- Dobrý deň, pán černoch.
- Dobrý deň. Čo si prajete?
- Mohli by ste mi povedať, kde hľadať zlato, kedy je najlepšie oberať čierne korenie, kde sa potápať za perlami?
- Koľko vydržíte pod vodou?
- Čo ja viem, do minúty.
- Tak na perly zabudnite. Ale zlata je tu plno. S trochou šťastia...
- No a ostatné bohatstvo? Eben, slonovina.
- Takto vám poviem. Som ja len prostý černoch, jednostaj nahrbený nad švíkom prosa. Kto ma pozná, nepovie mi inak ako Ali Furu.
- Ali Furu? Ten miestny krézus?
- Ten.
- Ako ste došli k bohatstvu?
- Raz som našiel diamanty v kostrách vtákov. To tie vtáky mali v hrvoľoch tie diamanty s iným drobným kamením, ktorého sa nevedno kde nazobali, no a ako tie kamene v tých hrvoľoch boli a mleli sa vedno, tak sa asi nejako poobrusovali či
| Ján Litvák sa narodil 26. augusta 1965 v Bratislave. Je členom literárnej skupiny Barbarská generácia. Samostatne knižne vydal poviedky Samoreč, zbierku básní Kráľ kalichov (1998), reportáže z Indie Gandžasan (1999) a vlastným nákladom bibliofíliu Vtáctvo nebeské (2005). Najnovšie mu vyšli knihy beletrie Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005) a Pijem vodu z Dunaja (2006). |
- A čo ste s nimi spravili, Ali Furu?
- Nuž, dačo zamenil, dačo schoval, len už si nepamätám kam. Veľmi vtedy pršalo. Tam, kam som ich ukryl, som ich už druhý raz nenašiel. A načo by mi aj boli? Viete, u nás sa inakšie veci cenia. Rožný statok, to je hodnota. Nie sme takí pojašení za ligotavými kamienkami. Ale pekne sa trblietali.
- Ja by som veru vedel, čo s nimi. Kde presne to bolo? Zahrabali ste ich do zeme?
- No vidíte. To sa dalo čakať. Už s takým úmyslom sa do sveta púšťate, len zbohatnúť a zbohatnúť bez práce. Ak by ste sa s takým čudným zameraním väčšmi doma držali, menej by boli tie zrážky kultúr.
- A zlato kde hľadať? Spomínali ste, že s trochou šťastia...
- Nuž ale veď nie tak som to ja myslel. Čože ťa moje slová hneď v uchu omínajú, synak? Sám si svoje šťastie hľadaj. Ako ti ho ukážem, keď si ho pre oči nevidíš? Hovorím ti, som len prostý černoch. Ságo, kokos, sladké zemiaky, banány. Čo ma je po zlate? Ja na také veci nemôžem priveľmi myslieť, lebo razom mám antilopy v prose.
- A povedzte, Ali Furu, nechceli by ste to zmeniť?
- A čo už zmením na tom, že som černoch?
- Veď aj medzi vami si boháč môže dovoliť viac.
- Nuž ale ja ne nie som taký. Mňa môj život zaujíma, nie druhých. Na mojich deťoch mi záleží, na ženách.
- Ženách? A či ich hneď niekoľko máte?
- Juj, niekedy až priveľa. A čo ich mám, odháňať, keď sa ku mne pekne majú?
- No vidíte. A nato vám predsa treba míňať. Ženy sú všade veľmi rozmarné. A náročné.
- A to odkiaľ máte také tieto - informácie? Pokiaľ viem, ženy za iným šalejú. Taký zdravý, dobre vyvinutý dvojmetrový černoch nemusí ženy podplácať, samy sa mu do chatrče hrnú. V poraste číhajú. Ba zavše mi aj zo stromu na chrbát skáču. Peniaz im do dlane dám, len ak sa ich potrebujem striasť, aby sa pri nakupovaní čačiek vyšantili a dali mi trochu vydýchnuť.
- A deti?
- Nuž a pritom sa pritrafia, samozrejme, deti. Tieto veci ja za seba nenechám robiť druhých.
- No vidíte. A deťom čo dáte?
- Akože čo? Život. A ten majú nafurt. Čo také by som im ešte prihodil, keď všetkého, čo im treba, majú, a inšie nepýtajú?
- A ak niektoré zapýta?
- Nuž tak ho s tým prosíkom za materou pošlem, nech ju dovedie, aby som ho spravil znova, papľuha jedného chamtivého, bezočivého. Alebo keď naveľa-naveľa dobiedza, tak mu radu dám, kde zlato vyzbierať, kedy čierne korenie obrať, ako dych zadŕžať a za perlami sa do morských hĺbok spúšťať.
- A kde? Ako? Ali Furu, však ma už toľko nenapínajte. Či ste ma pred chvíľkou nenazvali synom? Pošepkajte mi do ucha, kde čo je. Ľaľa, sem do tohto. Alebo do druhého. Čo ak som aj ja váš?
