Zdolal futbalových rozhodcov zo Španielska či Talianska. Ako jedinému Slovákovi v histórii sa mu podarilo trikrát za sebou sa umiestniť na prvých troch priečkach v ankete o najlepšieho futbalového rozhodcu sveta.
Pred troma rokmi ste získali tretie miesto, minulý rok ste boli druhý, teraz ste sa vrátili opäť na tretie miesto. Logicky by malo ísť prvenstvo?
Človek v kútiku duše dúfa, že bude stále priestor na zlepšenie. To je motto, ktoré ma ženie vpred a dohnalo ma tam, kde som. Čo sa týka ankiet, je vždy vzácne, keď sa umiestnim tak vysoko, pretože som z futbalovo mediálne menej sledovanej krajiny. Moja rozhodcovská prezentácia nie je taká výrazná ako pri rozhodcoch vo veľkých futbalových krajinách. Tretie miesto ma preto uspokojuje. Verím však, že moje umiestnenie bude sínusoidné a na budúci rok opäť vyššie.
Čomu vďačíte za to, že si vás vo svete tak cenia?
Ak sa chcete uchytiť na medzinárodnej úrovni, nemôžete počítať s tým, že vám niekto pomôže. Musíte si budovať kredit postupne. Keď vás už poznajú aj po mene, máte ho. Keď hráči, aj tie najväčšie hviezdy, prídu za vami už počas rozcvičky, pozdravia vás, viete, že máte rešpekt. K tomu, aby ste si získali úctu aj veľkých hviezd, vedie dlhá cesta. Musíte ísť od zápasu k zápasu, od dobrého výkonu k dobrému výkonu. Žiaden vplyvný strýko, alebo dobrý známy, vám nepomôže.
Aký faktor rozhoduje v ankete o najlepšieho rozhodcu?
Vždy je rozhodujúcim kritériom to, či rozhodujete veľké zápasy. Kto rozhodoval finále Ligy majstrov, má bonus. Väčšinou ten, kto rozhodoval finále, sa stal najúspešnejším. Ak by som rozhodoval finále ja, možno by som bol na prvom mieste.
Rozhodovali ste kľúčové zápasy, či už na majstrovstvách sveta alebo Európy. Je finále vašou métou?
Každý rozhodca má méty, ja mám pred sebou ešte nejakých päť rokov, pretože máme vekový limit 45 rokov. V nejakom momente by som chcel určite rozhodovať finále Ligy majstrov, pretože je to jeden z vrcholov pre každého rozhodcu, okrem finále majstrovstiev Európy a majstrovstiev sveta. Ak by sa mi to podarilo, bola by to pekná bodka mojej kariéry.
Myslíte si, že by sa vám táto méta mohla podariť už tento rok?
Tento rok sú pre mňa absolútnou prioritou majstrovstvá Európy. Finále Ligy majstrov by bol iba bonus.
Sú kluby a typy hráčov, ktoré sa mi páčia. Sú to hráči, ktorí sú slušní, nesimulujú a stále neprotestujú. Futbaloví džentlmeni ako Raúl z Realu Madrid alebo Kaká z AC Milana. Snímka: TASR/AFP
Ak nebudeme investovať do futbalovej mládeže, nedoženieme ani stredne vyspelú futbalovú Európu. Snímka: Dušan Kittler/časopis Markíza
Ľuboš Micheľ dáva žltú kartu holandskému hráčovi Bayernu Markovi van Bommelovi v zápase Ligy majstrov s Realom Madrid v Mníchove. Snímka: TASR/AFP
Stalo sa, že ste počas jedného týždňa rozhodovali zápas pred 60-tisícovým publikom a potom na Slovensku pred štyristo ľuďmi. Čo vám v tej chvíli preblesklo hlavou?
Nie je to číslo, s ktorým sa dá chváliť. Priznám sa, že je pre mňa veľmi ťažké, keď sa ma v zahraničí pýtajú, koľko ľudí chodí u nás na ligu. Musím vždy trochu pridať, pretože sa vnútorne hanbím. Je to aj otázka motivácie na výkon. Pretože tých 60-tisíc ľudí vás ženie. Nedovolia vám vypnúť ani na zlomok sekundy. Keď prídete na štadión, kde je štyristo ľudí, každého z davu počujete. Každý výkrik, nadávku. To vás demotivuje už počas zápasu. Zo 60-tisícového kotla nadávky nepočuť.
