Spoločnosť PosAm Bratislava patrí k významným domácim dodávateľom IT riešení na trhu, zameriava sa na dodávky informačných systémov predovšetkým pre väčšie podniky a inštitúcie. Vznikla v roku 1990 a dnes zamestnáva vyše 140 pracovníkov. Z roka na rok sa ďalej rozvíja, významnou mierou zvyšuje predaj vlastných výrobkov a služieb. Viackrát bola nominovaná na ocenenie firma roka. Pod úspechy sa významnou mierou podpísal jeden z jej prvých zamestnancov a dnes generálny riaditeľ spoločnosti Marián MAREK, osobnosť IT komunity na Slovensku. V rozhovore s ním sme sa dotkli viacerých aktuálnych otázok rozvoja informačných technológií na Slovensku.
Kde vidíte hlavné paradigmy a nové smery rozvoja informačných technológií v najbližšom období a ako by sa na ne mal pripraviť slovenský trh?
- Dnes naozaj prebieha zreálňovanie pohľadu na informačno-komunikačné technológie od prehnaných očakávaní, ktoré pred časom v tejto oblasti vyvolal boom. Zákazníci oveľa starostlivejšie prehodnocujú všetky investície do informačných technológií a dnes je vlastne paradoxne hybnou silou v tomto odvetví znižovanie nákladov. Pochopiteľne, redukovanie nákladov nemôže byť na úkor znižovania celkovej úžitkovej hodnoty alebo funkčnosti produktov či riešení. Logicky sa teda hľadajú nové prístupy, ktoré by dali zákazníkom takú istú alebo ešte vyššiu úžitkovú hodnotu za menej peňazí. Len tie firmy, ktoré sa dokážu na túto vlnu naladiť, majú šancu sa na trhu uplatniť. Celkový trend a tlak na hľadanie správneho prístupu, ako priniesť zákazníkom viac úžitku za menej peňazí, možno napríklad vidieť aj v presadzovaní sa voľne šíriteľného softvéru.
...zrejme myslíte na Linux?
- Áno, aj. Linux je veľmi perspektívny operačný systém, ktorý má šancu sa uplatniť všade tam, kde chcú výrazne znižovať náklady na vlastníctvo výpočtovej techniky či informačných systémov (najmä v štátnej a verejnej správe či školstve). Ale okrem Linuxu ponúka efektívnejší model znižovania celkových nákladov aj množstvo finálnych aplikácií. Zoberme si aplikácie kancelárskych balíkov, vývojové prostredia, mailové systémy... Ba dokonca možno sa teraz rodí nejaký úplne iný obchodný model toho, ako dodávať balíkový softvér, teda hromadne produkovaný softvér, nie softvér šitý na zákazku. Pretože komunita užívateľov softvérového vybavenia "škatuľového typu" je taká obrovská, že tvorcovia voľne šíriteľného softvéru sú schopní žiť a financovať rozvojové aktivity už len z udržiavacích poplatkov. Mnohé nasvedčuje tomu, že o niekoľko rokov sa veľká časť softvéru prestane predávať, budú sa platiť iba poplatky za jeho udržiavanie, za ceny zhruba porovnateľné s takou výškou, ktorú dnes vnímame ako udržiavacie poplatky. Určite hovoríme o všeobecnom softvéri pre malé a stredné podniky.
Reagovať na takéto globálne smerovanie už na lokálnom trhu, alebo nie? To je zrejme dilema aj pre malé či stredné slovenské firmy. Na jednej strane sa IT uberajú novými smermi, ale zároveň si vyžadujú hlbšiu špecializáciu pracovníkov...
