- Je to trochu zodpovednosť, pretože ľudia vás poznajú zo stránok časopisov, kde vyzeráte stále dobre. A keď sa s vami stretnú, tak vždy očakávajú, že budete vyzerať rovnako. To je, samozrejme, ale len pozlátka.
Nie je deprimujúce, keď vás niektorí ľudia pokladajú "len" za modelku?
- Nikdy som nechcela hovoriť nič zlé na povolanie modelky, pretože toto povolanie mi toho dalo nesmierne veľa. Hlavne v osobnom živote - ako dieťa som bola strašne zakríknutá. Vďaka tomuto povolaniu som sa ako mladá naučila starať sa o seba sama. Týmto povolaním som vlastne vyrástla. Bola to pre mňa škola života.
Ľudia si môžu hovoriť, čo chcú, ale ja sa nemám z čoho spovedať. Moji blízki vedia, kto som, takže sa nemám za čo hanbiť.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že ste už prekročili hranice modelingu. Ktorým smerom?
- Nechcem to zveličovať, ale vďaka tomu, že vás ľudia berú ako osobnosť, pretože som ako modelka robila kampaň pre Wonderbra a preto, že som sa vydala za futbalistu, som prekročila modelingový rámec a moja osoba sa stala populárnejšou. A navyše, mám už 35 rokov, takže neviem... Som ešte modelka?
Ale predsa len sa tomuto povolaniu ešte venujete. Ako vyzerá pracovný deň modelky?
- To závisí od toho, či pracujem v tej krajine, v ktorej práve som, alebo musím cestovať. Ak cestujem, musím vstávať o štvrtej, ísť na prvé lietadlo o šiestej, okolo deviatej doraziť do štúdia. Potom dve - tri hodiny make up, úprava vlasov. Až potom nasleduje fotenie, ktoré, ak chcem stihnúť posledné lietadlo, sa musí skončiť do piatej - šiestej. Ak to trvá dlhšie, musím prespať a odletieť až ráno.
A ako vyzerá bežný deň? Máte aj také?
- Teraz sa to trochu zmenilo. Tým, že mám svoju kozmetickú líniu, tým, že som šéfredaktorka jedného parížskeho časopisu, tým, že pripravujem dva filmy, tým, že mám jedno, dve, tri televízne interview za deň, tým že robím pre Červený kríž, tým, že mám veľa práce, mám deň rozčlenený na množstvo mítingov.
Hovorí sa, že v modelingu vládne veľké pracovné nasadenie, ktoré má za následok aj množstvo psychických a zdravotných problémov. Je to tak aj v skutočnosti?
- Áno, je to tak. Ale ja som to veľmi dobre prežila, nepostihla ma žiadna ujma na zdraví. Je pravda, že je to náročné povolenie, najmä pre mladé kočky, ktoré musia hodiny, hodiny a hodiny stáť na vysokých opätkoch a často je to niekde vonku.
Stalo sa mi, že som raz fotila niekde pri Viedni v spodnej bielizni a bolo tam mínus sedem. Alebo sme fotili na Ibize, ale pod vodou a vo februári. Bola tam taká strašná zima - myslela som, že sa už nevynorím. Je to náročné fyzicky aj psychicky. Šestnásťročné kočky, také, ktoré práve vyšli z puberty a náhle sa ocitnú pred fotografom, kde sa od nich žiadajú sexi pózy a zmyselné pohľady, nevedia, ako si to vyložiť. Alebo si v zákulisí vypočujú redaktorku či štylistku, ktorá povie: "príliš vysoká, príliš chudá, príliš veľké prsia, príliš malé prsia, príliš veľký nos, príliš malý nos". Ony to nemyslia osobne, ale keď to dievča počuje... Je to psychicky náročné, ale treba si na to zvyknúť a treba si na začiatku povedať, že život je taký a že sa nemôžete páčiť každému. Treba sa s tým vyrovnať na začiatku.
Poznáte ľudí, ktorým tento biznis ublížil?
- Jasné, je množstvo dievčat, ktoré si povedali, že toto povolanie nie je pre ne a skončili.
Modelingový priemysel je často terčom kritiky za to, že nabáda mladé dievčatá, aby sa usilovali prispôsobiť svoju postavu priam neskutočným mieram alebo tvarom modeliek...
