Kedy ľudia po prvý raz pomenovali lásku?
- Definícií lásky je toľko, koľko je ľudí. Neexistuje jednotná poučka. Samotný výraz vznikol asi vtedy, keď sa na obyčajné pudy navrstvili ďalšie významy, keď ľudia začali interpretovať sexuálne vzťahy. Prvotné prejavy boli literárne, nie vedecké či filozofické. Neovládam ázijské kultúry, ale pokiaľ hovoríme o európskej, prvopočiatky vystopujeme u Grékov. Sapfó, poetka zo 6. storočia pred Kristom, vo svojich básňach už píše o láske ako o transcendovanej podobe. Považuje ju za nadprirodzenú silu. Mnoho prvotných mytológií hovorí o tom, že z pôvodného chaosu vytvoril jednotu Eros. Lásku teda Gréci nepovažovali za vzťah, ale za nejakú kozmickú silu. Jej chápanie dodnes osciluje medzi nadprirodzenom a ľudským.
Je nadprirodzená alebo ľudská?
- Platón hovorí o dvoch druhoch lásky: pozemskej a nebeskej. Pozemskú zaťažuje sexualita, nebeská je tá krásna, čistá, dokonalá, nekonečná, ktorá nás ovláda... Nebeská láska u Platóna predstavuje dokonalosť, skutočnú existenciu. Všetko ostatné je odlesk, kópia, nedokonalosť. Láska vzniká z túžby. Podľa mytológie pôvodne existoval androgýn, dokonalá bytosť, ktorá v sebe spájala muža aj ženu. Androgýn bol mocnejší než bohovia. Diovi sa to nepáčilo, a tak prikázal Apolónovi, nech vyrieši problém. Apolón rozsekol bytosť na polovice. Odvtedy dve časti pôvodnej jednoty stále hľadajú jedna druhú. Láska vznikne vtedy, ak nájdeme svoju polovicu. Úplný človek, to je muž a žena. Psychológia dodnes nevysvetlila, kde pramenia naše sympatie k druhému človeku. Asi nám je sympatický ten, kto bol kedysi našou polovicou.
To by znamenalo, že pre každého existuje jediný ideálny partner...
- V teórii určite. Alebo v predstavách... Sú rôzne názory. Jeden hovorí, že protiklady sa priťahujú, druhý vrana k vrane sadá. Neexistuje konečná odpoveď. Nie náhodou sa láskou najviac zaoberá literatúra. Ona totiž hovorí o záležitostiach, na ktoré stále hľadáme odpoveď, ale nikdy ju nenájdeme.
Pripúšťate vedecké teórie, že sympatie spôsobujú obyčajné chemické reakcie?
- Zrejme sú základy aj tam. Niekedy nám človek vonia, inokedy zapácha... Vedecké kladenie otázok sa líši od filozofického a literárneho a ja sa v ňom nevyznám. Viem však, že večné otázky nepatria vede, ale filozofii, literatúre a teológii. Tie neponúkajú presnú definíciu, len opisujú, čo sa deje. Nedávajú odpoveď, pretože tá sa nedá dať. Láska je ľudský existenciál ako hra alebo smrť. Nikdy nedospejeme k jednotným záverom. Každý totiž vychádza zo seba.
Rozlišujete medzi zaľúbenosťou a láskou?
- Vo svojej knihe Závan transcendencie som chcel interpretovať práve zaľúbenosť. Nie absolútne čistý cit, lásku bez telesnosti, zaujíma ma láska, ktorá bez telesnosti nemôže existovať. Tá ľudská.
Považujete ju za podradnejšiu ako tú čistú, absolútnu?
- Nie. Ak bol niekto raz zaľúbený - existujú aj ľudia, ktorí to nedokážu -, vie, že sa stal iným. Vie, že lietal, vnímal veci, ktoré by inak nevnímal. Zaľúbenosť nás vytrháva z nášho obmedzeného ja, vystreľuje nás niekam. Dokáže človeka transcendovať, niekedy to dokonca dokáže aj čistý telesný vzťah. Pri sexuálnom vyvrcholení sme tiež nejaký okamih nad sebou, vyletíme z tela. Existuje staré porekadlo, že po milovaní je každý živočích smutný.
Postorgazmický syndróm...
- Človek cíti, že zažil niečo, čo ho presahuje. Pritom je to "obyčajný" sexuálny styk.