- Ale ideš ho? Trúfalec jeden. Darmo mi tu ušiská natŕčaš, čo ich máš aj poprepichované a oringlami ovešané, mňa neobalamutíš. Nie, ty si nie môj. Nemám presne deťúrence posčitované, ale ty mi z oka nevypadáš, tak čo mi kradmou paprčou na postať siahaš?
- A čo mám robiť, keď už som taký?
- A aký si?
- Nuž taký. Naničhodný. Chamtivý. Moderný človek.
- Hej, moderný si? A to sa ako pozná?
- Juj, nezahovárajte, keď už sme tak blízko. Svet sa vám do biedy prepadá a vy takto hazardujete s vlastným bohatstvom. Vari vás nepáli, že by ste mohli mať životnú úroveň akomak vyššiu, keby ste tak netajnostkárili a schosnovali ten majland?
- A veď my dosť vysokú úroveň máme. Na černochov.
- A kvalitu života akú máte?
- Tiež vysokú.
- A pôrodnosť?
- Ešte vyššiu.
- A úmrtnosť?
- Stopercentnú.
- Ali Furu, s vami sa nedá. Čo by vás obmäkčilo?
- Asi nič. Aj vlastnému decku poviem, keď sa zo skusov vráti a príliš začne mudrovať: tri dni jedz to, čo ja. Líhaj ako ja. Po tých istých chodníčkoch ako ja kráčaj. Až potom rozprávaj, čo máš na srdci. A potom chodí všade za mnou a vidí napríklad, že konča osady mám malý čierny obchodík s čiernym korením.
- Tak predsa. Ja som to vedel. Koľko vriec prepašujete za deň?
- Do pašovania sa ja veru nepúšťam, ani nepresúšam korenie po vreciach ako nejaký, prepytujem, dromedár.
- A ako teda?
- Na kusy.
- Po jednom kuse?
- Po dvoch kusoch. Dve guľôčky - jedna zásielka.
- A kupujú ho takto?
- Na dračku ide.
- A čo stoja dva kusy?
- Tisíc dolárov.
- No ale to vám ja neverím.
- Ver-never, ber-neber. Len toľko poviem, že medzi kunčaftmi samých zazobancov mám a tí si môj tovar do nosa strkajú. Odkedy v nozdrách jedného faraóna dve guľky čierneho korenia našli, odvtedy si magnáti do závetu dávajú, aby aj im po smrti do rypáka dve guľky pepera fukli.
- Ale veď v obchode by si ho mohli kúpiť, koľko chcú a nastrkať si ho všade, kam sa im uráči.
- To by iste mohli, ale kupci so vzácnym tovarom si medzi sebou taký chýr pošepkávajú, že iba korenie na tom kríčku, čo mi rastie za chatrčou, má ten akurátny kaliber pre lepší frňák. A pracháč si veru nikdy nebude do raťafáka nejaký podfuk strkať, keď raz kvalitu začuchá.
- A čo si ho sami nenazbierajú?
- Koľkokrát som im hovoril, reku, hybaj a natrhaj si, koľko potrebuješ, a pokojne si ho bárs aj do zadku strkaj, ale máš ho vidieť. Bridí sa im obyčajná robota. Aj tam trochu smrdí, lebo za chatrčou malú i veľkú potrebu vykonávame všetci, koľko nás je doma. Radi si ešte priplatia, len aby do niečoho nestúpili.
- To je neuveriteľné.
- Však? Ale tak to tu chodí.
- Ali Furu.
- No čo zas?
- Nič. Len že toť vám z vrecka dačo ligotavé padá. Či je to len tak?
- Ukáž? Ozaj. Smaragd. Ech, koľko ja takých mám.
- Aha, a toť rubín ako holubie vajce.
- To ja len na rozptýlenie nosím. Ak by mi znenazdajky otupno prišlo. Poťažkám ich v dlani a razom mi je veselšie.
- Povedzte, Ali Furu, a či ste veľmi bohatý?
- Juj, veľmi. Strašne. Rozprávkovo.
- A či sa aj ja raz niečoho takého dožijem?
- A prečo by nie?
- A čo mám pre to spraviť?
- Nič. Len ty choď pekne domov. A keď tam budeš, chodievaj skoro spávať, lebo len trubiroh si z ponocovania zvykosť robí. Ženu neodožeň, keď sa ti bude núkať do páru. Deckám ukáž, čo kde je a trpezlivo vysvetľuj, ako to na svete chodí, kde čo cenu má. A najmä nezabudni vždy zaránky zájsť kúsok za dom a vždy nalačno sa tam za každého počasia poriadne vytentuj. Lebo bez toho jakživ nezvieš, v čom tkvie pravé šťastie.
- A či to tak ozaj byť musí?
- Veru tak. Bez toho sa ti jakživ nič súce nepodarí, akože sa Ali Furu volám.