Pri poslednom zápase v Nemecku, po ktorom Norimberg získal nemecký pohár, vás po prvom vyrovnávajúcom góle hrubo fauloval protihráč. Skončili ste opäť v nemocnici. Ako sa cítite?
- Je to už lepšie. Nie je to stopercentne v poriadku, ale verím, že to bude po pár týždňoch dobré.
Nerobia vám to tí súperi naschvál?
- Myslím si, že nie. Tréneri síce vedia, aké mal kto zranenie. Niekedy síce možno povie, raz ho kopni, aby sa zľakol, ale dúfam, že to tak nie je.
Nemali by potom byť prísnejšie tresty?
- V Nemecku je na to iný systém. Na ihrisku je okolo 25 kamier. Keď nie je niekto potrestaný počas hry, pozrú si záznamy, dajú mu trest potom.
Je to už štvrté zranenie za posledný čas. Nepodozrievajú vás zo simulovania?
- Keď sa za deväť mesiacov trikrát podrobíte operácii, na takúto vec nemôže nikto myslieť. Toto nie sú veci, ktoré sa robia zo srandy. Keď musí človek podstúpiť taký zákrok, asi niečo na tom bude.
V klube vám teda dôverujú...
- So zlomeninou sa chodiť nedá. To vedia všetci, že sú tam podklady na to dané. Jasné, že dôverujú.
Ako to funguje v praxi, ak sa zraníte? Dostávate ten istý plat?
- Každý má vlastnú poistku. Poistí sa na sumu, akú uzná za vhodné, a potom rehabilitáciu a ostatné veci platia poisťovne.
Nedemotivujú vás zranenia?
- Samozrejme. Každý športovec by bol najradšej, keby ho zranenia obchádzali, ale to patrí k našej profesii. Musí sa však počítať aj s tým, že prídu zranenia. Plakať, samozrejme, nemôžem. Človeka to hnevá, ale nič sa nedá robiť.
Kde beriete silu ísť stále ďalej?
- Keď je človek zranený, stále nad niečím rozmýšľa, uvažuje. Prečo to alebo ono. Treba sa pozerať dopredu. V živote sú omnoho ťažšie, horšie veci.
Nie je však po absolvovaní toľkých operácií hra na úkor zdravotného stavu?
- Vôbec nie. Každý hráč, ktorý je po operácii, sa snaží čo najrýchlejšie dostať naspäť a takisto to bolo aj v mojom prípade. Futbal mi veľmi chýbal. Je to môj chlebíček. Tak som sa čo najrýchlejšie snažil dostať opäť na ihrisko.
Chcete ostať v Norimbergu, alebo sa rozhliadate inde?
- Človek nikdy nevie, kde zakotví. V dnešnej dobe sú prestupy záležitosťou hodiny, možno pár dní. Hovorím, ja som tu spokojný. Zmluvu mám ešte na tri roky, ale čo bude o týždeň, o mesiac, to nevie z nás nikto.
Máte nejaký vysnívaný klub?
- Klubov je viac. Keď poviem pravdu, asi sa mi nesplní. Ale taký môj obľúbený klub je Manchester United.
Nevidíte to reálne?
- Nikdy nehovor nikdy, ale keď to poviem reálne, šancu by som tam asi nemal.
Prečo nie?
- Tam hrá úplná špička. Je to aj iný futbal. Neviem, či by mi tá liga sadla. Nie som až taký tvrdý typ ako hráči v anglickej lige.
Slovenskom nedávno otriasla smrť futbalistu Mareka Krajčiho. Do akej miery táto správa rezonovala v Nemecku?
- Bolo to denne v novinách. Mňa to zastihlo v deň finálového zápasu a Robčo Vittek mi vlastne hovoril, že sa také niečo stalo. Boli sme z toho šokovaní. Veď on tu hrával. Sú to veľmi smutné veci.
Hrali ste dosť dlho aj v slovenskej lige. Vnímate náš futbal ako čistý?
- Nevnímam ho ako čistý. Futbal čistý nebol, ani čistý nebude. Je tam pár ľudí, pred ktorými by som dal klobúk dolu, ktorí sa snažia ten futbal robiť čistý. Problémy tam boli, sú a budú vždy. Futbal sa nikdy neočistí.