Každá zaľúbenosť pominie?
- Pominie. Žiaľ, alebo zákonite... Nehovorím však o láske - cite, ale o láske - vzťahu. To sú dve rozdielne veci. Cit je viac ako hocičo iné, ja hovorím o láske, ktorá utvára vzťah medzi dvoma ľuďmi, o sile, ktorá formuje malé spoločenstvo, intimitu. Keď sa dva svety dotknú, dokonca prekrývajú, a nikto iný tam nemá prístup...
Je koniec naozaj nevyhnutný?
- Láska nás zvyčajne prekvapí. Až keď nás ovládne, pýtame sa toho druhého, ako sa to všetko začalo. Spätne rekonštruujeme prehistóriu. Niekedy bod, keď sa vzťah zmení na lásku, ani nepostrehneme. Každý vzťah má vlastné zákonitosti, vlastné časové normy. Sami seba v ňom zažívame inak ako mimo neho. Láska je asociálny jav, vytrháva nás zo spoločnosti, potrebujeme len tú jedinú bytosť. Vstupujeme do nej s určitým kultúrnym a citovým kapitálom. Ak ho vyčerpáme, nastáva koniec zaľúbenosti.
Čo nám zostane potom?
- Väčšinou zaľúbenosť prejde do takzvanej čistej lásky, respektíve do partnerského vzťahu, kde väčšiu úlohu ako city zohráva rozum. Uvedomujeme si, že ten druhý je pre nás dôležitý, už nie sme natoľko zaľúbení, ale vieme, že nechceme hľadať vždy niekoho iného, pretože tento človek nám vyhovuje, cítime sa s ním dobre, dáva nám niečo navyše.
Prečo sa niektorí ľudia nedokážu zamilovať?
- Zrejme je ich emotívny život veľmi slabý, chýba im empatia. Keď sa prechádzate po meste, všímajte si ľudí. Tí, ktorí kráčajú blízko stien a múrov, nikdy nedokážu vytvoriť zdravý vzťah. Neviem vysvetliť prečo, viem len to, že to existuje. A ak má ľútosť význam, tak ich ľutujem. Ale existujú aj ľudia, ktorí sú schopní lásky, racionálne si však povedia, že sa nezaľúbia, pretože nechcú mať problémy. Nedokážu sa uvoľniť. Pripravujú sa tým o množstvo zážitkov. Vzťah vždy stojí zato. Aj vtedy, keď nás sklame. Ak to bola láska, zažili sme druhého človeka. A zažiť druhého človeka, mať ho, to je zázrak. Nie je to dané každému.
Existuje povestná životná láska alebo má každý množstvo potenciálnych partnerov?
- Životná láska existuje, ale je veľmi zriedkavá. Niekedy stačí jeden chybný krok - a už nikdy neposkladáte vzťah dokopy.
Dá sa zaľúbiť do jedného človeka dvakrát?
- Neviem. Znovunadviazanie vzťahu je možné. Dokonca sa môžu znovu objaviť aj niektoré city. Ale už nikdy sa nedostanete do počiatočného stavu. Neexistuje opakovanie. Aj preto, že ľudia sa menia.
Môže vás zaujať tento nový, zmenený človek...
- Keď sa veci opakujú, láska sa vyčerpáva. Najúspešnejší v láske sú tí, ktorí si dokážu zachovať tajomstvo, ktorí partnera prekvapujú. Ak je človek vypočítateľný, ak ten druhý presne vie, čo v ktorej chvíli urobí a do vzťahu začína vstupovať nuda.
Tá zabíja?
- Nuda je nebezpečná vec. K človeku, ktorý vás nudí, pristupujete ako k prázdnej nádobe.
V jednom rozhovore ste povedali, že muži sú schopní udržiavať paralelné vzťahy. Ženy nie?
- U žien víťazí emocionalita, hoci aj ony niekedy rozmýšľajú racionálne. Muž vie umiestniť niektoré vzťahy mimo emocionality. Považuje ich za pudové, rozumovo ich vysvetlí a nevpustí do svojich emócií. Takto dokáže milovať svoju manželku a popri tom zažívať avantúry.
Teda naozaj milovať môže len jednu?
