Na koncerte, ktorý budete mať v novembri v Bratislave, predstavíte platňu Blues Funerals, ktorá vyšla na jar. Je to pomerne temný album. Ako vznikal?
Vždy sa snažím robiť to, čo ma bude baviť. Pri tomto albume som začal s pár pesničkami a keď už boli hotové, pridal som ešte pár ďalších. Bolo to, ako keby mi jedna skladba napovedala, ako bude vyzerať a o čom bude tá nasledujúca. Celý čas som sa na Blues Funerals pozeral ako na jeden celok, jeden príbeh.
Pozbieral už aj mnoho pozitívnych recenzií, no vás vraj kritiky nezaujímajú.
Viete, ja ich naozaj nečítam. A je mi jedno, či sú dobré alebo zlé. Robím hudbu takmer tridsať rokov a cez kritiky som sa preniesol už veľmi dávno.
Dá sa teda povedať, že hudbu robíte sám pre seba?
Asi áno. Určite sa to bude páčiť istému okruhu ľudí, ktorí moju hudbu počúvajú, ale sú aj takí, ktorí si ju nevypočujú. Snažím sa ju robiť tak, aby som sa bavil predovšetkým ja a tiež je pre mňa dôležité robiť piesne, o ktorých si myslím, že ich budem chvíľu aj rád hrať.
To znie, ako keby ste sa už nepozerali späť na svoju predošlú tvorbu.
Vždy sa snažím zostať v prítomnosti. Keď počúvam svoje staré nahrávky, tak len preto, že som ich dlho nepočul a potrebujem sa ich naučiť kvôli nejakému vystúpeniu.
Máte výrazný a pekný hlas, ale pôvodne ste nechceli byť spevákom. Ako sa z bubeníka zrazu stal spevák?
Nejako som do toho spadol. Nebolo to plánované, jednoducho sa to stalo. Som rád, že to tak vypálilo. Nemusel som kvôli tomu brať žiadne hodiny spevu alebo niečo podobné. Učil som sa to tou ťažšou cestou, teda sám na sebe. (smiech)
Počas tých rokov ste hrali s viacerými kapelami a hudobníkmi, vytvorili ste rôzne projekty, ale ste ich po určitom čase zanechali. Prečo?
Vždy som si užíval možnosť pracovať s inými ľuďmi. A mal som šťastie, že som dostal naozaj dosť príležitostí hrať s ľuďmi, ktorých hudba sa mi páči alebo s ľuďmi, ktorí sú aj moji dobrí priatelia.
Ako to bolo napríklad s Kurtom Cobainom?
Áno, napríklad. Tieto kolaborácie a zmeny mi pomáhajú v tom, aby ma hudba stále zaujímala a neomrzela ma.
Vždy ste pracovali práve s mužmi, no v posledných rokoch ste vydali tri vydarené albumy so speváčkou Isobell Campbell. Je práca so ženou iná?
Myslím si, že každá spolupráca, a je jedno či s mužom alebo ženou, je iná. Keď pracujem s Isobell, musím pracovať s jej víziami a spievať skladby, ktoré z väčšej časti napísala ona. Môžem však povedať, že robiť s ňou bol pre mňa dar.
A zaujal vás v poslednom čase niekto aj z mladých umelcov?
Sú hudobníci, s ktorými by som rád pracoval, ako napríklad Moby, je ich naozaj veľa.
Podieľali ste sa aj na viacerých úspešných soundtrackoch, ale aj na hudbe k nie veľmi vydarenému filmu Vo štvorici po opici 2. Robíte to pre peniaze?
Ako som už vravel, hudbu robím preto, lebo ma baví. Ale niekedy robím aj soundtracky, pretože poznám ľudí, ktorí robia na tých filmoch a keď ma o to požiadajú, tak prečo by som mal povedať nie?
Urobili ste pieseň aj pre počítačovú hru Rage, ale ako fanúšik týchto hier nevyzeráte.
Áno, dostal som ponuku, a najprv som ju odmietol. Potom som však šiel so synovcom do obchodu s hrami a on sa ma opýtal, či ich hrávam. Povedal som mu, že nie, ale že ma požiadali, aby som urobil pre jednu z nich pieseň. A keď zistil, že ide o Rage, v tom momente hneď ožil a povedal mi, že to musím urobiť. Tak som to urobil. (smiech).
A zahrali ste si tú hru nakoniec?
Nie, to zase nie.
Kto je Mark Lanegan
Narodil sa v roku 1964 v americkom meste Seattle. Začínal v grungeovej kapele Screaming Trees. Popri nej začal sólovú kariéru a svoj prvý album The Winding Sheet vydal v roku 1990. Spolupracoval s viacerými hudobníkmi, napríklad s Kurtom Cobainom. V roku 2000 sa stal členom legendárnej skupiny Queens of the Stone Age. Spolupracoval s viacerými hudobníkmi, ako Greg Dulli (The Gutter Twins), Isobel Campbell či Soulsavers. V tomto roku vydal „pohrebný“ album Blues Funeral.