- A práve tu vidím dosť veľký problém Slovenska ako trhového priestoru. Pretože my, slovenské firmy, si nemôžeme dovoliť sa na tom trhu dostatočne špecializovať a profilovať. Len čo začneme vo firmách skupiny pracovníkov zameriavať na určitú úzku oblasť, z obchodného hľadiska dosť riskujeme, že ich výsledky práce nepredáme v potrebnom rozsahu, keďže opakovanosť riešení na malom trhu je vždy limitovaná. No na druhej strane, kto si chce udržať kvalitu, musí sa úzko špecializovať, ale zároveň aj teritoriálne expandovať - aby na väčšom trhu opakovane zužitkovával to, do čoho investoval. Toto sa mi javí ako hlavný problém. Pre určité oblasti riešení dnes na Slovensku nenájdete experta. Nie preto, že by sme nemali šikovných ľudí, ale preto, že nemáme trh. Lebo naozaj špičkovým sa môže stať iba ten, kto ročne strávi dvesto pracovných dní v jednej a tej istej problematike. Existuje veľa takých produktov a riešení, ktoré sa na celom Slovensku riešia možno raz za rok u jedného zákazníka a vyžaduje si to prácu konzultanta azda na mesiac alebo na dva.
Slovenské firmy sa skôr či neskôr dostanú do dilemy. Spočiatku rástli, lebo trh bol nenasýtený. Karta sa však obrátila. Isteže, vždy sa vytvárajú nové obchodné príležitosti, ale nie už tak dynamicky ako kedysi. Nadnárodná firma, prítomná na našom trhu, dokáže aj za ťažších podmienok manévrovať tým, že pôsobí teritoriálne i globálne, dokáže preskupovať expertov, replikovať určité riešenia. Slovenská firma narazí na limity svojho rastu a v konečnom dôsledku dospeje - v tom dobrom prípade - do situácie, že sa nechá kúpiť a predá svoju znalosť miestneho trhu, respektíve je integrátorom cudzieho riešenia...
- Áno, samozrejme, je to tak. Pozrime sa bližšie na koreň veci, kde vlastne tieto problémy sú a kde nie. Zoberme si trebárs náš prípad: sme autorizovaným servisným strediskom firmy Hewlett-Packard. Tam problémy s nadnárodnými firmami nemáme, pretože servis je rýdzo teritoriálne závislá záležitosť: Servis treba robiť lokálne, a pokiaľ potrebujeme prenos nových znalostí, oň sa stará HP - školí servisných technikov a školí ich viac-menej rovnako vo všetkých krajinách. Ale riešime aj projekt pre Ministerstvo financií SR, o ktorom sa tiež domnievam, že nie je vhodný pre "škatuľové riešenie", lebo v celej Európe je niekoľko desiatok ministerstiev financií a prakticky všade je to unikátne riešenie šité na mieru. Veľmi ťažko by sme hľadali nejakú možnosť ho replikovať z jednej krajiny do druhej bez výrazných zmien. Tu je asi najväčšia šanca pre slovenské firmy, ako konkurovať nadnárodným spoločnostiam. Samozrejme, za predpokladu, že robia svoju robotu kvalitne.
Sú však iné oblasti, kde sa prechádza z "kusovej výroby" na viac-menej balíkový systém predaja. Tam je tlak zahraničných globálnych firiem najsilnejší, pretože žiadna slovenská firma nemá dosť kapitálu na to, aby mohla uskutočniť prechod od individuálneho vyvíjania sa softvéru na balíkový spôsob vývoja a predaja. V porovnaní s vývojom pre individuálneho zákazníka sú náklady na vývoj "balíkového softvéru" desaťkrát (a možno aj viac) vyššie. Dôvod je jednoduchý: vývoj systému musí byť parametrický, pre množstvo operačných systémov v mnohých jazykových mutáciách. Nehovoriac o nákladoch na predaj a marketing, ak chcete uspieť na novom teritóriu. Čiže sú to zase ďalšie obrovské výdavky, ktoré si asi nijaká slovenská firma nemôže dovoliť. Svetlou výnimkou je spoločnosť Eset s antivírusovým programom NOD, ktorej sa podarilo presadiť sa na svetovom trhu v relatívne menšom a len rastúcom segmente trhu. A takéto príležitosti budú existovať aj v budúcnosti, pretože trh je veľmi dynamický. Ale skôr na okrajových segmentoch trhu, nie v tých vychytených oblastiach, ako je ERP, CRM, mail, Office aplikácie a podobne, ktoré sa predávajú v miliónoch licencií.
