Babej sedí sám vo svojej kancelárii a tupo sa díva na plochu svojho monitora. Tiesni sa na ňom plno súborov a zložiek, ale jemu sa zúfalo nechce pracovať. Dokonca sa mu nechce ani žiť.
Za počítačom sedel aj doma, už ráno, len čo vstal a uvaril si kávu. Pozrel si cez internet ostatok na svojom účte. Bol pripravený na to, že nebude veľký, pár dní pred výplatou tam mohlo byť najviac ak 4- alebo 5-tisíc. Suma 864 korún ho však úprimne šokovala.
Detailne si preštudoval obraty za posledných desať dní, aby mohol obviniť manželku, že priveľa míňa, žiadne záhadné platby však neobjavil.
"Je to katastrofa," povedal aj tak žene. "To som ešte k platu dostal aj odmenu... A všetky peniaze sú preč. Kam sa podeli? Ako je to možné?"
"Skrátka nám nestačia," odvetila žena chystajúc sa do práce. Staršie dieťa už bolo v škole, mladšie s babkou sledovalo akúsi rozprávku na akejsi nemeckej televíznej stanici.
"Vidíš, aké sú tam číselká?" hovorila babka didakticky malému chlapčekovi. "Ajn, cvaj, draj..."
Teraz Babej sedí v redakcii a premýšľa, čo s peniazmi. Skrátka nám nestačia -- povie si žena! To je teda útecha! Je tu sám, ostatní kolegovia majú o dobrých štyridsať -- päťdesiat rokov viac, takže sú v nemocnici, na liečení alebo u lekára. Lepšiu prácu nenájde, nevie, ako svoj život zmeniť, a preto je čas ho ukončiť. Dôstojne, včas, v závere prvého polčasu. Ibaže ako?
Z kacírskeho premýšľania ho vyrušia šuchtavé kroky, vo dverách sa ako tieň objaví stará pani s kvietkovanou nákupnou taškou.
"Chcela by som zaplatiť to... Členské..." zašemotí stareckým hlasom.
"Pani ekonómka je na liečení," hovorí Babej vstávajúc od kancelárskeho stola pokrytého mrviacim sa baliacim papierom.
"Och, ach," hovorí stará pani. "Trepala som sa sem takú diaľku... Ani neviem, koľko mám zaplatiť."
"Neviem, či sa mi to podarí zistiť, keď tu nie je pani ekonómka..." hovorí Babej a sadá si k susednému počítaču, hľadá, kde má pani Slivočková databázu členov. Napokon ju predsa len nájde, pýta sa návštevníčky na meno a priezvisko.
"Mali by ste doplatiť ešte aj minulý polrok," hovorí jej.
"Ach, och, toľko tu ani nemám pri sebe... Radšej si to ešte overím a zaplatím len za tento mesiac," vzdychá pani a vyberá chudými prstami zhúžvané bankovky z peňaženky plnej drobných fotografií. Manžel, deti, vnúčatá. Babej vypisuje príjmový doklad. Pozrie sa z okna, zamračilo sa, akoby vonku odrazu zhasli. Fúka chladný vietor, na dvore sa hrajú deti zo škôlky.
"Desať korún vám vydám..." hovorí Babej. "Ale mám iba drobné."
"Nevadí, nevadí," šomre si babka. Babej vyberá zo svojej peňaženky drobné mince, päťdesiathalierniky, korunky, skladá z nich kúsok po kúsku vytúžených desať korún.
"Veď nemusíte, veď nevadí..." máva babka kostnatou rukou, ale už jej Babej do dlane vsýpa hrsť posledných drobných, ktoré mal. Babka sa vyšuchtá von a on môže pokračovať v premýšľaní nad životom a smrťou. Tentoraz ho vyruší hlasné zvonenie, ktoré na chodbu vydurilo už aj ľudí z ostatných firiem, ktoré zdieľajú spoločné priestory na poschodí.
"Šéfe, nevíte, kde tu máte volajaké poistky?" pýta sa mohutný tučný elektrikár. Po schodoch k nemu schádza aj správca domu Olejník.
"Zrejme v tejto skrinke," odpovie Babej, siahne rukou na železné dvierka akejsi skrinky, vzápätí čosi zapraská, zadymí a Babej leží mŕtvy na chodbe. Alebo je len v bezvedomí?
"Mladý pán, mladý pán," ozve sa starecký hlas spoza rohu a vzápätí sa vynára stará pani s nákupnou taškou. "Mladý pán, zabudli ste mi podpísať ten blok."
"Niekde to asi preráža," šomre elektrikár.
"Ale tá skrinka celá očernela, bude sa musieť vymeniť," frfle správca Olejník. "To je špeciálna skrinka na poistky AM-550, keď som ju minule kupoval, stála 864 korún. To bude musieť niekto zaplatiť!"
Olejník zlostne fľochne na Babejovo bezvládne telo. Babej, alebo v horšom prípade vdova po ňom, majú predsa len trochu šťastia -- ak skrinka AM-550 medzitým nezdražela, ešte vždy nebudú v mínuse.
StoryEditor