StoryEditor

Táňa Pauhofová: Predávať sa neviem

22.02.2007, 23:00
Veľmi ľahko sa môže stať, že sa človek osvedčí v jednej úlohe a potom ho obsadzujú už len tým jedným smerom. To by som nerada!

- Mám taký istý diktafón ako vy.

A načo vám je?
- Dostala som ho kedysi od dedka. Používala som ho počas štúdia práva na Masarykovej univerzite v Brne. Absolvovala som len nultý ročník. Nevládala som počúvať prednášky, pretože ma to neuveriteľne nebavilo. Tak som si všetko nahrávala a potom doma počúvala...

Prečo ste šli na "nudné" právo?
- Bol to taký záchvat mojej maminky, ktorá bola presvedčená, že by som sa mala živiť niečím serióznym. Hovorila: "Hraj si, keď ťa to baví, ale vyštuduj niečo normálne."

Evidentne ste jej napokon nevyhoveli. Už sa rodičia zmierili s tým, že ste herečkou?
- Zmierení sú. A sú aj radi, že robím niečo, čo ma baví. Hoci mamina by asi stále v kútiku duše chcela, aby som vyštudovala to právo a otec by uvítal, keby som pre svoju kariéru robila viac - aby som sa predávala aj do zahraničia. Mávame na túto tému ostré debaty.

Obaja sledujú vašu prácu?
- Je prirodzené, že človek pozýva rodičov na premiéry. Takže sú k tomu nútení.

Už sa možno dostanete aj do zahraničia. Na festivale Berlinale ste sa predstavili v rámci projektu Shooting Star. Neozval sa niekto z nahonobených kontaktov?
- Rada by som to konečne uviedla na pravú mieru. Nefunguje to tak, že sa človek vráti z Berlinale a sypú sa mu ponuky. Áno, dávala som nejaké kontakty a budem rada, ak z toho niečo bude, ale neočakávam to. Niekedy síce motyka vystrelí, ale nesedím pri telefóne, či sa niekto ozve.

Podľa očitých svedkov bol o vás veľký záujem. Väčší ako o ostatných 24 talentov?
- Mali sme spoločnú tlačovku, po ktorej nasledovali individuálne. Je pravda, že som mala viac ľudí ako ostatní. Na niekoho sa prihlásili dvaja, na niekoho siedmi, desiati. Neviem, koľkí sa prihlásili ku mne, v istom momente som ich prestala počítať. Bol chaos, nemali sme čas, stopovali nám minúty...

Zastupujete sama seba alebo niekto rozdáva vaše vizitky?
- Sama seba. Ani nepoznám slovenského herca, ktorý by mal agenta. Vonku je to pritom úplne bežné. Pre zahraničných kolegov bolo nepochopiteľné, že u nás to tak nefunguje.

Takže svoje číslo diktujete priamo agentom do mobilu?
- Viete, že ani nie? Nemusím rozdávať svoje číslo, lebo si ho každý môže nájsť sám. Už mi toľko ľudí z ničoho nič napísalo! Bežne dostávam gratulačné správy k meninám z Prešova alebo z Košíc. Napíšu, že ma poznajú z televízie a len tak mi chcú zablahoželať. Keď sa pýtam, kde zohnali moje číslo, odpovedajú, že zohnať sa dá všetko. Takže hra na schovávačku nemá žiadny zmysel.

Na Berlinale ste si s nikým špeciálne nepadli do oka?
- Nie. Hoci všetci boli milí a slušní. Sú to diplomati, zvyknutí pracovať s ľuďmi.

Mali ste problém s tým, že sa u nás nenakrúca?
- Áno. Permanentne sme sa totiž bavili o tom, koľko filmov sa kde točí za rok a ja som vždy hovorila, že u nás sa nakrúcajú dva-tri, aj tie sa niekedy nedokončia. Alebo som mala uviesť nejaký známy slovenský film, ktorý za posledných päť rokov uspel v celej Európe. Vystúpili mi kropaje potu. Povedala som, že sme v koprodukcii Obsluhoval jsem anglického krále. Je mi to ľúto, že pracovných príležitostí je u nás tak málo. Stále sa hráme s lopatkami a nevieme postaviť normálny dom.

