Oset, ktorý sa bije za Slovákov

Oset s uhrančivým pohľadom. Časť zápasníckej obce ho na Slovensku nechcela, jeho meno médiá spájali s podsvetím. Pre naše farby získal titul majstra Európy a olympijský bronz. Zápasník so slovenským občianstvom a vladikavkazskými koreňmi David Musuľbes.

Pre slovenské zápasenie ste na olympijských hrách v Pekingu získali prvú medailu v ére samostatnosti, Slovákom vďaka vám patrí aj tohtoročný titul majstra Európy v hmotnostnej kategórii do 120 kg. Časti zápasníckej obce sa však nepáčilo, že za Slovákov bude bojovať Oset s ruským občianstvom...
Názory ľudí, ktoré sa nezhodujú s mojím videním sveta, rešpektujem - sú jednou z nekonečného radu možností, ako sa dá na veci pozerať. Čo sa týka môjho príchodu na Slovensko, ak som niekoho urazil svojimi doterajšími vystúpeniami na športových podujatiach v slovenských farbách, ak som niekoho urazil titulom majstra Európy 2008 a bronzom z olympijských hier v Pekingu, tak sa ospravedlňujem.
Zároveň musím priznať, že ak moje úspechy pritiahnu k zápaseniu nových záujemcov, bude to pre mňa znamenať viac ako vyjadrenia niektorých ľudí od "fachu“. Mojou ambíciou je pritiahnuť deti k športu, spopularizovať zápasenie, vytvoriť klub a vychovávať špičkových zápasníkov v duchu osetskej školy, ktorá je s konkurenčnou, dagestanskou školu najlepšia na svete.

Problém s vašou reprezentáciou v slovenských farbách mala aj Ruská zápasnícka federácia, v "hre“ boli údajne aj sankcie a vyhrážky väzením, ruské médiá o vás písali ako "o zradcovi národa“...
To bolo včera. Dnes ma to už nezaujíma - treba žiť súčasnosťou. Už som to prežil, už som sa s tým vyrovnal, už je to za mnou a ďalej sa tým nezaoberám, nie je to pre mňa momentálne podstatné.

Predsa len pre vás nebolo príjemné, keď vás v roku 2004 Rusi nenominovali na olympiádu v Aténach po tom, čo ste pre nich získali zlato na olympiáde v Sydney v roku 2000 a odstavili vás na trénerskú koľaj. Nebol odchod na Slovensko tak trochu aj pomstou?
Slovo pomsta by som v tejto súvislosti vôbec nepoužíval. Chcel som ďalej vyhrávať a dokázať, že zápasiť viem, že nepatrím do starého železa. V Rusku som túto možnosť nedostal... Taký je však život, nič na tom nezmením. A keď s niečím nedokážete pohnúť, musíte hľadať iné cesty, možnosti a riešenia.

Prečo padla voľba práve na Slovensko, keď boli v hre krajiny s oveľa lepším zázemím, ako napríklad Francúzsko či Grécko?
Presvedčili ma ľudia - tréner slovenskej reprezentácie Rodion Kertanti, s ktorým sme mali spoločného trénera Kazbeka Dedegajeva. A prezident Slovenského zápasníckeho zväzu Peter Marček. Aj keď v mnohých štátoch mi ponúkali lepšie podmienky ako na Slovensku, rozhodol som sa zostať u vás kvôli ľuďom.

Nebojíte sa, že u nás nebudete mať z čoho žiť, keďže šport je na Slovensku stále akousi popoluškou, nehovoriac už o zápasení?
Peniaze u mňa v tomto prípade nerozhodujú, rozhodujú ľudia. A keďže na Slovensku mám priateľov, nemohol som sa rozhodnúť inak. Čo sa týka živobytia, človek nežije len zo športu.

