So zákazom vydania knihy o afére Gorila je to rovnaké ako vo Formanovom Larrym Flyntovi, len tam vystupujú iné postavy, myslí si Richard Müller. Spevák sa k voľbám nedostavil. Jeho nedávno vydaný album Ešte má však u neho doteraz neslýchanú ideovú silu a možno ho v niektorých momentoch „čítať“ aj ako alegóriu predvolebného Slovenska, po ktorom behá aféra Gorila: „Ešte verím / Že tie zvery / Nestihli všetko roztrhať / Ešte verím / Že raz vyhrá / Dobrý kráľ.“
Odkedy nechodíte k voľbám?
Odvtedy, čo to nie je právne postihnuteľné. Nesmierne by som chcel. Lenže sa pozriem na zoznamy kandidátov a len to málo, čo o nich viem, mi stačí. Nemôžem dať hlas komukoľvek, kto pácha finančné a iné zločiny. A priebežné súčty znovu ukazujú to, čo každý trochu šikovný človek vie: že po voľbách pribudnú na zoznamoch budúcich zločincov nové tváre.
Na svojom poslednom albume Ešte spievate, že raz vyhrá dobrý kráľ. To nie je narážka na politickú situáciu?
Nie. Prečo by som to mal robiť? V živote som napísal len tri skôr pseudopolitické texty, také nekonkrétne.
Vaša profesia je priamo závislá od slobody prejavu. Slovenský súd pred voľbami predbežne zakázal vydanie knihy Toma Nicholsona o korupčnej afére Gorila. To vás neznepokojuje?
Vnímam to nesmierne negatívne. Je to rovnaké ako vo Formanovom Larrym Flyntovi, len tam vystupujú iné postavy. Viem iba to, že len čo sa Nicholsonova kniha dostane k ľuďom, vyvolá zrejme veľkú nechuť. Ale to je asi každému hore jedno. Veď aj teraz sa kvôli Gorile na Slovensku po dvadsiatich rokoch demonštrovalo, ale dopadlo to... „nijako“.
Boli ste niekedy na demonštrácii?
Len povinne v osemdesiatom deviatom.
Povinne?
Tak sme to všetci brali. Bol som vtedy už vyrovnaný s tým, že budem navždy žiť v komunistickom štáte, a bol som si vedomý toho, čo táto skutočnosť prináša. Vtedy sa však lámali ľady. Prišlo niečo, s čím som nepočítal. Takže som sa nakoniec na demonštráciách vyskytoval spontánne, úprimne a veľmi rád.
Môžete ako rešpektovaný umelec ovplyvniť politiku?
Zatiaľ som to nikdy neskúšal. Teoreticky je to, samozrejme, možné, keď si uvedomím predaje svojich albumov a počty ľudí na koncertoch. Ale je otázka, či si práve tí ľudia neprídu na koncert oddýchnuť od politiky, ktorá sa na nich valí zo všetkých televíznych kanálov.
Váš nový album Ešte môže mať mnoho výkladov. Jedným je silný príklon ku kresťanstvu, ktoré je nositeľom morálnych hodnôt ...
Keď som písal texty, tak som si to neuvedomoval. Vybral som si témy, ktoré takto vyzneli. Texty na tú platňu som napísal za jedno popoludnie a podvečer. Takýto deň sem-tam príde. Ale okamžite som ich odložil, bol som presvedčený, že nie je možné napísať desať dobrých textov za taký krátky čas. Mal som pocit, že som emotívne uletel. Až po dvoch týždňoch, keď som ich diktoval do počítača, som si uvedomil, že sú to možno najlepšie texty, ktoré som kedy napísal.
Ako spoznáte, že je pesnička výnimočná?
Intuitívne. Mám pocit, že moja chémia s Ivanom Táslerom, ktorý texty pre album Ešte zhudobnil, funguje ako nikdy predtým. Tásler je nevšedný talent. Dal som mu balík textov, potom sme sa stretávali raz, dvakrát týždenne, ale nikdy sa mi nestalo, že by mi jeho hudba išla proti srsti. Na Ešte je podľa mňa päť rádiových hitov – dva veľké, tri bežné. Avšak presvedčenie, že máte hit, je úplne zbytočné, keď s piesňou prídete do rádia, aby ju hrali. Tam sa totiž dozviete najmenej desať dôvodov, prečo pesničku hrať nebudú.
Ktoré to sú?
Všetky, čo vám napadnú: dlhý úvod, krátky úvod, rýchla pesnička, pomalá pesnička, text, v ktorom sa spieva o samovražde, dlhý, len inštrumentálny koniec bez spevu... Toto všetko možno ešte obhájite. Ale potom príde najvyšší argument, ktorý si vypočujete, otočíte sa a odchádzate preč. A ten znie: „Nám to neprešlo cez call out.“ Poslucháči o pieseň nevolajú.