Súhlasíte s tézou, že veľkosť slovenského trhu limituje jeho dynamiku?
- Nenazdávam sa, že je to tak. Myslím si, že veľkosť slovenského trhu skôr spôsobuje štrukturálne problémy ako problémy rastu. Napríklad IBM má obrovské portfólio produktov, ale nie je schopná pre ne zabezpečiť na lokálnom trhu plnohodnotnú podporu, pretože náš trh taký počet zamestnancov, ktorý by zodpovedal tomu portfóliu produktov, nie je schopný uživiť. Ale to súvisí s tým, čo sme hovorili - že slovenský trh je malý. Takže v konečnom dôsledku na to dopláca celá slovenská ekonomika, pretože kvalita služieb v oblasti informačných technológií zákonite nemôže byť taká, aká je napríklad v Nemecku a do určitej miery aj v Českej republike, ktorá síce má len o sto percent viac populácie, ale okrem toho má ešte zhruba o tridsať percent výkonnejšiu ekonomiku. Čiže ekonomická sila v konečnom dôsledku je možno nie raz, ale dvakrát taká ako na Slovensku. A už aj tam je to cítiť, že nadnárodné firmy si trúfnu v Česku zamestnať oveľa viac špecialistov.
Rezervoár veľkých zákazníkov na Slovensku je silno limitovaný, takže očakávať veľké kontrakty by bolo zlým odhadom situácie. Hlavná bitka o zákazníka, povedzme, medzi vašou firmou a konkurenciou sa odohrá na poli malých a stredných zákazníkov. Ste na túto situáciu pripravení?
- Hm, súboj o malých a stredných zákazníkov... Tento problém je trošku komplikovanejší, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo. To, čo sa všeobecne deklaruje, je dnes boj možno v Spojených štátoch amerických, kde už veľkí zákazníci sú saturovaní, Je otázne, či ten čas už nastal aj na Slovensku. Pretože my máme určitý fázový posun za americkou ekonomikou, a ten je daný predovšetkým výkonnosťou našej ekonomiky a produktivitou práce. Pokiaľ má niekto investovať do "pécečka", povedzme, polovičku mesačnej mzdy, je to úplne iné, ako keď má niekto iný investovať do počítača tri-štyri mesačné mzdy. Toto je základný faktor, ktorý ovplyvňuje možnosti uplatňovania informačných technológií v tomto regióne. Druhým faktorom je, že informačné technológie prinášajú tým viac úžitku, čím je organizácia väčšia, pretože efekty zdieľania informácií sú mnohonásobne väčšie v organizáciách, ktoré majú stovky a tisíce ľudí.
Inými slovami, synergia sa tam výraznejšie presadí...
- Synergia sa presadí oveľa viac. Keď sa pozrieme na štruktúru nákladov na informačný systém, implementácia je približne rovnako drahá vo veľkej firme ako v strednej. Potom prepočet implementačných nákladov na jedného užívateľa je v stredných firmách oveľa väčší, ako je vo veľkých.