- Je pravda, že je to otázka trendu strašne chudých až vycivených dievčat, ktorému sa musia prispôsobiť. Špeciálne sa to týka vysokých. Ja mám meter osemdesiatpäť a pamätám sa, že keď som robievala prehliadky, musela som sa zmestiť do šiat veľkosti 34, čo sú hrozné pomery. Musela som byť chudá, aby som mala veľmi malé prsia, aby som sa vôbec mohla do tých šiat zmestiť.
Inak je to veľmi jednoduché. Ak sa nezmestíte, nemáte robotu. Takže si dvakrát rozmyslíte, či si dáte na obed koláčik alebo nie.
Médiá často rozpitvávajú vaše manželstvo i vás samotnú. Cítite to ako zásah do súkromia alebo bežnú súčasť života verejne známej osoby?
- Patrí to k tomu. Keď sa človek stane verejne známou osobou, má to svoje svetlé aj tmavé stránky, ale treba si na to zvyknúť. Je však jedna vec, čo ma veľmi mrzí. Vo Francúzsku sa mi za štrnásť rokov nestalo, že by o mne nejaký časopis napísal niečo, čo nie je pravda, niečo, čo je úplne vymyslené.
Čo o vás napísali u nás?
- Stále píšu, že živím manžela, že mám prerobené prsia, ústa, nos a dokonca, že mám predĺžené nohy. Stačí sa pozrieť na moju mamu a je vidieť, že sa podobáme. Aj ona má všetko prerobené? Vonku by si to nikto nedovolil napísať. Tam vedia, že by ich čakal proces. Nanešťastie, u nás to ide ťažšie. Ale myslím si, že sa do toho niekedy obujem.
Ste známa modelka a médiá sa o vás zaujímajú. Necítite sa, vulgárne povedané, obchytaná celým svetom?
- Sú aj horšie prípady. (smiech)
Kariéra modelky netrvá večne. Čo plánujete po jej skončení?
- Ako som spomínala, mám rozbehnutú kozmetickú líniu, robím na filmoch, možno pribudne divadlo a spolupracujem s Červeným krížom.
Čo konkrétne tam robíte?
- Všetko, čo sa týka komunikácie, robím promotion. Od roku 2000 robím promo na základy prvej pomoci, pretože sa zistilo, že iba sedem percent francúzskej populácie vedelo poskytnúť prvú pomoc. Dnes je to štyridsaťštyri percent. Vďaka trom televíznym reklamám a celoročnému promo sa neuveriteľne zvýšil počet ľudí, ktorí sa to prišli naučiť. V máji, keď sú národné dni Červeného kríža, chodíme autami po Francúzsku a poskytujeme potraviny bezdomovcom. Nedávno som bola v africkej krajine Mali, ktorej Červený kríž slúži ako príklad všetkým ostatným africkým krajinám.
Pôsobíte aj ako ambasádorka Medzinárodnej organizácie pre ľudské práva ...
- Tam sa snažím bojovať za práva žien. Najmä v strednej Afrike a Južnej Amerike je veľmi veľa prípadov znásilnení, o ktoré sa nikto nezaujíma a tieto ženy sú vylúčené zo spoločnosti.
Nedávno ste sa vyjadrili, že máte mužský mozog. Čo ste tým mysleli?
- Did I say that?
Áno.
- To je sila, pretože nedávno nám s manželom robili v nejakej televíznej relácii test, koľko má kto testosterónu. Ja ho mám viac ako môj manžel, takže som v podstate muž.
Na prvý pohľad sa to ešte veľmi neprejavuje...
- (smiech) To nie, ale som to ja, kto je v našej domácnosti mužom. Oni sa to potom snažili nejako zaobaliť tým, že som vysoká a fyzicky zdatná...
Je to aj o psychike?
- Som aj celkom racionálna a tvrdohlavá. Kým manžel niekde lieta, ja som dosť praktická.
Myslíte si, že medzi mužmi a ženami sú nejaké naučené alebo prirodzené rozdiely?
- Sú to veľké rozdiely. Let's talk about that. Napríklad, muži nevedia robiť veľa vecí naraz. Je to aj fyziologicky podložené, pretože v ženskom mozgu sú pravá i ľavá hemisféra navzájom prepojené. Mužom fungujú obidve, ale každá osobitne.
Nehovorte, ja sa práve teraz prepájam...
