Prvý raz v živote som videla mŕtvolu. Bol pondelok, ale v penzióne bola nedeľná, voňavá a akási spomalená atmosféra. Obliekli sme si upokojujúce zelené rovnošaty, okolo ramena priviazali čierne pásky na znak smútku a namiesto suchých zázvorníkov sme na desiatu starkým servírovali čokoládou poliate mandľové košíčky, aby mali dobrú náladu a aby sa cítili sviatočne. Dobré a najmä pekne vyzerajúce jedlo na nich väčšinou dobre pôsobilo. Mali pocit, že si žijú v blahobyte a že aj za dverami ich izieb sa svet točí po starom a bez vážnejších problémov a strát.
Jozefova žena ráno vyzerala, akoby ju celú noc starostlivo natierali voskom. Dokonca aj jej šaty a prikrývky, ktoré zakrývali spuchnuté nohy a brucho, boli ako nasiaknuté voskom, tvrdé a ťažké. Vrásky jej zmizli, kruhy pod očami vybledli, celá akosi zjemnela a skrásnela, čo sa nedalo povedať o Jozefovi, ktorý sa zrazu prepadol do seba, zmenšil sa a zvráskavel ako nosorožec. Stíchol. Prestal urážať sestričky, prestal vykrikovať na kotolníka a bol ticho, keď som mu pomáhala obliecť sa.
Zrazu bol znesiteľný, dalo sa s ním vydržať v jednej miestnosti viac ako hodinu bez toho, aby z človeka nevysal všetku silu a energiu. Neskákal nikomu do reči, nepresviedčal, nepoučoval, nebúchal paličkou o podlahu. Nerozprával veľa a zdalo sa, že dokonca počúva iných a snaží sa tomu porozumieť a uložiť si to do pamäti. To bola v jeho prípade úplná novinka, lebo dovtedy zvykol len rozprávať, rozprávať o veciach, ktoré zaujímali jeho, o veciach, o ktorých niečo vedel. O veciach, o ktorých nevedel vôbec nič, sa baviť nechcel, zakrýval si uši kostnatými rukami a hovoril, že všetko podstatné už bolo povedané a novými vecami si človek len znečisťuje mozgové záhyby. Bol presvedčený, že jeho hlava nebolieva preto, lebo má záhyby čisté, lebo odkedy odišiel na dôchodok a nasťahoval sa aj so ženou do nášho penziónu, nečíta noviny, nepozerá telku, nepočúva správy a zaoberá sa len vecami starými a známymi. Objem informácií, ktoré sa mu do hlavy dostávali, si vždy svedomite strážil a len málokedy sa niekomu podarilo začať s ním nejakú konštruktívnu debatu o veciach, ktoré sa týkali prítomnosti alebo budúcnosti.
Jeho žena bola od prírody tichá a nenápadná, nesťažovala si a všetko, čo sa v nej odohrávalo -- predpokladám, že sa v nej niečo odohrávalo -- prekrývala takým čudným unaveným úsmevom a padnutými viečkami. Keď spala, vyzerala úplne rovnako, ako keď bdela, a niekedy sa stávalo, že zaspala pri stole a nikto si to nevšimol, až kým všetci nepoodchádzali a ona nezostala pri stole sama, s viečkami do polovice prekrývajúcimi pokojné očné gule a ústami pootvorenými v tom jej čudnom úsmeve. Väčšinu času trávila pri Jozefovi, len niekedy, keď zaspal, vyšla do átria, sadla si do kresla alebo na hojdačku a počúvala rozhovory ostatných. Niektorí o nej hovorili, že je hluchá, niektorí, že je nemá, ale myslím si, že len zabudla rozprávať, lebo keď človeku nie je dlho umožnené hovoriť celé vety bez neustáleho prerušovania, človek ich zabudne skladať a rozprávanie sa stane ťažkým a bolestivým.
Keď sme sa vrátili z pohrebu, Jozef zaliezol do postele, obviazal si hlavu uterákom a tvrdil, že ten vzduch vonku, zvuky a všetci tí ľudia, čo ho stále oslovovali a dotýkali sa ho ako muchy, mu znečistili záhyby v hlave a spôsobili veľké bolesti. Keby jeho žena bola skonala o nejaké dva mesiace neskôr, bol by prekonal rekord a stal by sa človekom, ktorý vydržal byť najdlhšie, bez jedinej vychádzky a dobrovoľne, zatvorený v útrobách penziónu od jeho slávneho otvorenia. V posteli preležal asi týždeň, nechal si nosiť jedlo do postele, v posteli sme ho umývali aj prezliekali. Po týždni vyliezol, sadol si do jedálne a tam presedel ticho celý deň. Nikto, okrem sestričiek, ktoré mu nosili lieky, ho neoslovil -- a aj tie mu povedali len "otvoriť ústa, prosím" a "zapiť a zavrieť, prosím" -- lebo nikto nevedel, ako bude reagovať. Dokonca ani naša jedovatá a prísna MUDr. ho neoslovila, aj keď sme ju videli stáť pri dverách s rukou odhodlane položenou na kľučke. MUDr. sa nebála nikoho a ničoho a s Jozefom sa zvykla rozprávať ako s malým deckom, dokázala dlhodobo ignorovať jeho urážky a poznámky ohľadne jej pozadia a popredia a dokonca v jeho prítomnosti naschvál púšťala správy alebo predčítavala celé odseky z encyklopédie.