Prečo je to tak?
- Treba sa opýtať funkcionárov. Asi keď niekto statí nervy...
Nie je to jeden z dôvodov, prečo sa futbalisti snažia zo Slovenska odísť?
- Ťažko povedať, či sa snažia alebo nesnažia. Samozrejme, každý z tých hráčov by rád skúsil zahraničie, no ako všetci vieme, nie všetkým sa to podarí. Ale keď sa niekto do toho zamotá, dopadne vždy iba zle.
A vám to neprekáža?
- Samozrejme. Aj keď som preč, človeka to hnevá. Ale čo ja s tým urobím? Nič. Niekto niečo iné káže a iné sa robí. Takže hovorím, budú tam takí ľudia, akí sú. Ťažko povedať, či sa to napraví. Ale uvidíme. Asi sa to nenapraví.
Stretli ste s úplatkami vo svojom živote?
- Osobne nie s úplatkami, ale prosto nejaká motivácia tam bola, samozrejme.
Ako to myslíte?
- Boli sme za niečo motivovaní, no nie v zlom, ale v dobrom. Nie na úkor toho, že sme prehrali, ale za dobrú vec. Sú to však normálne veci, čisto motivačné, aby sme ostali dlhšie v práci a podobne.
Čo potom hovoríte na korupčnú aféru bývalého druhého muža Slovenského futbalového zväzu Vladimíra Wänkeho?
- Ťažko povedať. Asi ten džbán už pretiekol a je to tak, ako to je. Dôkazy sú, nech to dajú von. Viem, že to nie je jednoduché, že sa to nedá vypátrať za týždeň, za deň. Ale keď mali také dôkazy, dajte to von, nech všetci vedia, na čom je.
Wänke však ostáva stále jediný obvinený...
- Veľmi zaujímavé. K tomu sa nemôžem vyjadrovať. Nie som vo vedení futbalového zväzu. Vnímam to iba z pohľadu futbalistu, ktorý už momentálne nepôsobí na Slovensku, takže nech to riešia tí, ktorí to riešiť majú.
V Nemecku bola tiež korupčná aféra, ale medzi rozhodcami. Existuje tam korupcia aj v rámci klubov?
- Ťažko povedať. Človek nikdy nevidí do vnútra toho klubu. Ale myslím si, že v Nemecku by si málokto dovolil riskovať. Keby sa niečo stalo, sú tu také prísne opatrenia, že vám hrozí basa, strata licencie. Vo futbale sa točia veľké peniaze. Nie je to sranda.
Podľa vás si to v Nemecku nedovolia?
- Samozrejme. Tu sú na to iní ľudia. Sú tu desiatky ľudí, ktorí strážia klub, ktorí majú svojich právnikov, daňovníkov, finančníkov. Také niečo v Nemecku asi nie.
V čom je taký zásadný rozdiel medzi Norimbergom a Žilinou?
- Žilina je jediný klub na Slovensku, ktorý funguje špičkovo, kde sa robí na profesionálnej úrovni. Rastie z roka na rok. Nedá sa to až tak porovnať. V Norimbergu sa človek nemusí o nič starať. Nestará sa síce ani v Žiline. To by musel človek zažiť, aby mohol porovnávať. V Norimbergu však máte na štadióne napríklad 47 000 divákov. Ľudia sa bavia a žijú futbalom. Máte tu fan shopy. Prosto máte tu organizáciu od A, až po Z.
Poznáte sa aj s majiteľom klubu Rothom?
- Samozrejme. Je to veľmi príjemný človek. Dá sa povedať, že je na každom jednom zápase. Niekedy príde aj na tréning. Drží medzi hráčmi kontakt.
Takže je to jeho srdcová záležitosť.
- Samozrejme. Tí ľudia, ktorí to tu robia, majú pre futbal veľké srdce.
Máte informácie, koľko môže investovať do futbalu?
- Ťažko povedať. Pohybuje sa to v stách miliónov eur, ale koľko presne, neviem.
Neplánujete vrátiť sa na Slovensko a začať napríklad s výchovou nastávajúcich talentov?
- Pokiaľ mi bude slúžiť zdravie, chcem ostať v zahraničí čo najdlhšie. Čo bude potom, ukáže čas.
