Dokončenie poviedky Andrija Kurkova z minulého týždňa.
Pricestovali sme, zakúrili v kozube, posedeli v romantickom tichu... Objali sme sa. Naša láska pripadla na ťažké časy, ale všetky tie sociálne problémy nám neprekážali, ba nútili nás promptne na ne reagovať. Obaja sme priam chrlili nápadmi, naša fantázia nepoznala hraníc.
Keď konečne zavládla tma, zobrali sme vrece, prístroj a vybrali sa za chatovú osadu. Prešli sme asi dvesto metrov. Nasadil som si okuliare, zmĺkli sme a ukryli sa za borovicu. Pred nami sa rozprestierala neveľká čistinka.
Asi tak o päť minút sa na šedivom pozadí objavila huňatá pohyblivá škvrna. Rýchlo som si natiahol rukavice a hodil sa za ňou. Škvrna sa zľakla a znehybnela. Predo mnou sa do klbka skrútil náš prvý jež. Maryna priniesla vrece, zvieratko som jemne chytil do rúk a pustil ho na samučičké dno.
Na chatu našich priateľov sme sa vrátili až nad ránom. Privítal nás brechot susedovho psa, ktorý zaiste trpel nespavosťou alebo mal zvýšený cit pre povinnosť. Vo vreci sme mali asi okolo tridsať ježov. Boli sme unavení, preto sme sa rýchlo vyzliekli, vrece s ježmi nechali na prahu, ľahli si na diván, objali sa a zaspali.
Snívalo sa mi, že ma bolia oči, ktoré si ešte nezvykli na nočné pozorovanie. Niekoľkokrát som sa zobudil, počul šuchot a šepot vo vreci. Rozmýšľal som o tom, že ježkovia nemajú vo vreci bohvieaké pohodlie, že si navzájom môžu vypichnúť oko svojimi pichliačmi. Cítil som sa vinný, ospravedlnením mi boli len ťažké časy. Keď som chcel prežiť, potreboval som peniaze a práce nebolo. Preto som bol ochotný podujať sa aj na takúto vec. V konečnom dôsledku ježkovia by mi to určite prepáčili, keby vedeli, ako sa vlastne mám. Okrem toho som bol presvedčený, že ich chytám nie preto, že ich neskôr zabili, ale že sa za tým skrývajú humánne ciele. Možno pre nejaké pokusy, možno pre čosi celkom iné.
Zaspával som a znova sa budil. Neustále som myslel na ježov.
Zobudili sme sa na poludnie. Naložili sme vrece na vozík a vybrali sa na autobusovú zastávku.
Na stanicu sme došli okolo tretej. Zberňu, ktorá prijímala ježov, bolo zďaleka vidieť. Bol to svetlozelený trailer s drevenou nadstavbou, na ktorej bol namaľovaný veľký čierny jež. Pri okienku stálo asi pätnásť osôb s aktovkami a neveľkými nákupnými taškami. Pritiahol som vozík bližšie a hneď som aj pocítil prevahu nad tými, čo stáli predo mnou. S Marynou sme si vymenili víťazoslávne pohľady. Keď na nás konečne prišiel rad, zdvihol som vrece o tri schodíky vyššie, natiahol si rukavice a začal opatrne podávať klbká ježov do okienka zberne.
Podpísal som sa za prijatých osem miliónov štyristo tisíc kupónových karbovancov a pobral sa preč, aby som uvoľnil miesto ďalšiemu, keď tu zrazu zavolal na mňa vykupujúci a podal mi akúsi kartičku. Vysvitlo, že to bola pozvánka na Staničné námestie, kde sa 30. augusta o 20. hodine má konať akýsi míting priateľstva spojený s koncertom súborov ľudovej tvorivosti. Pozvánka bola dosť nezreteľne vytlačená, preto som si myslel, že je to ďalšie chytráctvo nejakých amerických misionárov, ktorí zväčša striehnu na najfrekventovanejších miestach.
Aby sme sa nemuseli vracať domov, kúpili sme si nejaké potraviny a znovu sa pobrali na chatu Kosťukovcov. Bol to výhodný obchod, ale museli sme pracovať, pracovať a ešte raz pracovať, aby sme si neskôr, keď možnosť zárobku pominie, pomaličky mohli užívať zarobené peniaze.
Sedeli sme oproti plápolajúcemu ohňu v kozube a čakali na tmu.
Objímal som Marynu a myslel na ježov. Uvažoval som o tom, že ich príroda nenaučila utekať a ukrývať sa pred nebezpečím. Namiesto toho sa iba skrútia do klbka a vystrčia svoje pichliače. Možno príroda nemohla predpokladať, že raz na ježa budú poľovať ľudia.
