A nestihol toho za štvrťstoročie málo. Porazil klasické „fotoaparáty“, zasnúbil sa s počítačom i s mobilmi, fotografiám otvoril úplne nové cesty uplatnenia v digitálnom veku.
Ako rozbuška pri otvorení berlínskej výstavy IFA pred 25 rokmi zapôsobilo prehlásenie predstaviteľa Sony Corporation Akio Morita, že v Tokiu práve dokončili vývoj digitálneho fotoprístroja Mavica (názov odvodený zo začiatočných slabík Magnetic Video Camera), ktorý sa zaobíde bez filmu a vytvorené snímky dokáže prenášať prostredníctvom telefónnej siete. Zástupcovia amerického Kodaku, kraľujúci viac ako sto rokov fotografickému svetu, podráždene zareagovali tým, že vďaka vynálezu polovodičových snímačov CCD v Bellových laboratóriách (1969) majú taktiež niečo podobné, ale držia to v trezore, aby neohrozili desaťtisíce pracovných miest vo fotopriemysle.
Skutočná Mavica – neohrabane vyzerajúci fotoprístroj s asymetricky umiestneným objektívom a optickým hľadáčikom, ukladajúca elektronicky rozložený farebný obraz na 3,5“ disketu s propagačným názvom Mavipak, sa začala predávať v japonských obchodoch až v máji 1984. Niekoľko obrázkov s rozlíšením 570 × 490 obrazových bodov (pixelov), ktoré sa na ňu vošli, budili medzi profesionálmi úsmev. Názor na budúcnosť digitálneho fotografovania sa začal rýchlo meniť, keď o pár mesiacov neskôr niekoľko reportérov začalo s „digitálom“ D-413 od Canonu vysielať snímky z olympiády v Los Angeles po telefóne „on-line“ do tokijskej redakcie Jomiuri-šimbun.
Do vývoja dokonalejšieho systému fotografovania, ktorý by sa zaobišiel bez chémie a priniesol možnosť okamžitého prenosu, kopírovania, elektronického spracovania a nových spôsobov záznamu fotografie, dobre spolupracujúceho s nástupcom osobných počítačov, sa okrem zmienených rivalov pustili i Fuji, Konica, Nikon, Olympus, a iní. Avšak keď ešte v roku 1989 konštruktér Mavicy Nobutoshi Kihara na pražskej Interkaměre preberal cenu za zásluhy v elektronickej fotografii (hovorilo sa o still-videu), priznal, že práve dosiahnuté megapixelové rozlíšenie najnovšej Mavicy sa sotva kedy priblíži osemnásťkrát vyššej kvalite filmového políčka. Rozvoj brzdila i cena: prvá Kodakom ponúkaná zrkadlovka DSC-100 s 1,3 Mpix snímačom stála 300 000 Kč! Od drahých digitálnych zrkadloviek sa podarilo pokročiť k cenovo dostupným ľudovým „kompaktom“ až v polovici deväťdesiatych rokov, kedy priemysel zvládol hromadnú výrobu CCD snímačov a mikroprocesorov.
Omnoho lacnejší Kodak DCS-200 z roku 1993 s 1,54 Mpixelmi v tvare robustného mobilu nahrával snímky na integrovaný miniatúrny harddisk a umožňoval meniť citlivosť v rozsahu 50 – 400 ISO. Úplne plochý Olympus Deltis VC-1100 so zoomom a bleskom ukladal v roku 1994 snímky veľkosti 768 × 576 na počítačovú kartu PCMCIA a bol dobre vybavený pre pripojenie k telefónnej sieti aj počítaču. S LCD displejom v role hľadáčika prišlo Casio QV-10 v roku 1995. Ricoch RDC-1 v tom istom roku ako prvý ukladal na PC kartu buď 246 fotografií alebo štyri 5 sekundové videošoty. Prvé ploché kamery so sklopným LCD displejom na boku, ukladajúce snímky vo formáte MPEG, ponúkol roku 1997 Hitachi. Sony v tom istom roku kontrovala s vreckovým CyberShot DSC-MD1 nahrávajúcim snímky na 3“ CD-R vo formáte JPEG. Roku 1998 sa Fuji aj ďalší výrobcovia márne snažili získať záujemcov pre kamery so vstavanou mini-tlačiarňou, ktoré mali nahradiť umierajúci Polaroid. Profesionálmi zbožňovaný Nikon D-1 za 150 000 Kč umožnil v roku 1999 meniť objektívy.
Roku 2003 sa dala v ČR zaobstarať kvalitná jednooká šesťmegapixelová zrkadlovka Canon EOS 300D za 10 000 Kč. Najrozšírenejším záznamovým médiom sa stali „uzamýkacie“ SD karty, ktorým konkurujú MemoryStick „žuvačkového“ formátu (Sony) a rozmerovo najmenšie xD karty, s ktorými prišiel Olympus. Kapacita vzrástla až k 4 GB a prenosová rýchlosť k 6 MB/s. K dynamickému rozvoju digitálnej fotografie prispeli rýchle snímače Super CCD-R a rozlíšenie bez zväčšenia snímačov umožnili HR (High Resolution; vysoké rozlíšenie) supersnímača. Stále rýchlejšie procesory z pôvodne „lenivých“ fotoprístrojov urobili rýchliky. Oneskorenie spúšte prestalo vadiť až keď Finecamy skrátili roku 2004 dobu ukladania 1,5 MB súborov pod 0,3 sekundy, u tohtoročných špičkových kamier až k 0,1 s. Roztrasené snímky pri fotografovaní s „dlhými objektívmi“ odstránili patentovo obostavané optické stabilizátory, ktoré dnes udržia ostrosť i pri expozíciách radu 1/100 s.
Od prelomu tisícročia sa vyhranili tri triedy digitálnych fotoaparátov: kompakty (dnes od 3 do 12 Mpix), ktoré dokážu snímať každým rokom kvalitnejšie videosekvencie; zrkadlovky s veľkými snímačmi CCD alebo CMOS s precíznym zoomom a elektronickým hľadáčikom (kategória EVF), a digitálne zrkadlovky (DSLR) s výmennými objektívmi a verným zobrazením v hľadáčiku.
K ďalšiemu zlomu v digitálnej fotografii došlo 27. apríla 2005, kedy Nokia predviedla prvý mobilný telefón vybavený fotoaparátom s dvojmegovým snímačom. V tomto roku ponúka multimediálny mobil N95 so slušným objektívom pre 5 Mpix fotografie s možnosťou tvorby videošotov v DVD kvalite a ich posielania cez e-mail. A čo má zlákať budúcich užívateľov? Napríklad procesory umožňujúce upraviť a vylepšiť fotografiu priamo vo fotoaparáte, jeho automatickú identifikáciu využitím GPS navigácie, zdieľanie fotografií v sieťach po celom svete, zvýšenie citlivosti a drastické zmenšenie spotreby energie v prípade nových snímačov s organickými pigmentmi (Fujifilm) alebo s fluidnou optikou od Philips.
Článok bol pôvodne publikovaný na DigiWeb.cz.