Čo je najťažšie na veľkých svetových zápasoch, a čo na našej lige?
Ak je na Slovensku človek dlho, je to stále o tom istom. Úspešného musíme trestať, musíme ho zraziť k sivému priemeru. Zrejme je to ešte prežitok z minulého režimu. Úspešnému sa u nás ruka nepodáva, skôr sa naňho ostatní snažia našiť nejaký škandál alebo "búdu". Aj preto mám na Slovensku pocit, že už pred zápasom sa čaká, kedy Micheľ urobí chybu. A keď ju urobí, každý si na nej zgustne.
Aj ja som však len z mäsa a kostí. Chyby som robil, keď som začínal, robím ich aj teraz, a budem ich robiť. Ľudský omyl však patrí do každej činnosti, robia ich aj hráči. U nás sa však chyba prezentuje ako úmysel, čo nie je pravda.
Čo sa týka sveta, tam je psychický tlak podstatne väčší. Keď prídete na stretnutie a hrá sa napríklad semifinále Ligy majstrov, povedia vám: "Toto stretnutie sa dnes vysiela v 120 krajinách sveta. Bude ho sledovať miliarda ľudí...". Zodpovednosť je obrovská, človek sa musí absolútne koncentrovať na to, aby neurobil chybu.
V zahraničí patríte do top elity svetových rozhodcov, u nás čelíte kritike. Je to skutočne iba v tom, čo nazývate pozostatkom z minulosti?
Dlhé roky v nás budovali pocit, že ak niekto niečo má, nezískal to preto, že tvrdo pracoval, ale preto, že k tomu prišiel ľahšie alebo nečestne. V tom je rozdiel medzi západnou Európou, kde sa s genézou úspešných ľudí stretávajú už dlhšie. U nás si na to stále veľa ľudí nevie zvyknúť. U nás sme možno ešte nenašli výrazné osobnosti, ktoré by sme vedeli uctievať alebo rešpektovať ako národ.
Neplatí to iba v športe, ale aj v politike. Už v roku 1993 som sa stal medzinárodným rozhodcom, prešiel som vďaka tomu celý svet. Videl som, ako vnímali Slovákov v zahraničí začiatkom druhej polovice 90. rokov, a ako nás vnímajú teraz. Predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda je vo svete rešpektovaným politikom, na Slovensku ho uznávajú podstatne menej. Aj tento príklad ma utvrdzuje v tom, že na Slovensku sa úspech neodpúšťa.
Dokážu vás odradiť neprajníci, ktorí, napríklad, tvrdia, že "v slovenskej lige by ste boli síce tretí, ale od konca"?
Keď to človek vidí na internete v diskusiách, stačí sa iba pozrieť na pravopis pisateľov... Internet má silu v tom, že dáva obrovskú silu anonymity. Na druhej strane, je obrazom slabosti človeka. Ja som nikdy nikde nepísal ako anonym, a ani to tak nikdy neurobím. Pod všetko, čo som spravil, sa vždy podpíšem. Urobil som na ihrisku aj chyby. Viem sa za ne ospravedlniť, viem prijať kritiku aj trest. Internetové debaty sú však podúrovňové, a už ich ani nečítam. Keď tam človek klikne, má pocit, že je v inom svete.
Na Slovensku už v minulosti počas zápasu napadli napríklad predsedu komisie rozhodcov Igora Šramka. Pocítili ste niekedy pred rozhodovaním stretnutia v tejto súvislosti strach?
Pred stretnutím určite nie. Strach môžu mať rozhodcovia v nižších súťažiach, v dedinskom futbale. Tam skutočne niekedy ťažko možno kontrolovať dav, ktorý je tesne okolo hracej plochy. Rozhodcovia sú tam na dosah. Aj preto tvrdím, že je oveľa ťažšie byť desať rokov rozhodcom v regionálnych súťažiach ako vo vrcholovom futbale.