Nasledujúcu noc sme nalovili dve vrecia ježov a cesta na stanicu bola pre nás naozajstnou skúškou. Odmena ale bola štedrá. V jednom z vriec sme si na chatu odnášali osemnásť miliónov kupónov...
O tri dni, keď sme odovzdali ďalšiu partiu ježov za takmer dvadsaťtri miliónov, sme si na zberni prečítali oznam, že s výkupom ježov končia. Zlatá baňa sa teda skončila, ale budúcnosť bola oveľa svetlejšia - na pamiatku nám zvieratká zanechali okolo šesťdesiat miliónov kupónových karbovancov...
Ešte v ten večer sme sa vybrali na chatu Kosťukovcov po peniaze a vrátili sa domov.
Horúčavy upadli. Mesto pocítilo blížiacu sa jeseň...
Zaháľali sme. Prezeral som si oznamy v novinách, ceruzkou podčiarkoval čísla telefónov, hoci volať som sa vôbec nechystal
- Dnes je tridsiateho, - povedala Maryna. - Pamätáš sa, máme pozvánku.
- Chce sa ti počúvať kázeň? - opýtal som sa jej.
Iba milučko pokrčila ramenami.
- Je to dôvod na večernú prechádzku, - povedala, - Skysneme tu medzi štyrmi stenami...
- Dobre.
Vybrali sme sa o voľačo skôr. Predtým sme si ešte zašli do kaviarne na zmrzlinu.
Na stanicu sme prišli pred ôsmou. Nezdalo sa mi, že by na námestí bolo veľa ľudí. Pri prvom peróne stál čudný vlak, jeho lokomotíva bola celá v národných farbách - od kolies po stred - žltá a vyššie - modrá.
- Priatelia, - povedal do megafónu päťdesiatnik, ktorý stal na improvizovanej tribúne. - Sme vám vďační, že v týchto pre ruské poľnohospodárstvo neľahkých časoch ste nám prišli na pomoc...
- O čom to hovorí? - opýtal som sa Maryny.
Tá iba pokrčila ramenami.
- ... vďaka vašej húževnatej a neľahkej práci tento vlak otvára novú stránku vo vzťahoch medzi našimi krajinami, čím sa ešte viac upevňuje priateľstvo a solidarita medzi našimi veľkými národmi. Ježkovia, ktorých ste nazbierali, obnovia narušenú rovnováhu ruských polí a zachránia úrodu pšenice od nebývalej epidémie hlodavcov. Vaša práca má veľký politický význam: sýte a stabilné Rusko - to je v prvom rade záruka stability na Ukrajine, mier z veľkého začiatočného písmena, priateľstvo medzi národmi. Nesmierna vďaka, priatelia!
Rečník odišiel od mikrofónu a na celú železničnú stanicu zahral skrytý orchester. Zaznelo Lúčenie Slovanky, vlak zafučal, vagóny drgli do seba a pomaly sa pohli.
- Pochopil si to? - štuchla ma do boku Maryna. - To naši ježkovia cestujú.
- Pochopil, - prehodil som. - Zasa sme vliezli do politiky...
- Prestaň, - usmiala sa Maryna. - Aká tam politika!
- No-o-o! - zatiahol som. - Len počkaj! Ešte počuješ o tých ježkoch! Parlament bude o nich tri dni rokovať a hľadať vinníkov!
- No a čo? Ježom od toho horšie nebude a lepšie tiež.
- A kto ich vráti na historické zeme, do vlasti?
- Aká vlasť. Ich vlasťou je les!
Domov sme sa vrátili neskoro. Dlho sme sedeli v kuchyni, pili čaj, počítali peniaze. Uvažoval som o tom, že človek čo by čo robil, zväčša nevie o následkoch svojich činov. A nedá sa to zmeniť. Maryna nesúhlasila s touto myšlienkou.
Ráno som otvoril noviny a prečítal som si o výbuchu na Bajkovom cintoríne. Traja mŕtvi, štyria zranení. Všetci sa prišli pokloniť pamiatke svojho priateľa pri príležitosti výročia jeho smrti. Komentár k tejto udalosti bol skúpy, ale uspokojivý. Podľa novinára všetky obete boli spojené s mafiou a boli namočené do vraždy poslanca. Pravda, túto záležitosť súd uzavrel ešte pred mesiacom.
Poviedku Andrija Kurkova preložil Ivan Jackanin.