Keď sa pozrieme na vec z tejto strany, u nás veľké firmy vlastne len nedávno investovali do jednotlivých informačných technológií, lebo možno prekročili hranicu ekonomickej efektívnosti a únosnosti. Nie som celkom presvedčený, či stredné firmy sa už dostali do takého stavu produktivity práce a výkonnosti, aby začali investície do informačných technológií robiť trochu veľkorysejšie. Takže určite potenciál v stredne veľkých a menších firmách na Slovensku existuje, ale za otázne pokladám to, kedy sa tento potenciál zužitkuje, alebo kedy sa premení na reálny obchod. Tam som dosť opatrný. Z tých skúseností, ktoré mám, stredné a menšie firmy dnes nie sú schopné zaplatiť toľko, koľko riešenie reálne stojí a to najmä z hľadiska nákladov na kvalitnú implementáciu. Licenčné poplatky - tie by sa, povedzme, dali zvládnuť, ale implementačné náklady sú vysoké. IT priemysel má práve tu obrovské rezervy. Implementácia je veľmi drahá a metodiky, ako implementáciu zlacniť zatiaľ výrazne nepokročili dopredu. To je vo všeobecnosti jedna z najväčších bariér mohutnejšieho rozširovania sa informačných technológií.
Poďme teraz k inej, rovnako pálčivej téme - verejné obstarávanie. Viaceré projekty sa oneskorujú, keďže sa spochybňuje takmer každý víťaz verejnej súťaže... Aké sú vaše skúsenosti a ako vlastne by sa mali organizovať zákazky takýchto veľkých projektov financovaných z verejných zdrojov?
- Vo všeobecnosti si myslím, že myšlienka vytvorenia pravidiel efektívneho verejného obstarávania je správna, za nijakých okolností by som ju nechcel spochybňovať. Druhá vec je podoba zákona, ktorým sa tento cieľ napĺňa. Myslím si, že dnešná podoba zákona len čiastočne naplnila pôvodný zámer. Veľmi mi prekáža, že tvorcovia zákona do preambuly samotného zákona nenapísali to podstatné - že zmyslom legislatívnej normy je podporovať súťaživosť. Potom pri akýchkoľvek sporných okamihoch by sa vždy bolo treba pýtať, či rozhodnutie úradu smeruje k podpore súťaživosti alebo, naopak, ju potláča. To, čo slovenskej ekonomike vo všeobecnosti pomôže, je otvorené a férové prostredie, kde tí, ktorí kvalitne robia svoju prácu, sa presadia a tí, ktorí sa uchyľujú k iným metódam, sa z trhu pomaličky vytláčajú. To je to, čo slovenská ekonomika veľmi potrebuje. Pokiaľ by zákon tomu napomáhal, veľmi by som ho vítal. Lenže, bohužiaľ, súčasná podoba podľa môjho názoru skĺzla oveľa viac do byrokratickej polohy. V konečnom dôsledku sa neraz dobré ponuky vylučujú pre formálne problémy, ktoré nemajú vôbec nijakú súvislosť s možnosťou vyhodnotenia ponuky, alebo s dôveryhodnosťou účastníka tendra. Sú to často skutočne iba zádrapky, pre ktoré sa konkurenčné prostredie zužuje a v hre zostávajú často firmy, ktoré síce nedali kvalitnú ponuku, ale z formálneho hľadiska neurobili chybu, alebo komisia ju nemala záujem nájsť.
Iným problémom, špecifickým pre oblasť informačných technológií, je kvalita podkladov na verejné súťaže. Vypíše sa obrovský tender za desiatky, niekedy až stovky miliónov korún a firmy sa bijú o dve-tri alebo päť percent rozdielu v cene. Ale príprava samotných podkladov na súťaž (príprava podkladov na projekt informačného systému) je na takej nízkej úrovni, že štát prichádza o desiatky miliónov korún buď v tom, že sa nakupujú veci, ktoré by nebolo treba nakupovať, alebo že možnosť plnohodnotne využiť to, čo sa nakúpilo, je limitovaná nekvalitnou prípravou projektu.
Platná legislatíva sa dá relatívne dobre použiť na nákup samotného hardvéru (presne špecifikovateľný tovar). Ale v oblasti zložitých diel (čo informačné systémy určite sú) metodika vyhlasovania súťaží a ich vyhodnocovania skôr zlyháva.
Aktéri viacerých tendrov tvrdia, že nielen metodika obstarávania, ale už samotné zadanie je nejasné, alebo cielene upravené pre "určeného" víťaza...