Keď Česi pred niekoľkými rokmi vyslali do Berlína Táňu Vilhelmovú, bála sa komunikácie v angličtine. Tiež ste mali z niečoho trému?
- Z angličtiny nie, pretože som študovala v Amerike a nerobí mi problém. Bála som sa iných vecí. Nie som totiž človek, ktorý by sa vedel predávať. A práve o to na tej akcii ide. Mala som obrovské šťastie, že ma psychicky podporovala Saša Strelková zo Slovenského filmového ústavu. Vopred ma pripravila na všetko, čo ma čaká. Vždy, keď mohla, prišla za mnou. Je to trochu paradox: vykonávam prácu, akú vykonávam, ale nie som rada v centre pozornosti. Nepotrebujem sa ukazovať. Nevedela som si predstaviť, že budem musieť o sebe hovoriť. V Berlíne nás však bolo 25, všetci sme boli na jednej lodi, všetci sme museli absolvovať to isté... S niektorými hercami sme si padli do oka a bolo nám veľmi príjemne.

Na javisku vám predvádzanie sa neprekáža?
- Vôbec nie, to je niečo úplne iné. Nie som tam za seba - hrám postavu. Nehovorím, že sa volám Táňa Pauhofová a mám toľko a toľko rokov...

Minule ste sa vyjadrili, že vám k popularite na Slovensku pomohlo divadelné ocenenie Dosky, ktoré ste získali vlani. Nemyslíte si, že televízia a film majú omnoho väčší vplyv ako divadlo?
- Najmä si nemyslím, že ma niekto pozná z televízie. Možno ma poznajú na základe rozhovorov, ktoré niekde čítali či videli. Veľakrát sa mi stalo, že som začula dialóg okoloidúcich: "Aha, tam je tá herečka!" "Ktorá? Kde hrala?" "Neviem, ale čítala som o nej v novinách..." Nebuďme naivní, koľko ľudí chodí do kina na slovenský film? Povedať, že ma poznajú z filmu, je vtipné.

Drvivá väčšina divákov pozná minimálne českú rozprávku Čert ví proč, kde ste hrali princeznú Aničku...
- Verím, že niektorým pripadám povedomá. Ale to je také povedomie... Niekedy normálne vidím, že uvažujú, či so mnou náhodou nechodili do škôlky. Či ma nestretli tam...

Na internetových fórach bežne vypisujú vaši fanúšikovia, že ste najkrajšou herečkou na svete...
- K tomu som sa nikdy nedostala. Raz som otvorila internet a prečítala som si o sebe veci, ktoré som okamžite musela predýchať na balkóne. Bolo mi z toho zle. Dočítala som sa, že spávam s producentmi a režisérmi... Oni ma totiž poznajú najlepšie, všetci tí prispievatelia sú azda najbližšie zdroje! Škoda, že sa nikdy nepodpíšu...
Urážali aj mojich rodičov, a to je už za hranicou, to sa jednoducho nerobí. Je to závisť, žiarlivosť alebo potreba sebaprezentácie? Neviem. V každom prípade viem, že moji rodičia si nič podobné nezaslúžia, nemajú s tým nič spoločné. Vždy som chcela, aby boli na mňa hrdí, že nie som nejaký "zmrd". Sú dostatočne inteligentní na to, aby brali podobné veci s nadhľadom, ale aj tak ma to mrzí.

Medzi hercami ste sa s nevraživosťou nestretli?
- Stretla. Stretla som sa už so všeličím. Niekto si na mne vyventiloval frustráciu z nedostatku práce. Verím, že tomu, kto dopraje iným, bude dopriate. Čo už s neprajníkmi? Vždy ma ich poznámky zabolia, ale nikoho nebudem presviedčať, že sa naozaj trápim a "makám". Keby ľudia, ktorí škodia, venovali polovicu vynaloženého úsilia vlastnej práci, dávno mohli byť oveľa ďalej.

Staršie kolegyne vás však zvyčajne chvália. Zdena Studenková vás nedávno prirovnala k mladej Libuške Šafránkovej...
- Naozaj? To je pekné! Od starších kolegýň som nevraživosť naozaj nikdy nezažila. Nedávno sme skúšali predstavenie Úklady a láska s Didi Móorovou a Kamilou Magálovou. Boli úžasné! Trochu som sa obávala ich skúseností, ale boli veľmi milé, pomáhali. Nepríjemnosti prichádzajú z mojej a mladšej generácie. Proti tomu sa však bojovať nedá. Nemôžem každému osobne vysvetľovať, že som s nikým nespala, že ma naozaj oslovili, že som vyhrala kasting... Nebudem to robiť.