Pred zápasom pociťujem iba akési napätie. Niečo podobné, ako má herec pred vystúpením - mierny stres, či rozhodnutie dopadne dobre. Vždy sme totiž konfrontovaní s tým, či urobíme nejakú chybu alebo nie. Človek pred zápasom nevie, ako to dopadne. Aj to je jeden z motivačných momentov na športe. Šance sú vždy rovnaké a niekedy aj malý trpaslík prekvapí veľkého Goliáša.
Prečo majú vo svete úspech iba naši futbaloví rozhodcovia?
Rozhodovanie je akoby individuálny šport, kde človek rozhoduje za seba, ide na vlastné triko. Futbal je kolektívnou hrou, kde na dobrý výsledok potrebujete minimálne trinásť až štrnásť hráčov. Aj náhradníci musia byť silní, pretože často rozhodujú zápasy. Máme silné osobnosti, či to je Martina Moravcová, Michal Martikán, ale vynikajú v individuálnych športoch. Vo futbale sa nám nepodarilo vybudovať tím, ktorý by nebol len skladačkou silných osobností a kde by všetci vedeli bojovať za spoločný úspech. Momentálne máme v slovenskom národnom tíme štyroch až piatich hráčov, ktorí spĺňajú európske parametre. Európsky futbal je však veľmi vyrovnaný - ak chceme dosiahnuť úspech, musíme mať takých hráčov aspoň osem. A to je ten malý, ale rozhodujúci krôčik k úspechu.
Považujete to za najväčší problém slovenského futbalu?
Najväčší problém slovenského futbalu vidím v tom, že máme veľké reči a vyhlásenia, ktoré potom nevieme realizovať. Futbalu dávame menej a rýchlo by sme chceli žať. No ak chceme žať, musíme aj siať. V tom mierim do sféry mládežníckeho futbalu, kde podmienky nie sú vôbec porovnateľné s vyspelou futbalovou Európou. Napríklad, na východnom Slovensku síce rastie veľmi veľa talentov, no nie sú tréningové plochy s umelou trávou, kde by chlapci mohli trénovať počas zimy. Zaspali sme dobu oproti krajinám, ako napríklad Česko. Ak chceme stíhať európsky futbalový rýchlik, ktorý ide závratnou rýchlosťou, musíme túto infraštruktúru dobudovať.
Čo by ste zmenili, keby ste boli, napríklad, prezidentom futbalového zväzu?
Možno by som hľadal výraznejšiu komunikáciu s vládou, pretože šport je síce apolitický, ale určite potrebuje podporu aj od politickej špičky. Musíme hľadať spôsoby, ako podporiť mládežnícky šport. Príkladom je Nórsko, ktoré bolo v nedávnej minulosti na futbalovom poli v podstate neznámou krajinou. Približne pred dvadsiatimi rokmi investovalo obrovské peniaze do zvýšenia kvality tréningov mládeže. Mládež trénovali tréneri, ktorí mali skúsenosti s prvoligovými mužstvami alebo so zahraničným futbalom. Tých ľudí však musíte zaplatiť.
U nás mládežnícki tréneri robia veľmi záslužnú prácu, ale za neadekvátnu odmenu. Stáva sa potom, že mládež pomaly trénujú dôchodcovia a tí, ktorí to robia z lásky k futbalu. Problém vidím aj v kluboch. Hráči v mužstvách majú príjmy nadsadené oproti tomu, čo sa dáva mládeži. Ale v nej je základ. Ak si to kluby neuvedomia, nemáme šancu dohnať ani tú stredne vyspelú futbalovú Európu. Naše prvoligové kluby nepracujú s rozpočtami, aké má napríklad Anglicko, nemôžeme si dovoliť kupovať hráčov. U nás si ich musíme vychovať. A čím skôr to spravíme, tým skôr získame úspech. Najďalej sú u nás v tomto smere kluby v Žiline a Dubnici.
A čo problém korupcie v slovenskom futbale?