- Zadania sú často katastrofálne. Neraz mi je do plaču, keď to vidím. Prirovnal by som to k stavebníctvu. Predstavte si, že by ste išli stavať rodinný dom a výberové konanie na jeho stavbu by vyzeralo nasledovne: stavebnej firme by ste dali rukou nakreslený pôdorys domčeka a možno nejaké dva-tri pohľady. Dodávateľovi by ste povedali: tu je zadanie a urobte mi ponuku. U nás (v informatike) sa to, bohužiaľ, tak niekedy robí. Veľká časť obstarávania informačných systémov má takýto scenár. Štátna správa vo všeobecnosti nevenuje dostatok pozornosti predprojektovej a projektovej príprave informačných systémov. Táto fáza sa často ako keby preskočila a rovno sa ide do výberového konania. Podklady, ktoré sú pripravované pred výberovým konaním, najčastejšie robia zamestnanci štátnej správy, kde by som sa nechcel dotýkať nikoho z hľadiska jeho úsilia urobiť to čo najlepšie. Ale profesionalita je o čomsi inom: projektant je projektant, a nie je to správca budovy, nie je to šéf investičnej komisie. Aj v IT biznise, ak sa má pripraviť seriózny informačný systém, treba postupovať podľa overených metodík. Je potrebné vyriešiť všetky fázy predprojektovej prípravy, kým sa dospeje k tomu, kto konkrétne je vlastníkom procesu, ktorý máme zlepšovať a v čom vlastne ten proces máme zlepšovať a aké sú kritériá hodnotenia toho, či sme ho zlepšili alebo nezlepšili. To sú tie úplne základné otázky a od nich sa postupne potom dopracujete k tomu, že popíšeme, čo vlastne by projekt mal dosiahnuť, koho by sa mal týkať, možno orientačne koľko peňazí by mal stáť, atď. Keby existovali takto pripravené podklady do súťaží, efekty z projektov by boli oveľa, oveľa väčšie. A my namiesto toho, aby sme sa zameriavali na podstatné veci, aby investície prinášali naozaj osoh, tak si zalepujeme oči tým, že firmy súťažia podľa veľmi presných formálnych pravidiel (ale na základe veľmi nekvalitných podkladov). V konečnom dôsledku je rozhodujúca úžitková hodnota projektu, ale o nej ako keby nebol záujem hovoriť.
Primárny problém nízkeho úžitku nevidím v nerešpektovaní vyhlášok a zákona o verejnom obstarávaní, ale v tom, že sa nedostáva do súladu úžitková hodnota s očakávaniami a vynaloženými investíciami.
Aké vidíte východisko?
- Aj na pôde záujmového združenia IT firiem ITAS sme diskutovali na túto tému. Dospeli sme k tomu, že posunom vpred by mohlo byť profesijné združenie - komora, ktorá by združovala odborníkov pre predprojektovú a projektovú prípravu zámerov v oblasti informačných technológií. Pokiaľ by sa členstvo v komore urobilo na personálnej báze, prostredie by bolo veľmi otvorené a liberálne. Členmi by sa mohli stať živnostníci, zamestnanci komerčného aj verejného sektora. Keby sa rozumne nastavili vstupné kvalifikačné kritériá pre členstvo, tak by sme veľmi rýchlo mohli mať desiatky ľudí s "okrúhlou pečiatkou" a tým by sa už postavila prvá bariéra hrubej nekompetentnosti v príprave podkladov na verejné súťaže. Je to jednoduché, nikoho by to nič nestálo. To je do určitej miery aj o extenzívnom a intenzívnom prístupe k informačným technológiám. My stále trpíme komplexom, že máme málo techniky, vláda do informatiky dáva málo peňazí, občania majú málo osobných počítačov. Bolo by potrebné venovať oveľa väčšiu pozornosť zhodnocovaniu vynaložených investícií, uprednostňovať intenzívny rozvoj informačných technológií pred extenzívnym.