Dokážete hrať s ľuďmi, s ktorými si v súkromí nerozumiete?
- K istým veciam sa treba stavať profesionálne. Na javisko sa súkromie nesmie ťahať. Nehovorím, že som s každým zadobre, vôbec nie. Ale nehádam sa, nemám to rada. Ak sa s niekým nechcem baviť, nesilím sa. Neventilujem si to však na javisku.

Naučila vás profesionalite škola?
- Šla som do nej s väčšími očakávaniami, aké napokon splnila, ale mala som šťastie na pedagógov. Rok ma učila Dača Turzonka, štyri roky Ferko Kovár, tri roky Maroš Geišberg. Tí mi dali veľa. A ešte pani Macháčová, ktorá nás učila hlas a zároveň bola našou kamarátkou a psychologičkou. Predsa len, každý herec pracuje s emóciami a na škole sa úplne vybičuje. Všetci sme sa tam psychicky rútili a všetko prežívali intenzívne. Ona nám vždy pomohla veci upratať.

"Rútili" ste sa pravidelne?
- Keď človek skúša, prežíva všeličo. Neviem to ani opísať, na škole je to veľmi akčné, človek berie veci smrteľne vážne. Neviete si predstaviť, ako tragicky berú herectvo študenti! Až neskôr som si uvedomila, že mi to nerobí dobre, že som viac vystresovaná ako vytešená. Snažila som sa prísť na to, prečo si vedome robím zle. Zistila som, že herectvo ma baví, pretože sa rada hrám. Vynaložila som teda všetko úsilie na to, aby som sa k tomu hraniu sa vrátila. Jasné, že aj teraz cítim zodpovednosť, ale už to nevnímam tragicky. Už je to naozaj hra, o nič nejde.

Často vám vyhadzujú na oči vašu krásu. Otvára vám dvere?
- Krása môže pomôcť, ale neurobí za človeka všetko. Je pravda, že pekní ľudia majú život v niečom jednoduchší. Iní sú k nim prívetivejší, skôr si získajú pozornosť... To je však len prvý moment. Ak potom nezapojíte iné, máte smolu. Nedá sa žiť z krásy, pokiaľ sa neživíte modelingom. Nestačí.

Po Čert ví proč ste odmietli niekoľko princeznovských ponúk. Aké typy postáv hráte najradšej?
- Odmietla som princezné, ale nie preto, že by som už žiadnu nechcela hrať. Len som si uvedomila, že nechcem byť zaškatuľkovaná. Čert ví proč bol veľmi propagovaný film, pamätajú si ma z neho, nechcela som sa v nasledujúcich dvoch rokoch znovu objaviť ako princezná. Veľmi ľahko sa totiž môže stať, že sa človek osvedčí v jednej úlohe a potom ho obsadzujú už len tým jedným smerom. To by som nerada! Snažím sa vyberať si rôznorodé postavy.

S ktorou z nich ste sa najviac stotožnili?
- Či chcem alebo nie, do každej postavy presiakne niečo zo mňa. Nie som taký macher, aby som to odpálila za niekoho iného. Ani nepoznám veľa hercov, ktorí sa dokážu totálne odosobniť. Viem, že to robí Daniel Day-Lewis, Billy Bob Thornton a zopár ďalších výnimiek. Väčšina však vychádza zo seba. Mne je však určite najbližšia Valentína z Krutých radostí. Bola to prvá veľká vec, v tom veku mne veľmi blízka...

Kruté radosti ste nakrúcali v prvom ročníku VŠMU. Ako vás vlastne odchytil režisér Juraj Nvota?
- Poznal ma odmalička. V podstate som vyrastala s jeho Dorkou. Začali sme sa stretávať v treťom ročníku na základnej. Recitovali sme za školy. Ona vždy vyhrávala v próze, ja v poézii. Spolu sme chodili zo súťaže do súťaže, stali sa z nás kamarátky, navštevovali sme sa. Ďurko Nvota aj Anička Šišková ma poznali odmalička.

Tvrdíte, že v detstve ste veľa kamarátov nemali. Dorota Nvotová teda bola jednou z mála?
- Mala som kamarátov v dabingu a v rozhlase, nemala som kamarátov - až na jedného - na základnej škole. Na strednej som si už nejakú partiu našla.