Je to téma, ktorú médiá podľa mňa zviditeľnili viac v porovnaní s tým, aká bola skutočnosť. O korupcii sa budem rozprávať, ak tu budú jasné dôkazy. Postaviť však kauzu na tom, že jeden človek začne vyťahovať veci, ktoré sú už dávno premlčané a ktoré sa nedajú ani stíhať, považujem za vlastný gól, a možno aj trošku umelo vytvorený problém. Mám na mysli aféru, s ktorou vystúpil rozhodca Marián Diňa. Tvrdil, že za sedem rokov kariéry v štvrtej a piatej lige zažil iba päť zápasov, v ktorých sa ho niekto nesnažil podplatiť. Pri svojom vyjadrení pritom premlčal čas, keď by mohol byť trestne stíhaný. Ak chcel pomôcť slovenskému futbalu, mal s tým prísť okamžite.
Aféra Viliama Wänkeho, niekdajšieho zastupujúceho generálneho sekretára Slovenského futbalového zväzu, ktorého prichytili a obvinili z bratia úplatku v hodnote 10-tisíc korún, je podľa vás takisto vytvorená umelo?
K tejto kauze by som sa nechcel vyjadrovať - je v štádiu vyšetrovania a ja si počkám na závery.
Vám už niekedy ponúkali úplatok?
Niekedy bolo v kluboch tradíciou, že pozývali rozhodcov na obed. Išlo sa na spoločný obed do reštaurácie, kde sedeli aj iní ľudia a viete, akí sú Slováci. Keď vás vidia sedieť s nejakým funkcionárom, hneď si domýšľajú. Išlo pritom o tradičný rituál, ktorý sa praktizoval aj za federálnej ligy, aj pred tridsiatimi rokmi. Slováci hneď za tým vidia úmysel. Aha, zavolal rozhodcu, pretože ho chcel nejakým spôsobom ovplyvniť.
Môže si rozhodca zachovať nestrannosť, ak má takéto nadštandardné vzťahy?
Určite áno. Podľa mňa je to iba bežná spoločenská udalosť. Aj obchodní partneri sa bežne stretávajú na obedoch. Mne osobne úplatok nikto nikdy neponúkal a na túto tému by som sa určite s nikým ani nerozprával. V postavení, v ktorom som, by mi určite nestálo za to, aby som sa dal nahovoriť na takúto vec.
Na konci roku 2006 v zápase 21. kola Trnavy so Slovanom, ste dostali trest od rozhodcovskej komisie na päť stretnutí a v niektorých ľuďoch vyvolával tento zápas predsa len určité podozrenie z korupcie...
Z tohto zápasu osobne cítim pocit krivdy. Nie voči verdiktu komisie rozhodcov, pretože som vždy ich rozhodnutia akceptoval. Skôr v tom, že médiá opäť akoby čakali na to, čo Micheľ vyvedie. Ak by si niekto pozrel ten zápas ešte raz, videl by, že hráči Slovana dvakrát zahrali rukou v pokutovom území ešte predtým, ako som nariadil pokutový kop. A zistil by, že tvrdenia o mojom údajnom čakaní na to, kedy môžem zapískať pre Trnavu pokutový kop, neboli opodstatnené. Ak by som chcel Slovanu poškodiť, absolútne som nemusel čakať a našiel by som v obidvoch uvedených prípadoch pokutový kop. No ja som tieto prípady vyhodnotil ako neúmyselné hranie rukou a pokutový kop som nariadil za situáciu, ktorá bola podľa môjho názoru na pokutový kop. Hráč Slovana Pavol Masaryk evidentne držal za dres Vladimíra Kožucha, ktorý si išiel pre loptu. Dodnes si za svojím rozhodnutím stojím.
Niekedy, keď sme v Lige majstrov, hovoríme, že je na škodu, keď je tam dvadsaťpäť kamier, pretože ukážu aj to, čo rozhodca nemôže vidieť. Bohužiaľ, na tomto zápase to bolo práve naopak. Boli tam možno dve alebo tri kamery, ktoré incident ukázali zo vzdialenosti šesťdesiatich metrov a nebolo z nich vôbec jasné, čo sa na trávniku udialo.
Nanešťastie, dnes hráči na tréningu netrénujú len to, ako vyhrať, ale hľadajú aj spôsoby na tzv. profesionálne fauly. Mal som možnosť vidieť videokazetu, na ktorej malo jedno európske mužstvo ešte pred príchodom na šampionát v tréningovom tábore filmového kaskadéra. Hráči s ním nacvičovali, ako majú padať, ako predstierať udretie a podobne.
Vo svete ste sa takisto nestretli s korupciou?
