V cele smrti na Pankráci, iba niekoľko hodín pred popravou generála Heliodora Píku, zložil jeho jediný syn životnú prísahu. Sľúbil, že za otcovu smrť sa nikdy nikomu nepomstí a keď nastane vhodný čas, očistí jeho meno. Na spečatenie sľubu a rozlúčku si otec a syn pripili šampanským.
Generálov syn Milan Píka bol ešte polrok pred otcovou popravou v júni 1949 dôstojník z povolania a študoval právo na Karlovej univerzite. Všetko nasvedčovalo tomu, že podobne ako otca, aj jeho čaká skvelá vojenská a možno aj štátnická kariéra. Namiesto toho ho degradovali, vyhodili z armády, aj zo školy. Milana Píku sa síce komunistom v Čechách nepodarilo popraviť, život mu však poznačili dokonale. Dnes tvrdí, že keby v Čechách zostal, stihol by ho rovnaký osud. Preto odišiel na Slovensko, kde sa podľa vlastných slov pred takmer 60 rokmi druhý raz narodil.
Pika od piky
Jediný potomok československého generála Milan Píka žije od popravy otca v Bratislave. Tu zapustil silné korene a splodil dcéru.
"Slovákom som vďačný za záchranu života,“ hovorí dnes už 86-ročný muž.
Ako západný dôstojník letectva, ktorému popravili otca za domnelú zradu ľudovodemokratického zriadenia a vlastizradu, to však na začiatku päťdesiatych rokov, keď sa to s podobne vykonštruovanými procesmi len tak hmýrilo, nemal ľahké ani na Slovensku. Začínal od piky, pretože z domu si takmer nič nedoniesol.
"Slováci mi pomohli, aj keď vedeli, že som syn "zrádneho“ generála. Dokonca riaditeľ Drevony, kde pracoval ako vodič, mu podpísal po rokoch aj odporučenie na vysokoškolské štúdium.
Milan Píka opisuje atmosféru, ktorá vládla pred a po poprave generála v Českej republike.
"Moja mama žila v tom čase v Hraniciach na Morave a o poprave generála vôbec nevedela. Ráno jej susedka cez plot zakričala: "Pani Píková, tak vám dnes popravili manžela?“
Píka chvíľu mlčí, potom mávne rukou.
"Nuž, aj takto sa k nám správali naši známi. Ale ja nikomu nič nezazlievam, bola taká doba. A každý mal strach. Slováci mi však zachránili život,“ znova prízvukuje.
Otec a syn
Pre Milana Píku nie je jednoduché spomínať na rodinnú tragédiu, hovorí, že boli časy, keď meno vlastného otca nemohol na verejnosti ani len spomenúť. Jedno je isté, životné cesty oboch mužov, bývalého leteckého kapitána Milana Píku a jeho otca generála Heliodora sú si v mnohom podobné. Ako 17-ročný sa Milan pokúsil vstúpiť do československej zahraničnej armády vo Francúzsku, podobne ako jeho otec pred mnohými rokmi, a bojovať proti nacistom. Chlapcovi v krátkych nohaviciach však odporučili, aby rok počkal. O niekoľko týždňov neskôr nastúpil do RAF, k 310. stíhacej letke. Iba vrodená očná chyba mu zabránila stať sa leteckým navigátorom, tak požiadal o odchod do Sovietskeho zväzu, kde už jeho otec, bývalý francúzsky legionár, pôsobil ako náčelník československej vojenskej misie v Sovietskom zväze. Jeho žiadosť bola zamietnutá.
"Z neznámych dôvodov mi Sovieti odmietli dať víza,“ láme si doteraz hlavu, prečo nemohol vycestovať za otcom. Generál Píka bol v tom čase známy ako muž, ktorý na Balkáne viedol československý odboj a zachránil životy tisícom českých utečencov a v Sovietskom zväze sa v tom čase pod jeho vedením formovali prvé československé jednotky. Píka mal voľný prístup k Stalinovi a Berijovi, mal teda plnú dôveru od sovietskej tajnej služby, ktorá vlastnila "kľúč“ k jeho vysielačke. Syn túžil slúžiť v armáde po boku otca. Prečo Sovieti nevydali mladému Píkovi víza, zostane asi navždy záhadou.
Zostal teda slúžiť v anglickej armáde až do oslobodenia. V septembri 1945 sa vrátil domov a po dlhých rokoch odlúčenia sa vojaci objali.
"Čakal som otca na ruzynskom letisku,“ vracia sa do spomienok. "Okolo mňa zrážali vojaci a dôstojníci opätky, keď som sa lepšie prizrel, videl som, že salutujú generálovi. Ten generál bol môj otec.“
Otec a syn sa zvítali po dlhých vojnových rokoch. Tešili sa, že je koniec. Ani jeden z nich vtedy netušili, že je to len začiatok konca.