Jozef niekoľko dní za sebou presedel v jedálni bez toho, aby zobral do ruky knižku, album alebo bubienok, ktorý mal rád a ktorý ostatní starčekovia nenávideli, čokoľvek, čo by ho rozptýlilo a rozmotalo mu zmotané myšlienky. Zmenšil sa ešte viac, museli sme mu pozošívať na bokoch nohavice a rukávy košele dvakrát ovinúť. Prestal jesť a vylučovať a rozhodol sa, že zomrie. Bol taký zúbožený, že sme ostatným obyvateľom odporučili nedívať sa naňho a snažili sme sa ho obliekať do farebných a veselých vecí, aby ich nenastrašil svojím strašidelným výzorom, keby sa v noci náhodou objavil na chodbe. Báli sa ho sestričky, ktoré mali nočnú službu a vyhýbať sa mu začala aj MUDr. Keď sme sa o ňom rozprávali, pristihli sme sa pri tom, že rozprávame ako on -- výlučne o jeho minulosti.
Keď sme už mysleli, že sa celkom rozplynie s stratí sa nám v perinách, našli sme ho sedieť so starými sedmovými kartami v priesvitných rukách. To bola udalosť! Jozef a čertove obrázky, diablov vynález, hra bezbožníkov a povaľačov, trpaslíkov, zlodejov, detí, hazardérov a špekulantov, jedna z vecí, ktorými Jozef opovrhoval, jedna z hier, z ktorých sa vysmieval a ktoré boli dobré len na to, aby si nimi podkladal pohár s mliekom. Rovnako ako dostihy a stávky, nardy, šachy, piškvorky a človeče nehnevaj sa. Hlúpe a zbytočne mozog špiniace nezmysly.
Jozef sa naučil hrať "vojnu". Bola to najjednoduchšia hra, ktorá sa dala hrať aj s nekompletnými kartami, nebolo treba pri nej premýšľať, nebolo sa treba učiť žiadne nové komplikované zásady a pravidlá, pretože jediným pravidlom je, že vyššia berie. Hra sa dá kedykoľvek prerušiť a je v podstate nekonečná, čo sa nakoniec ukázalo veľmi dôležité. Jozef sa totiž rozhodol, že ešte nezomrie, že sa poberie až vtedy, keď prehrá. V poslednej chvíli zvíťazilo jeho presvedčenie, že Jozef sa nikdy nemýli, že Jozef z akejkoľvek vojny -- či už slovnej, fyzickej alebo kartovej -- vyjde ako víťaz. A keďže sa to, pravdaže, tak vôbec nemuselo skončiť, všetci, ktorí s ním túto nekonečnú hru na pokračovanie hrali, dostali inštrukcie, ako hru udržiavať v chode -- aj za cenu malých podvodov. Jozef bol opatrný, kontroloval karty, kedy sa len dalo, keď bolo treba spať alebo keď mali sestričky povinnosti a nemohli s ním hrať, starostlivo od seba oddelil dve kôpky a každú zviazal gumičkou, aby sa nepomiešali a nedovolil, aby sa karty dostali z jeho izby von. Po mesiaci každodenného niekoľkohodinového a neskutočne nudného hrania Jozef vyliezol z postele a presunul sa zo svojou hrou do jedálne, kde zas začal liezť ostatným na nervy. Pribral, povyhadzoval všetky tie farebné maškarády, čo sme naňho predtým vešali a každú vyhranú vojnu oslavoval nervytrhajúcim bubnovaním. Keď sa hra prerušila, pred očami svedkov karty previazal a prelepil poštovou známkou a zobral ich k sebe do izby, aby sa vyhol akýmkoľvek snahám hlúpeho personálu podviesť ho.
Jozefa sme pochovali s balíčkom kariet, jedným gumičkou zviazaným balíčkom, ktorý sme našli ráno na nočnom stolíku vedľa jeho priesvitnej tichej hlavy. Nikto sa nepriznal a nikto si nevedel spomenúť, kde a s kým hral Jozef karty naposledy. Ani sa po tom veľmi nepátralo a myslím, že každý ďakoval bohu, že práve naňho nevyšli tie dobré vysoké karty, ktoré sa už žiadnym spôsobom nedali schovať alebo vymeniť a každý to víťazstvo rád prenechal niekomu inému. Ja môžem povedať len toľko, že som prvýkrát videla, ako sa človek stráca medzi perinami.