- Môžem mať viac vzťahov, medzi ktorými budú hierarchické rozdiely. Niekde bude menej emócií, inde viac. Ten vzťah, v ktorom je viac emócií, je nosný.
Niekedy sa zdá, že sexuálnu neveru ani nepovažujete za neveru...
- Nemám rád slová vernosť a nevera. Pochádzajú zo stredovekých vazalských vzťahov. Trubadúri vyznávali vernosť svojej dáme tými istými formulami, ktorými sľubovali vernosť svojmu feudálovi. To predpokladá vzťah podriadenosti a nadriadenosti. Ten, kto je verný, je podriadený. Ja hovorím o tolerancii a solidarite. Solidarita znamená, že partnerku nezradím.
A čo podľa vás skutočná zrada?
- Ak sa prezradia najvýznamnejšie a najintímnejšie veci, ktoré medzi partnermi existujú.
Nie je to trochu alibistické? Môžem voľne súložiť, keď zachovám tajomstvo, je to v poriadku...
- Klasický príklad z literatúry... Odyseus bol 10 rokov vo svete pred Trójou a 10 ďalších putoval domov. Penelopa ho čakala a odmietala pytačov. Keď sa vrátil, nespoznala ho. Zabil pytačov a chystal sa spať. Penelopa sa ponúkla, že prenesie posteľ do jeho izby. On však dobre vedel, že je to nemožné. Posteľ totiž vyrobil z jedného pňa a okolo nej vybudoval celý dom. Bolo to ich najväčšie tajomstvo, ktoré obaja zachovali. Nepýtali sa jeden druhého na milencov. Ustrážili si tajomstvo, patria k sebe aj po 20 rokoch.
Takže prezradením tajomstva strácam človeka, sexom s iným nie?
- Záleží na tom, či je to naozaj iba sex alebo niečo viac.
Vy by ste partnerke tolerovali podobné výstrelky?
- Neviem. Hovorím o príkladoch z literatúry a filozofie, ale život je komplikovanejší. Ak som zaľúbený a predpokladám zaľúbenosť aj u druhej osoby, zrejme by ma zranilo, keby som sa dozvedel, že ona s nonšalantnou ľahkosťou súloží s niekým iným. Každý vzťah vydrží dlhšie vtedy, ak nejakým spôsobom ostanete tajomný. Niekedy sú tajomstvá bolestné...
Zatĺkať, zatĺkať?
- Stretávajú sa tu dve morálne zásady: jedna je hovoriť pravdu a druhá, hlbšia, je nezradiť. Slovom sa dá aj zabiť. Musíte si položiť otázku, či je dôležitejší človek alebo pravda. Ak je pre mňa človek dôležitý, ani ja sa ho nebudem pýtať, čo sa stalo. Ale aj to má svoje hranice.
Ak obaja považujú za normálne vystriedať 20 partnerov za rok, je to v poriadku?
- Znovu použijem príklad z literatúry - Manon Lescaut od Abbého Prevosta. Manon je kurtizána. Rytier DeGries sa do nej zamiluje, ona má spočiatku len jeho. Potom však potrebuje peniaze, nové veci, potrebuje žiť, má iných mužov a on to toleruje. Jednoducho uňho víťazí vášeň. Racionálne vie, že je otrokom ženy, handrou v jej rukách, ale je vášnivo zamilovaný a nedokáže bez nej žiť. Zažíva krásnu bolesť lásky.
Pri nadväzovaní vzťahov využívajú ženy a muži inú stratégiu. Ženy sú koketné, muži dobyvační. Podobne ako v prírode samce naháňajú samice...
- Roly sú dané, ale často sa prelomia alebo dokonca vymenia. George Bernard Shaw má hru manželstvo Johna Tandera, čo je vlastne Don Juan. Ten v jednej časti hovorí, že mal úspech u žien vtedy, keď bol slabý, nie vtedy, keď sledoval vlastný cieľ.
Možno lásku k rôznym osobám porovnávať, tvrdiť, že niekoho milujem viac ako iného?
- Láska môže byť rozmanitá. Lepšie sú na tom jazyky, ktoré rozlišujú medzi zaľúbenosťou, čistou láskou a podobne. A pomery sa určujú ťažko. Bolo by treba zaviesť ďalšie pojmy, napríklad čas. Odkedy vzťah trvá, ako je zakorenený, viaže sa len k osobe alebo k celému svetu okolo nej?