novembra 1974.
"Bolo to dobré rozhodnutie,“ tvrdí po rokoch.
V Košiciach dostal za prestup 10-tisíc korún na knižku, z ktorej však nemohol vyberať. Košičania sa tak poistili, aby im mladý brankár neodišiel. Zamestnal sa v Komunálnych službách ako kontrolór a po robote utekal na tréning. O tri mesiace si "vychytal“ v Hradci Králové aj byt a o niekoľko rokov sa už pripravoval na olympiádu do Tokia.
"Moje meno figurovalo na zozname medzi takými brankármi, akými boli Smucker, Mokrohajský, Dvořák a ďalší,“ neskrýva ani po rokoch tichú radosť. Švajlen však mal oproti nim jednu nevýhodu. V Košiciach nebol tak často na očiach reprezentačných trénerov. Možno práve preto sa nedostal ani do národného mužstva. Aj do Tokia išiel "len“ ako brankárska dvojka. Medzi tri žrde ho olympijský tréner Rudolf Vytlačil postavil v zápase proti Brazílii. Nahradil skvelého Františka Schmuckera.
"Bola to pre mňa česť,“ hovorí.
Žiadne výhody
Po návrate domov dostal strieborný brankár finančnú odmenu 2 500 korún. Tretinu z odmeny mu však "strhli“ za olympijský oblek.
"Nemal som žiadne výhody, ani pomaranče sme nedostávali na Vianoce prednostne,“ usmieva sa. "Aj v Tokiu sme mali len vreckové, nikto nám nič nesľuboval. Hrali sme len pre radosť.“ Ani olympijský kov život Antona Švajlena nezmenil.
"Viete, ja pochádzam zo skromných pomerov, celý život som k skromnosti viedol aj svoje deti. Mňa len tak niečo nezmení,“ tvrdí.
Aj Košiciam zostal verný až do svojho odchodu do futbalového dôchodku. Dnes s trpkosťou hovorí, že keď odchádzal už ako 38-ročný, nikto z vedenia klubu mu ani nepodal ruku. "
"Sľubovali mi hory-doly, aj rozlúčkový zápas storočia,“ vracia sa do minulosti.
Tí funkcionári, ktorí mu všetko sľuboval, ho neskôr nechceli ani poznať. Brankársku legendu to bolí doteraz.
"Neozvali sa ani keď som oslavoval 70 rokov. Dokonca ma ani neprijali späť do práce v košických strojárňach,“ konštatuje. Po odchode z bránky Švajlen asi 10 rokov pôsobil ako tréner v rôznych kluboch, v materskej fabrike si medzitým čerpal neplatenú dovolenku.
"Nič neľutujem,“ hovorí. "Len som si vždy myslel, že dobro sa vždy len dobrom opláca. Mýlil som sa...“
Anton Švajlen dnes žije s manželkou a deťmi v rodinnom domčeku v košickej časti Podhradová. Má pokojné rodinné zázemie, dobrú ženu, deti a už aj štyri vnúčatá. Teší sa, že keď sa objaví v košických uliciach, aj po polstoročí ho ľudia poznajú, prehodia uznanlivé slovko, poklepú po pleci...
"To je moja odmena za všetko, čo som robil. Nič neľutujem.“
Od roku 1991 pracoval v Slovenskej olympijskej spoločnosti ako jej podpredseda. V súčasnosti vedie 16 olympijských kubov na Slovensku. A občas chodí pískať futbal rómskym deťom v gete na Luníku 9.
| Slovenskí olympionici Alexander Prokop |