Hovoríte o svojej skúsenosti so slovenským rádiami?
O českých rádiách viem podstatne menej. V minulosti sme ich obchádzali v rámci radiotour. To prídete do piatich rádií v piatich mestách, kde v jednom prípade dostanete moderátorku, ktorá si myslí, že ste Bohuš Matuš, a v ďalších prípadoch to býva tak, že neodpovedám na ich otázky, ale ja si tie otázky musím najprv celé opraviť, aby som na ne potom mohol odpovedať.
Nie je to všetko absurdné: máte vypredané koncerty aj albumy sa dobre predávajú, ale v rádiu ich podľa „call outu“ ľudia počuť nechcú?
Rádiá fungujú na úrovni rozhlasových mafií. Neviem, akým spôsobom, pretože som sa k tomu nikdy neprepracoval. Sú interpreti hraní denne päťkrát s koncepčne rovnakou pesničkou, ktorú, naopak, vám „call out nepustil“. A ak vás náhodou pustí, potom sa vaša skladba nehrá v sledovaných vysielacích časoch, ale skôr v noci. Nie je to však návrat do komunizmu, kedy som za odohranie pesničky dával redaktorovi fľašu vína. Dnes by to nepochybne o víne nebolo.
Gorily číhajú všade, že?
Nie je rozumné si to pripúšťať, to by som už nikdy nenahral žiaden album.
Ale o vašej obľúbenosti u ľudí svedčí Slávik, ktorého ste nedávno získali. Akú váhu má táto cena pre vás ako človeka, ktorý už dlhé roky formuje slovenskú hudobnú scénu?
Veľkú. Obrovskú. My síce máme ako večný predobraz génia v disciplíne Zlatý slávik Karla Gotta. Takže u nás je to nedosiahnuteľné a veľmi komplikované sa zaradiť aspoň do tretiny jeho početných slávikov... Ja som za to však veľmi vďačný. Aj kvôli tomu, že si myslím, že som typ človeka, ktorý sa nikam nehrabe. Jednoducho sa prezentujem svojou hudbou a albumami, ktoré sú proste nekompromisné. Ja pri tvorbe nerozmýšľam nad tým, či sa to niekomu bude páčiť alebo nebude. A možno máme tým pádom spoločný vkus s mnohými ľuďmi.
Myslíte si, že je Slávik odrazom toho, ako žije alebo vyzerá naša hudobná scéna?
Ja si myslím, že vždy bol niekto určitým spôsobom tlačený. Za tých takmer 30 rokov, čo sa v tom pohybujem, tak sa mi to javilo vždy evidentné. Bolo to za minulého režimu a potom nasledovala relatívne dlhá pauza. Lebo zrazu sa ukázalo, že jednoducho za rohom sa dá kúpiť každé CD, ktoré vyšlo na svete. Tak zrazu z tých 100-tisícových nákladov sa začali predávať polovice, tretiny alebo vôbec nič. Ale vždy boli niektorí ľudia, ktorí boli niekde natlačení niekým silným. A dnes o nich nikto ani netuší. Takže z tohto pohľadu je to, myslím si, veľmi demokratická brandža. A najmä teraz. Dnes si môže fanúšik dobre rozmyslieť, či z tých málo peňazí, ktoré má, investuje na koncert alebo si kúpi CD-čko.
Podľa čoho si podľa vás ľudia vyberajú svojho Slávika?
Asi je im sympatický, čo ja som si nikdy veľmi o sebe nemyslel. No a usudzujem, že sa im páči tvorba toho konkrétneho hudobníka. Ale určite je to zložené z mozaiky mnohých vecí, ktoré ani možno veľmi nesúvisia s tým, že ide o hudobné ceny. Môže to byť niečo nedefinovateľné. Také tie najsilnejšie hodnoty interpreta, herca či speváka. Jednoducho ľudia po ňom idú a nedá sa definovať v jednej krátkej vete, prečo.
Obhájili ste Slávika, vydali Všetko, čo môže nasledovať po tom?
Teraz mám tvorivo relatívne pokojné obdobie a zatiaľ by som sa chcel vyhnúť nejakým prefíkaným výberovkám. A najmä by som nechcel pracovať so symfonickým orchestrom, lebo to už s výnimkou Andera z Košíc robil hádam každý. Urobil som si však takú radosť. V týchto dňoch vyšiel môj najnovší album Ešte vo vinylovej podobe. Zberateľský kúsok má náklad len 250 kusov. Bude sa dať kúpiť len na e-shope na Facebooku a na koncertoch Potichu tour 2,5. Myslím si, že vinyl Ešte je dokonalé dielo. Nehanbil by som sa v obchode s platňami v zahraničí postaviť ho vedľa čohokoľvek.
Ivan Hartman, ihned.cz, mam