Z čoho teda žije profesionálny zápasník s dvoma vysokými školami?
Zápasenie - to je obraz života. A zároveň životný štýl. Vedomosti získané štúdiom práva a inžinierstva mi pomáhajú pri zápasení, umožňujú mi dosahovať lepšie výsledky. Samozrejme, nežijem zo vzduchu: mám firmu, v rámci ktorej využívam vedomosti získané na dvoch vysokých školách. Mám zápasnícky klub, v ktorom vyrastajú nové zápasnícke talenty.

A čo exhibičné zápasy, na ktorých sa dá slušne zarobiť?
Profesionálny šport sa nezlučuje s komerčným športom, exhibičné zápasy a rôzne iné súboje sú pre mňa neprípustné. A to nielen z hľadiska športovej etiky, ale aj pre riziko zranenia. Momentálne bojujem kvôli titulom - tie sú pre mňa viac ako peniaze. Zisk olympijskej medaily, titulu majstra sveta či Európy - to je dôvod, pre ktorý zápasím, ktorý ma ženie vpred.

Olympijské zlato, titul majstra sveta i Európy už máte - dokonca niekoľkonásobný... Čo vás ešte stále ženie vpred?
Nie je to ani hrdosť, ani peniaze, ale snaha dokázať samému sebe, že viem poraziť najlepších, že viem víťaziť. Za ten čas, čo zápasím, som získal mnoho vedomostí, dospel som k určitému životnému poznaniu. Bolo by hlúpe hodiť to všetko za hlavu a nevyužiť to, keď som do toho tak mnoho investoval. Hoci v prvom rade chcem byť dobrým synom, dobrým mužom a dobrým otcom - to je najdôležitejšie v mojom živote, nič iné nie je nad tým.

Na olympiáde v Londýne v roku 2012 chcete pre Slovensko získať zlato. Čo potom - zostanete na Slovensku?
Už mám vek na to, aby som sa usadil. Všetko závisí od podmienok, aké mi u vás vytvoríte. Prestup z Ruska na Slovensko bol sprevádzaný škandálmi, takže nemám dôvod zostávať v Moskve. Stál ma veľa energie, investoval som mnoho času a bol by som nerád, keby to všetko vyšlo nazmar a opäť by som sa musel presúvať inam. Chcel by som tu založiť klub, vychovávať nových zápasníkov v duchu osetskej školy...

Mnohých ľudí môžu odradiť medializované informácie, ktoré zápasníkov vrátane vašej osoby spájali s prestrelkou v Poluse z februára tohto roka...
Podľa medializovaných informácií som mal byť zastrelený, hoci som bol tritisíc kilometrov od miesta činu. Už som si však zvykol, už ma mnohokrát pochovali. To pre mňa nie je nič nové. Mojím cieľom bola v tom čase príprava na olympijské hry v Pekingu. Musel som si šetriť nervy na vrcholné športové podujatie, a nie sa zaoberať nepravdivými výmyslami, čo prinášali niektoré médiá.

Nikdy ste netúžili vychovávať Osetov zo Severného Osetska, odkiaľ pochádzate?
U nás v horách sa hovorí: najvyšší si chcel nechať najlepšie miesta pre seba, a tieto miesta nazval vlasť. Tam, kde som sa narodil, je môj raj. Tam patrí aj moje srdce. Ťažko však hovoriť o výchove mladých Osetov. Ani ja som nikdy oficiálne nereprezentoval Osetov, mohol som reprezentovať iba Rusko. Podobne sú na tom aj mnohí ďalší Oseti - zlatý zápasník z olympiády v Pekingu Artur Tajmazov reprezentuje Uzbekistan, hoci je tiež Oset z Vladikavkazu.

Život v Rusku asi nie je, nielen pre Osetov, jednoduchý. Stále platí vzťah nadradený - Rus a podradený - Nerus?
Áno, Rusi si stále myslia, že sú niečo viac - najväčší národ je podľa nich ruský národ. V takej veľkej krajine, ako je Rusko, neznamenajú také malé národy ako Oseti nič. Všetky peniaze sú v Moskve, o všetkom sa rozhoduje v Moskve.