Poviem iba príklad, ako sa platí na vrcholových podujatiach. Mužstvo, ktoré vyhrá Ligu majstrov, zarobí približne 40 miliónov eur. Nemyslím si, že by podplácanie rozhodcu stálo niekomu za risk straty tohto príjmu. UEFA je v takýchto prípadoch absolútne nekompromisná. Stal sa prípad, približne pred desiatimi rokmi, keď Dynamo Kyjev suspendovali asi na dva roky. A pritom vôbec nešlo o vysoký úplatok. Rozhodcovi darovali iba kožuch, ktorý bol možno trošku hodnotnejší. Rozhodca to nahlásil, pretože to považoval za nadmerný dar. Vonku si podplácať jednoducho nikto nedovolí.
Najnovšie ste aj poslancom NR SR za SDKÚ-DS. Bolo zlepšenie podmienok v športe hlavným hnacím motorom, prečo ste sa dali na politiku?
Určite áno. Viackrát som rozhodoval medzištátne zápasy, kde hrali aj politici. Musím povedať, že je medzi nimi aj veľa dobrých futbalistov. Tam som získal užší kontakt aj s Mikulášom Dzurindom. Začali sme sa voľne rozprávať o mojom prípadnom pôsobení v politike. Nebol v tom nátlak, skôr chrobák v mojej hlave. Dlho som premýšľal, až som sa stotožnil s myšlienkou, že skutočne chcem ísť do politiky a snažiť sa o to, aby sa podmienky v športe zlepšili.
Prečo ste potom členom Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien?
Čo sa týka výboru, je to špecifické. Nebol som totiž na úvodnej schôdzi, kde sa zaraďovali poslanci do výborov. Vtedy som musel byť na MS v Nemecku a možno sa na mňa trošku pozabudlo. Samozrejme, mal som ambíciu byť vo výbore pre šport, mládež a školstvo, ale nie je to až taká tragédia. Športu sa môžem venovať aj mimo činnosti výboru. Inicioval som zákon o športe, ktorý predkladali opoziční poslanci. Našou hlavnou ambíciou bola reforma slovenského športu - dostať čo najviac detí na športoviská. Parlamentná realita je tvrdá a prijatie či neprijatie zákona závisí od počtu hlasov. Zákon som považoval za dobrý, ale zatiaľ sa musíme zmieriť s tým, že sme v opozícii a snažiť sa nazbierať viac hlasov na to, aby sme boli úspešní aj v nepolitickej téme.
Ako konkrétne by ste ešte chceli využiť svoje meno v prospech slovenského futbalu?
Je veľa možností, ako pomôcť futbalu a celkovo športu. Aj z pozície politika alebo aktívneho funkcionára vo futbale môžem pomôcť. Mám pripravené viaceré varianty, ale hovoriť konkrétne je ešte predčasné.
Slovensko uvažuje spolu s Českom o kandidatúre na usporiadateľskú krajinu na majstrovstvá Európy vo futbale v roku 2020. Podporíte túto myšlienku vo svete?
Návrh si vyžaduje ešte množstvo práce, pretože je iba v prvej fáze. Vo fáze projektovej štúdie, čo je dlhý kus cesty na to, aby sa stal realitou. Iba podanie samotného projektu si vyžaduje veľké rozhodnutia, lebo sú pri tom potrebné garancie štátu - napríklad sa musia vybudovať ihriská. Dobre pripravený projekt môže krajine pomôcť. Podporujem ambíciu Slovenska usporiadať majstrovstvá Európy a len čo ma oslovia, využijem všetky sily na to, aby bol projekt úspešný.
Momentálne vás čaká príprava na majstrovstvá Európy vo Švajčiarsku a v Rakúsku. Aká bude?
Už mám taký osvedčený model. Viem, čo mi prospieva, a čo nie. Človek musí ísť na vrcholový turnaj absolútne psychicky vyrovnaný, čiže hlavne posledný mesiac sa budem snažiť odbúravať všetky stresujúce faktory, v oblasti mojich mimopolitických a mimošportových aktivít. Samozrejme, dôležitá je aj klasická fyzická príprava, čo znamená tréning tri- až štyrikrát do týždňa a dôkladnú regeneráciu.