- Mužský mozog je ťažší, ale ženská mozgová hmota je vyvinutejšia.
Vy ste študovali medicínu...
- (smiech)
Sú muži v západnej spoločnosti dominantnejší?
- Nanešťastie sú, ale je to hlúposť. Vám zatiaľ patrí svet, ale to sa všetko zmení. Žiaľ, nemôžem porovnávať Francúzsko a Slovensko, keďže tu nežijem, ale myslím si, že aj tu aj tam to ide k lepšiemu. Napríklad vo Francúzsku budeme mať možno o osem mesiacov ženu ako prezidentku. Ale v porovnaní s tou veľkou prevahou, ktorú máte, sme ešte stále slabé.
S tým by možno súhlasili aj feministky. No niektoré z nich veľmi hlasno odsudzujú práve modeling, ktorého ste súčasťou a ktorý podľa nich robí zo žien len tovar. Čo si o tom myslíte?
- Majú v podstate pravdu. Dnes sa predáva všetko cez reklamu, a keďže ženy sú príťažlivejšie, predávajú ony. Ale už keď som robila reklamu na podprsenky Wonderbra, koncept kampane už nebol postavený na tom, že žena je obeťou, ktorá sa ukazuje s peknou podprsenkou, ale bola to žena, ktorá má charakter, ktorá vie o svojom šarme a je na seba hrdá.
Vás teda muži nevyužívajú?
- Oh, no. I know how to work them. Netreba sa nechať. Muži budú mať vždy sklon podmaniť si ženu a držať ju pri zemi. Keď má žena rozum, otočí si to vo svoj prospech.
K úlohám modelky patrí aj profesionálny úsmev. Dnes sa stále usmievate. Je to len profesionalita, alebo sa skutočne cítite šťastne?
- Keď som nešťastná, tak to vidno. Úsmev sa dá zahrať, ale ja nemám prečo hrať. Som v pohode, som rada, že som prišla na Slovensko, tu mám mamu. Som spokojná, manžel sa má dobre, tak som šťastná, a preto sa usmievam.
Nechýba vám nič?
- Človeku vždy niečo chýba, inak by nemal ten motor, ktorý ho núti ísť dopredu. Ja vždy v živote hľadám oblasť, ktorú ešte nemám preskúmanú, hľadám dobrodružstvo. Preto robím film, preto som robila rely v Afrike. Potrebujem trochu adrenalínu, trochu vzrušenia.
Už štrnásť rokov ste preč zo Slovenska. Ako sa táto krajina zmenila?
- Je to kompletne iná krajina. Keď som v roku 1992 odišla, tak sa len narodila. Dnes je to už dospievajúca slečna. Mala by však byť opatrná, mala by si uvedomiť, že nie je sama, že má zodpovednosť aj za iných. A teraz po voľbách musíme byť opatrní, práve preto, akým smerom sa vydáme, aby sme si nerobili hanbu.
Ste najznámejšou Slovenkou na svete. Aký je to pocit?
- Nemyslím si, že som najznámejšia. Najznámejší bol Andy Warhol.
O ňom sa veľa nevie, že bol Slovák. O vás áno.
- Samozrejme, že ma to teší a že si to vážim.
Ste viac Slovenkou alebo Francúzkou?
- Samozrejme, že Slovenkou. Ešte stále mám slovenský pas.
Ako ju nepoznáme
Manžela sa spytovali, aké mám chyby a čo ho vie na mne naštvať. Samozrejme, nič nenašiel. Som perfektná. Som ako moja stará mama. Som veľmi poriadkumilovná, mám rada, keď je všetko na svojom mieste, keď je všetko usporiadané a uložené, čím spôsobujem manželovi úplné peklo.Niekedy tiež dokážem byť lenivá. Nie je to ale lenivosť, že ležím a pozerám sa do stropu. Je to skôr premýšľanie o sebe a o svojej práci. Tá lenivosť vždy pominie a ja sa rýchlo zaktivizujem. No myslím si, že lenivosť je luxus.
| „Som v podstate muž.“ Snímka archív |
| Adriana Sklenaříková a Christian Karembeau. „Kým manžel niekde lieta, ja som dosť praktická.“ Snímka TASR/EPA |
| Adriana Sklenaříková-Karembeau, slovenská topmodelka. |