Viac či menej oprávnené "vzbury malých národov“ proti Rusku sa skončili aj tragédiami v podobe rukojemníckej drámy v Beslane, ktorý je pár kilometrov od vášho rodiska - Vladikavkazu. V septembri 2004 tam zomrelo viac ako 330 ľudí, prevažne detí...
Nebojím sa o svoju rodinu, pretože k tragédii v podobe teroristického útoku môže dôjsť všade na svete: 11. september je toho dôkazom. Terorizmus nemožno synonymizovať s konkrétnym miestom či konkrétnym národom. Terorizmus - to sú sfanatizované davy, na čele ktorých stoja extrémisti.

Zahraniční politici dnes majú na stole ďalší problém v podobe rusko-gruzínskeho konfliktu. Ako vnímate ako Oset vyhlásenie nezávislosti Južného Osetska a Abcházska zo strany Ruska a prítomnosť ruských vojska na území Gruzínska?
Nijaký problém medzi Gruzíncami a Osetmi neexistuje: medzi radovými ľuďmi nie je nijaká nenávisť, nijaké napätie. Oseti i Gruzínci dokážu spolu žiť, pracovať, deti chodia spolu do školy... Ide o politický problém, ktorý využívajú veľmoci na svoj boj. Nič viac k tejto otázke nebudem hovoriť.

Necítite ako Oset krivdu, že tohtoročná letná olympiáda sa konala v krajine, kde sa nerešpektujú práva menšín, porušujú ľudské práva...
To, že olympiáda bola v Číne, je veľmi dobré. Poznám program medzinárodného olympijského výboru - spojiť všetky krajiny sveta do jedného hnutia. Preto je nevyhnutné, aby bolo takéto podujatie v Ázii, kde sú po Afrike najchudobnejšie krajiny sveta. Čím viac budeme propagovať demokratické princípy, tým menej sa budú diať udalosti, ako bola tá v Beslane.

Neobávate sa, že to všetko bolo iba na čas a život sa po skončení olympiády vrátil do starých koľají? Každý štát si vyberá svoju cestu, každý štát na tejto ceste niečo nájde a niečo stratí. Čína v súčasnosti expanduje - dnes je úplne iným štátom ako pred desiatimi rokmi. Stala sa celosvetovou továrňou, v ktorej "vyrábajú“ tisícky zahraničných západoeurópskych aj amerických spoločností. Všetky chyby, ktoré boli, treba odpustiť. Nepoznám spoločenstvo, ktoré by bolo dokonalé. Každá veľká vec má svoje malé obete.

Zápasníci neplačú od bolesti

Aké obete si vyžiadalo zápasenie?
Najviac ma mrzí všetok ten čas, ktorý mohol venovať svojej mame. Mojou najväčšou vinou je, že som ju nechával v čakať v strachu a obavách o mňa. Ako každá mama na svete by si zaslúžila maximálnu pozornosť. Najdôležitejšia na svete je totiž matka.

Pravdou je, že zápasenie bolí a strach blízkych musí byť veľký. Ako dlho privyká na bolesť samotný zápasník, ak vôbec možno na bolesť privyknúť?
Zápasenie bolí, zápasníci však nikdy neplačú od bolesti. Plačú od hrdosti, od urážky, od patriotizmu..., nikdy však od bolesti. Nie je príjemné, keď vám zlomia ucho, zvukovody sú úzke a deformované, voda sa z nich ťažko dostáva a uši sa zapaľujú. A pritom zápal stredného ucha je iba maličkosť...

V jednom rozhovore ste uviedli, že s vaším premožiteľom na pekinskej olympiáde Arturom Tajmazovom ste priatelia. Ako sa zápasí s priateľom?
Nikdy som nepovedal, že sme priatelia. V zápasení ťažko hovoriť o priateľstve. Tajmazov je veľký športovec, poznáme sa, vyrastali sme v jednom meste, vzájomne sa rešpektujeme, vieme u toho druhého oceniť vynaloženú prácu, pochopiť námahu a bolesť, ktoré so sebou prináša zápasenie. Bojujeme vždy čestne, podľa pravidiel. Neznamená to však, že sme priatelia.

