Radošinské naivné divadlo zakladal, keď mal devätnásť. Stal sa jeho riaditeľom, režisérom. Divadlo, ktoré bolo istý čas priam kultom, prežilo normalizáciu v 70. rokoch, ako aj pád reálneho socializmu v roku 1989. Funguje úspešne napriek tomu, že to nebolo vždy jednoduché.
Zdá sa to neuveriteľné, no Radošinské naivné divadlo už začína svoju 45. sezónu a funguje tu už od roku 1963, vďaka čomu prežilo viacero režimov...
- Možno aj preto, že pre naše divadlo vždy boli dôležitejší diváci ako režimy. Diváci starnúci i mladnúci s Radošinským naivným divadlom - to je náš najväčší úspech.
Divadlo ste zakladali ako 19-ročný. Medzi prvé hry patrili aj Nemé tváre...
- Tá prvá hra bola parafrázou na ľudské vlastnosti, teda čosi ako bájka, v ktorej sa zvieratá správajú ako ľudia a naopak. V hre Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z to boli javiskové ponášky na anjelov, kone, ryby, vlkov... Už aj vtedy som sa usiloval písať tak, ako som cítil.
Mali ste pocit, že do vášho divadla chodia ľudia, ktorým oficiálna tvorba nevyhovuje?
- Neviem, ale divákov sme mali vždy a dosť. Takých aj onakých, ale najmä mladých. Naše divadlo nikdy nebolo satirickou tribúnou alebo nejakou príležitostnou estrádnou scénou. Odjakživa rozmýšľame s divákmi za prítomnosti humoru o tom, čo sme žili, o čom snívame, a ako nechceme či chceme žiť.
Vďaka čomu sa vám podarilo prežiť po augustovej okupácii v roku 1968?
- Vždy som uvažoval o divadle mojou vidieckou hlavou a diváckymi očami a ušami. Preto sme prežili a preto bolo naše divadlo také, aké bolo.
Nakoľko bolo za socializmu divadlo nástrojom ideológie?
- Aj divadlo vtedy bolo jedným z ideologických nástrojov. Vyžadovali to tí, čo spravovali tento štát, čiže komunisti. Niektoré hry sa preto nehrali, niektoré sa vôbec nesmeli hrať, s niektorými boli obrovské starosti. A na druhej strane tí autori, ktorí tamten režim svojou "angažovanou tvorbou" podporovali, boli na tom lepšie.
Do divadla sa však chodilo aj na hry prorežimových dramatikov, ako boli Solovič či Záhradník...
- Keď v divadle nemáte alternatívu vybrať si z viacerých možností, vyberiete si niekedy aj tú jedinú... Ani ten smutno-smiešny pohľad na svet, s akým prišlo Radošinské naivné divadlo, nebolo pre správcov režimu žiadne terno. Možno iba preto sme tamten režim prežili, lebo sme sa tvárili ako svätí za dedinou, a pritom sme sa hrali na amatérske divadlo.
Chodili vás kontrolovať?
- Keď sme chceli hrať cez Slovkoncert, povolenie dávala agentúra. Text si museli prečítať dramaturgovia Slovkoncertu, potom ho poslali ďalším dramaturgom (niekedy vojakom) na lektorovanie. Posudky museli byť pozitívne. Inscenáciu najskôr schvaľovala malá a potom veľká komisia Slovkoncertu. Napríklad Jááánošíííka schvaľovali deväť rokov. Dobre počujete.
Čo sa im nepáčilo?
- Všetko. Ale najčastejšia otázka bola napríklad, prečo sa ľudia smejú, lebo im to vôbec nie je smiešne. A to sa vysvetliť nedá.
Viete, prečo hru napokon schválili?
- Jeden jediný človek sa postavil za Jááánošíííka - režisér Slovenskej televízie Karol Strážnický. On jediný mal odvahu vtedy povedať (bolo to na poslednom schvaľovaní v roku 1979), že sa mu hra páči. Všetci ostatní boli proti, lebo vraj to, čo videli, vonkoncom nebol Jánošík, ten nebojácny ľudový hrdina, ktorého chceli na javisku vidieť. Teda takého pekného, priam na skle maľovaného...
Kritizovali vaše hry súdobé pomery v spoločnosti aj otvorene?
- Samozrejme, niekedy boli v hrách miesta, ktoré pomenovali vtedajšie spoločenské javy priamočiaro, a vtedy sa vlastne diváci v sále dosť často skrývali aj za našu odvahu. Ale, verte, my sme jej viac nemali.
Mimochodom, zakázali vám komunisti nejakú hru?
- Mali sme jednu hru s pani Katarínou Kolníkovou, mala názov Rodáčka. Zakázali nám ju ešte pred premiérou. Veľké problémy boli s Človečinou, s Pavilónom B, Nebom, peklom, rajom i s Kúpeľnou sezónou. Tá bola o 30. rokoch minulého storočia, a predsa schvaľovatelia mali dojem, že je až priveľmi súčasná. O Človečine tvrdili, že nie je o tom, o čom by sa v spoločnosti malo hovoriť. Že by sme predovšetkým mali vychovávať.
Má divadlo dnes väčšiu slobodu?
- Chvalabohu, má. A veľkú. Až si to miestami divadelníci nevedia ustrážiť. Ak by divadlo nemalo slobodu, nebola by tu súčasnosť, ale spomínaná minulosť.