Na zozname
Klement Gottwald krátko po vojne poveril generála Píku, ako zástupcu náčelníka hlavného štábu, stykom so zahraničnými armádami.
"Nemali sme na seba veľa času,“ ľutuje syn Milan dodnes. Nespomína si ani na to, kedy začalo byť okolo generála "husto“.
"Viem len sprostredkovane, že Gottwald otcovi prisľúbil, že keď bude pracovať pre ľudovodemokratické Československo ako počas vojny pre vládu v Londýne, nemusí sa ničoho obávať.“ O tri roky neskoršie sa však Píka ocitol na zozname generálov, ktorí neboli spôsobilí slúžiť ľudovodemokratickému štátu. Vtom čase bol generál operovaný v střešovickej nemocnici na žlčník. Syn presviedčal otca, aby utiekol do bezpečia, on však nechcel o tom ani počuť. Bol presvedčený, že národ a vlasť nezradil a svoje si meno očistí pred súdom. "Som čistý ako ľalia,“ hovorieval.
Generálovu nemocničnú izbu však už strážili dvaja nenápadní chlapíci v civile. O niekoľko dní neskoršie už muži pred generálovou izbou nestáli a jeho posteľ zívala prázdnotou.
"Pýtal som sa lekárov aj sestričiek, kde je otec. Odvracali sa a hovorili. "Nevieme, nepýtajte sa, nevieme...“
Eto vaše delo
Píka stále netušil, čo sa stalo. Nevedel, že z nemocničnej izby uniesli generála vojaci na príkaz náčelníka obranného spravodajstva ministerstva obrany plukovníka Bedřicha Reicina.
Po niekoľkodňovom "generálskom“ vypočúvaní v generálskej vilke na Delostreleckej ulici v Prahe však musel šéf obranného spravodajstva priznať, že proti generálovi neexistujú dôkazy o jeho vlastizrade. Pochvaľovali si ho dokonca aj Sovieti, ktorí dávali od tohto politického procesu ruky preč a tvrdili: Eto vaše delo.
"Ak by Píka zradil, urobili by sme si ním poriadok,“ povedal vtedy Ludvíkovi Svobodovi vysoký predstaviteľ sovietskeho veľvyslanectva v Prahe.
Karel Vaš, príslušník smutno presláveného piateho oddelenia hlavného štábu československej armády, ktorý vo vykonštruovanom procese vystupoval ako vyšetrovateľ a prokurátor v jednej osobe, Reicina utešoval.
"Bedřichu, kolik chceš pro Píku, 15 let nebo provaz, podle teho sa to dá zařídit.“
Na konci šesťdesiatych rokov, keď sa na žiadosť generálovho syna obnovil proces, takto vypovedala na súde istá Ludmila Řičicová, tiež pracovníčka piateho oddelenia.
Týždeň po zmiznutí Píku priniesol posol generálovej manželke list. Píka v ňom oznamoval, že je v poriadku a svoju ženu prosil, aby mu poslala civilný oblek.
Ráno však právnického eléva Milana Píku, ktorý ako študent práva praxoval na vojenskom súde na Kapucínskej ulici, kde stojí aj smutno preslávený "domeček“, zavolal predseda súdu generál Farář a oznámil mu, že musí odísť, pretože priviezli otca. Nasledoval tajný proces s hrdelným vyústením a väzenie na Pankráci. Generálov osud bol spečatený.
Nádej na Pankráci
V novembri zatkla štátna bezpečnosť aj generálovho syna.
"Bol som obvinený z prípravy únosu otca a úkladov proti republike,“ vysvetľuje Píka. "S kamarátom sme o tom hovorili, boli to však skôr len také filmové predstavy.“
Mladý Píka mal dokonca plán pankráckej väznice, podarilo sa mu zistiť aj číslo cely, v ktorej otec čakal na smrť, bezpečnosť, našťastie, o tomto nevedela.
"Vďaka dobrým ľuďom sa dostal do rúk vyšetrovateľom a putoval za otcom na Pankrác.
Vo väzení sa informácie šíria rýchlosťou blesku, o chvíľku už otec a syn o sebe vedeli.
"Otec bol na prízemí a ja na prvom poschodí,“ spomína Milan Píka. Ako jeden z najmladších väzňov precvičoval na väzenskom dvore ostatným pri denných prechádzkach a pritom pozeral do otcovej cely. Generál postával pri okne a sledoval syna.
"Boli to najšťastnejšie okamihy v mojom živote,“ spomína Milan. "Velil som hlavu hore, zhlboka dýchať, vydržať. Neboli to však povely pre spoluväzňov.“
Takto sa prihováral dva mesiace syn otcovi, odsúdenému na smrť.