Existujú medzi zápasníkmi mená, o ktorých je známe, že používajú zákerné hmaty, bojujú neseriózne?
Takých je mnoho, z pochopiteľných dôvodov ich však nebudem menovať. Keď sa však tak počas zápasu správajú, po zápase im to dáme najavo: na rovinu im to povieme. Ak treba, tak aj tvrdším spôsobom.

Znamená to, že občas si niečo treba medzi štyrmi očami vysvetliť aj "ručne“?
Stalo sa aj to...

A čo napätie medzi stúpencami osetskej a dagestanskej školy?
Sme veľkí konkurenti, ale táto konkurencia sa riadi jasnými a korektnými pravidlami - nikto nepoužíva neférové hmaty. Keď zápasím s Dagestancom a ten zvíťazí, prídem po zápase za ním, podám mu ruku a zablahoželám mu, zaželám ďalšie úspechy v zápasení. Rovnako sa to deje naopak. Zápasenie je o tom, kto je lepší - ak je to súper, zákonite vyhrá. Keď prehrávaš, znamená to, že ten druhý je silnejší. A tak to treba vnímať. Netreba nikoho obviňovať: treba trénovať a stať sa lepším.

Nie vždy rozhoduje sila a technika. Do akej miery sa na výsledkoch "spolupodieľajú“ peniaze a lobing?
Žiaľ, peniaze a lobing majú silný vplyv. Je hanbou, že nie na každého sa dostane víťazstvo, hoci by naň mal predpoklady. Zápasníci však idú do zápasu na to, aby ukázali schopnosť zápasiť, a nie aby sa zaháňali päsťami. Niektorí plačú kvôli nekorektným rozhodnutiam, ale to do tohto športu nepatrí. Netreba plakať, ale trénovať a vyhrávať.

Pod vedením trénera Kazbeka Dedegajeva zápasíte od desiatich rokov, on sám je pre vás druhým otcom. Nie je to na jeden šport a na jeden vzťah pridlho?
Nie. Kým dýcham, kým vidím, kým sa hýbem, musím zápasiť. Taký je môj osud. A teraz je už neskoro skončiť so zápasením. Zápasenie je "láska“ na celý život. (smiech).
Čo sa týka nášho vzťahu s Kazbekom Dedegajevom, je to ťažká otázka. Správam sa k nemu ako k otcovi. Myslím si, že aj Kazbek ma vníma ako syna. V tomto vzťahu však platí prísna hierarchia, prísne pravidlá. O sile nášho vzťahu veľa vypovedá napríklad to, že aj keď buráca celá hala, ja v tom huriavku počujem každé jeho slovo, každý jeho pokyn. A podľa toho konám.

Nežnejšie pohlavie vníma zápasenie s väčšími emóciami a menším nadšením - nechcela od vás vaša manželka - univerzitná profesorka , aby ste so zápasením skončili a venovali sa radšej tomu, čo ste vyštudovali?
Možno aj chcela niečo v tomto duchu povedať, ale nemala čas to povedať. (smiech).
Povinnosti muža a ženy v našej spoločnosti sú jasne stanovené: žena sa stará o dieťa, o rodinu, muž je na to, aby zarábal peniaze. Navyše, moja manželka mi bezvýhradne dôveruje.

Ženu vám vybrala matka, tréner rozhoduje o vašom športovom živote, najstarší brat, keďže už nemáte otca, o vašom súkromnom živote. Nikdy ste nechceli urobiť niečo inak, vzoprieť sa?
Nemôže sa vzoprieť staršiemu bratovi, rovnako ako sa žena nemôže vzoprieť mužovi. Nemôže si sadnúť k dospelým, keď medzi nimi sedí starší brat... Je starší a koná tak, aby bolo dobre rodine.

Môžete byť však múdrejší, šikovnejší...
Keď som múdrejší, tak budem konať, a nie sa hádať... Každý je v niečom dobrý a podľa toho koná.