Do Nemecka ste odchádzali zo Žiliny, ktorá sa teraz stala štvrtýkrát majstrom Slovenska. Čím sa dá vysvetliť, že klub zo stredného Slovenska dokázal bez väčších problémov zatieniť konkurenciu z Bratislavy či Košíc?
- Robia futbal na plne profesionálnej úrovni. Sú tam fantastickí ľudia. Od vedenia, cez Karola Belánika a spol. Ten klub funguje špičkovo, a to sa na výsledkoch odzrkadľuje. Myslím si, že patria k špičke Slovenska a ja som iba rád, že je to tak.
Prečo sa podľa vás okrem vás a Roberta Vitteka v Bundeslige nepresadil iný Slovák?
- Myslím si, že Miro Karhan takisto. Za tých šesť rokov, čo tu bol, odviedol si svoju robotu výborne. Nemôžem niekoho súdiť. Každý sme si strojcom svojho šťastia, každý sa snažíme robotu a reklamu si robiť čo najlepšie. Nielen sebe, ale aj našej vlasti. Takže to by bola otázke pre niekoho druhého. Pre odbornejších ľudí ako pre mňa.
Chýbala ostatným trpezlivosť?
- Ťažko povedať. Nevidím do problémov, do osobného života.
Vo voľnom čase rád počúvate hudbu speváka Roba Kazíka. Ako ste sa k nemu dostali?
- Čistou náhodou. Keď sa nám narodil náš prvý syn Jakub, mali sme krstiny a ja som o tom nevedel, ale kamaráti sa s ním poznajú a zavolali ho. Od toho momentu sme sa skamarátili a spoznali.
Predsa ste mladý človek a on oslovuje skôr staršiu generáciu.
- (Smiech) Áno, to je pravda. Je to zaujímavé, ale sedí mi aj ako spevák. Rád si síce vypočujem aj modernejšiu hudbu, ale jeho pesničky sú také zo života.
Minulý rok vám bol aj na svadbe... Všímate si, čo sa okolo Roba Kazíka deje?
- Aby som povedal pravdu, ja som s ním tieto veci už preberal. On je z toho smutný, šokovaný. Je to veľmi nepríjemná vec, keď vás spájajú s totalitou a ŠxB, takže on už x-krát vysvetlil, ako je to z jeho strany. Máte ľudí, ktorí do toho rýpať budú a budú si tvrdiť to svoje. Ale mám ho rád, lebo je to človek s obrovským srdcom a je fantastický.
Ale to, že sa nachádza vo zväzkoch ŠTB ako agent, sa nedá zmazať.
- Tam sa možno nachádzam aj ja, i keď som ešte nebol na svete. Tam sa možno nachádzajú všetci. Možno moji rodičia, neviem. Nachádza sa tam asi každý z tej komunistickej doby. Keď vám chcú urobiť zle, tak vám zle urobia... To my sme takí sprostí, že keď si chceme robiť zle, tak si robiť zle budeme.
Myslíte si, že niekto chcel Robovi Kazíkovi urobiť naschvál, a tak ho napísal do zoznamu ako agenta ŠtB?
- Nehovorím, že niekto naschvál, ale keď sa robí zlo, tak sa robí zlo, a to sa potom hádže potom na všetkých.
Spomínali ste, že neplánujete budúcnosť, ale predsa, nechcete si spraviť trénerské skúšky alebo venovať sa štúdiu?
- Ťažko povedať. Venujem sa naplno futbalu, rodine. Človek nevie, ako dlho tu bude. Nevie, čo bude o hodinu, zajtra. Možno, že niekedy som už aj tak uvažoval, že keby raz som sa vrátil, trénoval by som malé detičky. Ale uvidíme, aká bude situácia...
Od čoho to závisí?
- Kedy skončím s futbalom. Ak by som skončil skôr, budem trénovať. Chcel by som však pri futbale ostať. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Venujem sa futbalu, dávam tomu všetko a asi by som aj po kariére dával futbalu všetko.
Norimbergu sa darí, ale nedávno ste sa stali aj dvojnásobným otcom. Ako to prežívate?
- Je to krásna vec. Každý človek, rodič vie, že je to príjemné. Takisto aj ja. Som rád a šťastný.