Teraz žijete v kolektíve?
- Ťažko povedať. Nie som rada sama, ale keďže som hanblivá, ťažko sa zoznamujem.

Nepôsobíte vyslovene placho...
- To je dobre, viete, čo ma to stojí úsilia? Asi som ešte "otrkaná" z Berlína. Tam som sa musela rozprávať s mnohými ľuďmi. Ale ono to zasa príde... Mám pár blízkych ľudí, rodinu a priateľa, život prežívam s nimi. Som spokojná, nepotrebujem veľkú komunitu. Rada si aj oddýchnem.

Viete si predstaviť, že celý svoj herecký život strávite na Slovensku?
- Nikdy som nad tým neuvažovala. Možno áno. Ale chcem aj cestovať, rada spoznávam krajiny. Herectvo je nepredvídateľná práca. Zbytočne budem niečo plánovať, keď sa to nakoniec môže vyvinúť úplne inak. V každom prípade, nemyslím si, že moja spokojnosť závisí od miesta práce.

Dokážete odmietnuť ponuku?
- Snažím sa robiť veci, ktoré ma nejakým spôsobom zaujmú. Či už sú to ľudia, ktorí ma oslovia alebo sa mi páči scenár či postava. Nepracujem za každú cenu. Vždy mám dôvod, prečo niečo robím alebo nerobím. Viem odmietnuť. Nie je to ľahké, prináša to riziká, ale stojím si za svojím. Nerada by som sa hanbila pod niečo podpísať. Nie všetko vychádza stopercentne, ale aspoň sa môžem spokojne pozrieť do zrkadla.

Desať rokov ste chodili na karate... Čerpáte z neho dodnes?
- Karate ma naučilo disciplíne, pokore, trpezlivosti, naučilo ma "makať". Mala som dobrých trénerov. Nebolo to len bohapusté búchanie do vreca, ale výchova. Tréneri nám rozprávali príbehy, veľa sme meditovali, hoci sme nevedeli, čo presne to znamená. Učili nás reagovať v rôznych situáciách. Veci, ktoré som sa tam naučila, mi už nikto nezoberie.

Divadelní a filmoví režiséri vás tiež nejakým spôsobom vedú alebo nechajú, nech sa k výsledku dopracujete vlastnými silami?
- Nechajú ma pracovať a občas usmerňujú. Nikdy som nebola hodená do vody a zároveň som nikdy nezažila ozajstný despotizmus.

Stalo sa, že niečo, na čom ste tvrdo pracovali, dopadlo vyslovene zle?
- Totálne fiasko som ešte nezažila.

Očami režiséra Juraja Nvotu

Považujem Táňu za dobrého človeka i výbornú herečku. Vytrvalo hľadá vieru a porozumenie. V herectve vie pracovať so svojimi skúsenosťami, dokáže ich prinášať ako osobnú spoveď, podeliť sa s divákmi. Trošku ju poznám od detstva, bola kamarátkou mojej dcéry Dorky. Do Krutých radostí som ju obsadil, pretože vie byť sama sebou. S Táňou spolupracujem pravidelne, pretože je dobré, ak si režiséri vytvoria tím ľudí, ktorí sa spolu cítia dobre. Prečo by sa mal takýto fungujúci umelecký vzťah násilne prerušiť?

PROFIL
Táňa Pauhofová (*1983) sa narodila v Bratislave. Po ukončení gymnázia študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od detstva pôsobí v dabingu, reklame, divadle aj vo filme. Ako desaťročná hrala v seriáli Škriatok (1995). V prvom ročníku vysokej školy sa objavila v úlohe Valentíny vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti, za ktorú získala ocenenie Igric. Rok nato si zahrala princeznú Aničku v českej rozprávke Čert ví proč. Objavila sa aj vo filme Petra Nikolaeva Kousek nebe (2005) a vo vedľajšej úlohe v snímke Indián a sestřička (2006). Juraj Nvota ju oslovil aj do filmu Muzika, ktorý by mal mať premiéru v septembri. Vlani získala divadelné ocenenie Dosky 2006 za hlavnú rolu v predstavení Manon Lescaut. Minulý týždeň sa spolu s ďalšími 24 mladými talentmi predstavila na medzinárodnom festivale Berlinale v rámci projektu Shooting Stars 2007.

menuLevel = 2, menuRoute = style/vikend, menuAlias = vikend, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
15. august 2022 16:45