Maximilián Padrei
(1975), absolvent Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Boston Unversity. Už počas štúdia začal aktívne prispievať do viacerých časopisov a publikácií, prevažne v zahraničí. Po piatich rokoch pobytu v USA sa vrátil na Slovensko a pracuje v oblasti reštaurácie umeleckých diel. Vo voľnom čase sa venuje umeniu a maľovaniu.
Spriaznené duše
Soulmates. Spriaznené duše. Ľudia, ktorí vedia pochopiť, ako sa cítite. Rozumejú vašim činom, spravili by za istých okolností tú istú vec a rozhodli by sa rovnako. Určite viete, o čom hovorím. Títo ľudia sú skvelí. Sú presne takí, alebo takmer takí, akých by ste ich chceli mať. Pomôžu, keď ste v hlbokej depresii, vždy nájdu riešenie na vaše problémy, a čo viac, vedia to podať presne takým spôsobom, aký v tej chvíli potrebujete. Nik im nenašepkáva, ako sa majú k vám správať, čo majú hovoriť, nie sú to natrénovaní predajcovia Herbalifu. Sú to takmer obyčajní ľudia. Majú však jednu vadu. A to dosť veľkú. Je ich žalostne málo.
Istý čas bolo obdobie, keď som si myslel, že väčšina ľudí okolo mňa sú moje spriaznené duše. Aspoň sa tak tvárili. Trvalo mi chvíľu, kým som dospel a vytriezvel z toho ružového sna. Prišiel som na to, že aj keď sa niektorí tak tvária, buď to robia pre svoje potešenie, snažia sa z vás vytiahnuť dôležitú informáciu alebo si otvárajú zadné dvierka. Čisté zneužívanie. To takzvané otváranie očí alebo inak povedané časté padanie na hubu a odieranie si kolien pomáha iba k tomu, že sa človek čoraz viac uzavrie do seba. Samozrejme, že nie každý.
Bolo sychravé novembrové popoludnie. Do okien sa opieral studený vietor a dážď pravidelne bubnoval na strechu domu. Vnútri v izbe vládlo teplo a romantika. Plamene z kozuba, ktorý bol v rohu miestnosti, vysielali uspávacie injekcie a človeku sa chcelo driemať. Pýtalo si to odpoludňajší odpočinok. Presne ten, ktorý vás vtiahne do malátnosti, objíme jemnou, až melancholickou únavou a nechá snívať. Vždy sú dve možnosti. Poddať sa mu a vychutnať ho, alebo sa mu vzoprieť a prekonať ťažké viečka. Vybral som si druhú možnosť. Chcelo sa mi dýchať čerstvý vzduch a potreboval som niekoho, komu by som sa zdôveril. Obliekol som si kabát, vypil ešte posledný dúšok horúceho čaju a vyšiel von.
Kráčal som peši do mesta. Autom by som tam prišiel oveľa skôr. Ale mal som chuť sa prejsť. Dážď mi nevadil. Do kaviarne to bolo 10 minút a cestou som aspoň mohol pozorovať ľudí. Nebolo ich v tom nečase veľa. Zato tí, ktorí sa nevzdali, boli vskutku originálni. Otrhaný bezdomovec, ktorý si tlačil svoj košík plný mokrých vecí. Staršia pani s vnučkou, utekajúce na autobus. Vysoký, fúzatý, slušne oblečený chlapík so psom na prechádzke. V daždi. Veľmi nezvyčajné. Pes bol mokrý, triasol sa od zimy a ťahal svojho pána do najbližšieho vchodu. Toho však zaujímali vlastné myšlienky a na správanie psa či počasie nedbal. Dobehol som ku vchodu kaviarne. Už prestalo mrholiť a začalo naopak slušne liať. Chudák pes. Otriasol som kabát a prehodil ho na vešiak. Vybral som si stolík úplne v rohu, aby ma nik nevyrušoval a v prípade, že by sa niekto osmelil, dobre by som ho videl prichádzať.
Zohol som sa a zapol počítač. Čo mi na internetových kaviarňach vždy vadilo, boli počítače. Otvorili novú kaviareň, ale, samozrejme, mali v nej staré počítače. Tá rýchlosť mi vôbec neprekážala, veď prečo aj. Pokým som vyťukal to správne slovo, prešla minúta. Avšak tie monitory! Na moje staré oči, ktoré potrebujú mať písmená v dobrom kontraste, na tie oči bola kvalita vyhorených monitorov zúfalo nízka. Preto som mal svojich favoritov. A v každej kaviarni sa aspoň jeden našiel.
V ten deň som si nechcel len tak početovať s mladými ľuďmi. Nemal som v úmysle ani baliť žiadne baby na internete. Tie zábavky som už mal za sebou. I keď aj to boli slušné časy. Nasmial som sa do sýtosti na tých prekvapených tvárach, ktoré najskôr nechápali, či som si nesplietol kaviareň. A potom keď zistili, že viem aj, kde sa počítač zapína, a poznám všetky známe stránky, od nechápania krútili hlavami. Ale na všetko sa dá zvyknúť. Aj na starého blázna.
Taký soulmate sa hľadá ťažko. Áno, hľadá. Že prečo? Nuž, treba v prvom rade vedieť hľadať. Veľa ľudí sa na samotné hľadanie vykašle a zvolí taktiku čakania. Čakajú aj celý život. Ja som čakal už príliš dlho. Vyťukal som známy vyhľadávač a zadal slovo "spriaznená duša".
Dve dievčatá sa do mňa zamilovali, našiel som starého spolužiaka, asi trikrát sa stihol pohádať. Zobudil som sa z hľadania o pol druhej v noci. Lov na internete po fórach bol neúspešný. Nik neťukol na tú správnu strunu. Zaplatil som, vyšiel von a pretiahol sa. Obzrel som sa, či ma nik nesleduje a pobral sa úzkou uličkou na hrad. Cestou som sa znovu vrátil späť o pár hodín. Hľadám správne? Nemám príliš vysoké nároky na toho druhého? Veď keby mi mala tá duša dokonale rozumieť, asi by mala so mnou istý čas aj žiť. Alebo je možná zhoda aj pri prvom náhodnom stretnutí? Zhoda neznámych duší? Čoraz viac áno. Ľudia sú obozretní. Nechcú sa dať oklamať, uzatvárajú svoje jemné zraniteľné ja a navonok sú drsní a opancierovaní. Dokedy? Kde je tá hranica, ktorá nám prezradí, že to je práve ten, ktorému môžem dôverovať? Raz sa určite... Zastavil som sa. Sledoval som špičky svojich topánok a nevšimol si tú postavu, čo mi stála v ceste. Zdvihol som hlavu a pozrel sa mu do očí. Neuhol. Ani pohľadom, ani postavou. Vtedy som pochopil, prečo. Nevedel som, čo spraviť. Hľadel som mu do tých čiernych hlbokých očí a hľadal zmysel toho okamihu. Stáli sme nepohnute, akoby zastal čas. Tá jeho nevyslovená žiadosť doslova visela vo vzduchu medzi nami. Dokonale som ho chápal a on veľmi dobre vedel, ako sa cítim. Nikam sme sa nemuseli ponáhľať. Obaja sme čakali na to isté. Vtedy som pochopil. Moje hľadanie sa skončilo...
Maximilián Padrei