Rovný medzi rovnými
Na konci januára 1949 sa tvár v okne cely smrti zmenila na nepoznanie. Generál bol strhaný a bledý. V ten večer bachar akoby mimochodom povedal: "Píka dostal povraz.“
Generál ešte stačil poslať synovi dva motáky.
"Písal mi, že nie je ťažké zomrieť úplne nevinný, keď je presvedčený, že celý život slúžil vlasti a národu.“ V druhom synovi písal: Keď som ťa cez okno videl, bol si pre mňa lúčom nádeje jasu a oporou.
Uprostred februára mladého Píku prepustili z väzenia a v marci previezli generála do plzenského väzenia. Na Bory. V tomto väzení nikdy predtým nepopravili žiadneho väzňa, skrsla teda nádej, že aj generál dostane milosť.
Žiadosť o milosť však čerstvo zvolená hlava štátu Klement Gottwald neudelila.
"Som len jeden medzi piatimi rovnými,“ odpovedal Gottwald na Svobodovu prosbu.
Päťka bolo politbyro ÚV KSČ, do ktorého okrem prezidenta patrili Antonín Zápotocký, Rudolf Slánský, Ladislav Kopřiva a Jindřich Veselý. Tí všetci mali záujem na poprave generála. Navyše Bedřich Reicin vykonštruoval "nepriateľské skupiny“, ktoré sa mali podieľať na puči. Prevrat sa mal uskutočniť presne na prvé výročie Februára. Predsedom novej vlády sa mal stať práve generál Píka. Bolo to klamstvo. Neskoršie si Gottwald v prezidentskom zámku v Lánoch povzdychol smerom k Ludvíkovi Svobodovi: "Nedá sa nič robiť Ludvo, Píka musí zomrieť.“
Splnený sľub
21. jún je najdlhší deň v kalendárnom roku, ten z roku 1949 bol však najkratší v živote generála Heliodora Píku.
V noci z pondelka na utorok generál neplakal. S blížiacou sa smrťou bol vyrovnaný a pôsobil pokojne. So svojím plačúcim synom a nevestou strávil takmer šesť hodín. Nadránom Milanovi povedal:
"Milan, ak príde vhodná doba, očisti moje meno. A nikdy neopúšťaj mamu.“
To bol aj dôvod Milana Píku, prečo nikdy neopustil republiku a neemigroval. Za každú cenu chcel sľub z cely smrti splniť. Vhodný čas nastal v 60. rokoch, keď začal politický odmäk. V apríli roku 1966 sa Píka spojil s generálom Svobodom, ktorý mu poradil, aby si podal žiadosť o rehabilitáciu. Spolu s obhajcom však požiadali o obnovu procesu. Milan Píka bol totiž presvedčený, že nešlo o justičný omyl, ale politickú vraždu, ako o tom otec písal vo svojom poslednom liste. O dva roky začal obnova procesu na Vyššom vojenskom súde v Příbrami, o ďalšie dva roky vyniesli verdikt. Skutky, pre ktoré bol Heliodor Píka odsúdený a popravený, sa nikdy nestali. Nič viac. Žiadny trest pre vinníkov. Nikto sa generálovmu synovi neospravedlnil. Iba ministerka obrany Vlasta Parkanová. A syn Bedřicha Reicina.
Kde ležia generálove pozostatky, nikto netuší. Ani jeho syn.
Katani telo odmietli vydať rodine. Báli sa, že verejný pohreb by spôsobil rozruch. Podľa niektorých informácií telo odišlo na "anatomické“ cvičenie. Patológ, ktorý vedel, že ide o pozostatky generála Píku, telo zabalzamoval a skryl. Potom sa však záhadne stratilo. Podľa dodnes žijúcich lekárov, ktorí telo balzamovali a skryli, generálove pozostatky boli spopolnené a pochované na plzenskom cintoríne pod cudzím menom.
V tomto čase sa rozbehlo v Českej republike pátranie po generálom hrobe. Stopy vedú do Nemecka, kde údajne žije lekár, ktorý by mohol do prípadu vniesť trocha svetla.
Kto bol generál Píka
Pochádzal z chudobných pomerov, ako jeden z mála československých dôstojníkov vyštudoval Vojnovú akadémiu v Paríži. V prvej svetovej vojne slúžil v cudzineckej légii, dva týždne po okupácii odišiel z protektorátu do Bukurešti, kde viedol československý odboj na Balkáne a zachránil pred smrťou životy stovkám českých utečencov a československých židov. V roku 1941 ho exilová vláda vyslala do Sovietskeho zväzu, kde organizoval vytvorenie československých jednotiek. Aj tu zachránil tisíce Čechoslovákov a Rusínov, ktorí boli zatvorení v gulagoch. Napriek tomu, že bol nositeľom najvyšších sovietskych vyznamenaní, po komunistickom prevrate v roku 1948 sa stal nepohodlný a bol popravený.