Ste jednou z prvých žien v Európe na poste šéfky Ústavného súdu a po dvoch mužoch aj prvou ženou na Slovensku. Ste hrdá?
Nie som celkom prvá a ani jediná. Hrdá? Áno. Možno to vyzerá ako veľký honor, je to však v prvom rade o zodpovednosti, a najmä o množstve práce. Chcem odbornej i laickej verejnosti ukázať, že na to mám, že moje zvolenie do funkcie bolo správnou voľbou.
Musíte presviedčať viac, ako by to bolo v prípade muža?
Myslím si, že áno. Ako žena som viac sledovaná, pozorovaná a aj kritizovaná.
V 13-člennom pléne Ústavného súdu sedia okrem vás ešte dve ženy. Ako si senát zvykal na šéfku?
Úvod bol rozpačitý, pretože sme sa nepoznali. Trinásť sudcov sa muselo medzi sebou naučiť komunikovať, zvyknúť si na iný typ práce a život v Košiciach. Dnes sme v štádiu, že to máme za sebou – vyjasnili sme si, kto aký sme a čo od seba očakávame.
Kritici vám po zvolení do funkcie vyčítali aj prirýchlu kariéru – na prelome rokov 1991 až 1992 ste začínali na okresnom súde v Bratislave...
Ak sa do úvahy zoberú roky, môže sa niekomu zdať, že je to prirýchla kariéra. Súčasné zloženie Ústavného súdu je rôznorodé. Medzi kolegami sú bývalí sudcovia, advokáti, vysokoškolskí učitelia, legislatívci, s podobnou dĺžkou praxe. Aj ich kariéra je prirýchla?
Verili ste, že máte šancu uspieť a šéfovať Ústavnému súdu?
Mala som ambíciu byť sudkyňou Ústavného súdu, nenapadlo mi, že budem vymenovaná aj do funkcie predsedníčky. Rozhodnutie prezidenta Ivana Gašparoviča bolo pre mňa cťou a výzvou. Ak má niekto pocit, že to bola prirýchla kariéra – to je jeho pocit, ja sa tým nezaoberám. Nie je dôležitý čas, ale výsledky, ktoré po vás zostávajú.
Prezident vymenúva sudcov Ústavného súdu na návrh parlamentu – politická priechodnosť kandidáta je v tomto prípade nevyhnutnosťou?
Je to možné. Nebola som však nominantkou žiadnej politickej strany ani hnutia – navrhla ma Slovenská únia nezávislého súdnictva, čiže samotní sudcovia.
Takže na to, aby sa človek stal predsedom Ústavného súdu, nepotrebuje nijaký lobing v parlamente?
Nie. Predsedu a podpredsedov Ústavného súdu vymenúva prezident.
Mohlo by sa zdať, že medzi sudcami máte mnoho kamarátov?
Áno, mám, na sudcov nedám dopustiť. Hoci aj medzi sudcami sa nájdu takí, ktorí sa spreneverili sojmu sľubu sudcu. Justíciu v zásade nehodnotím zle. Od novembra 1989 prešla zásadnými zmenami, preto ju netreba zatracovať.
Ako vnímate neoficiálne informácie o tom, že na miesta sudcov sa hlásia mnohí a vybraní sú nie vždy tí najschopnejší? Do akej miery rozhodujú priateľské vzťahy?
Nestretla som sa s tým, že by sudcov vyberali na základe známostí. Pravdou je, že momentálne je funkcia sudcu lukratívna. Je to aj určitý honor a funkcia sudcu je na doživotie. Z toho vyplývajú aj rôzne sociálne a dôchodkové zabezpečenia. Ak sa však na jedno miesto hlási niekoľkých desiatok záujemcov, s výnimkou úspešného uchádzača si ostatní s najväčšou pravdepodobnosťou budú myslieť, že je to „protekčné“.
Vyznieva to, akoby nijaká „protekcia“ neexistovala.
Neviem o tom. Pripúšťam, že to môže byť, ale osobne taký prípad nepoznám.
V posledných dňoch bola v médiách spochybnená nezávislosť vašej funkcie – vyčítali vám, že na základe listu predsedu parlamentu Pavla Pašku ste odročili rozhodnutie o „problémovom“ zákone pre koalíciu o preukazovaní pôvodu majetku...
Na základe spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu môže byť rokovanie pléna odročené. Požiadavka o odročenie bola doručená tesne pred hlasovaním a následným vyhlásením rozhodnutia. Predseda parlamentu požiadal o odročenie z dôvodu, že sa nemôže zúčastniť na verejnom zasadnutí pléna a pri vyhlasovaní rozhodnutia. Požiadavku o odročenie som predložila plénu Ústavného súdu, ktoré s odročením jednohlasne súhlasilo.
Postupovali by ste tak v každom prípade?
Samozrejme. Navyše, aj v minulosti boli také prípady a nepísalo sa o tom.
Hoci ako predsedníčka Ústavného súdu nemôžete na verejnosti zastávať stanovisko k zákonom, v prípade premiéra Roberta Fica ste urobili výnimku a názor vyjadrili. Prečo?
Nie je to tak. Predsedovi vlády som oznámila, že ani mne, ani Ústavnému súdu ako takému Ústava SR neumožňuje zaujímať stanovisko. Pravdou je, že som povedala podmieňovaciu vetu: Ak by Národná rada SR prijala identický zákon o preukazovaní majetku, ktorý by bol v rozpore s princípmi, ktoré v predchádzajúcom náleze Ústavný súd, čo sa týkalo jeho neústavnosti vyslovil, iba vo forme ústavného zákona, aby Ústavný súd vylúčil z jeho opätovného preskúmania, znamenalo by to priame narušenie princípov právneho štátu. K nálezu Ústavného súdu treba vždy pristupovať ako k rozhodnutiam orgánu, ktorý má povahu konečného a najvyššieho interpreta Ústavy SR.
Keďže na Ústavnom súdu končí mnoho zákonov s návrhom na posúdenie súladu s Ústavou SR zo strany opozície, funkcia šéfa Ústavného súdu je aj pod istým politickým drobnohľadom. Do akej miery sa vám darí odolávať politickému tlaku?
Necítim sa pod žiadnym tlakom, a už vôbec nie pod politickým. Nedokážem si ani len predstaviť, ako by mohli politici vplývať na 13-členné plénum Ústavného súdu. Každý z politikov môže mať predstavu, ako by sa v tej-ktorej veci malo rozhodnúť, zostaňme však len pri ich predstavách.
Každý z 13-členného senátu hlasuje aj na základe svedomia, ktoré sa nedá zákonom vymedziť...
Ak má niekto z členov pléna iný právny názor, môže podať odlišné stanovisko. Príkladom sú interrupcie – piati sudcovia napísali odlišné stanovisko.
Je nezávislosť sudcov dostatočne ošetrená aj zákonom?
Áno. Dokonca si niekedy myslím, že niektorí sudcovia – i keď ide o minimum – si nezávislosť zamieňajú s ničnerobením. Jeden sudca pracuje pomalšie, iný rýchlejšie. Otázkou je, či to vyplýva z rozdielnosti osobností a ich schopností, alebo je to nečinnosť.
A lenivosť?
To ste povedali vy.
Stáva sa vám často, keď sa dozvedáte o rozhodnutiach kolegov – sudcov, že by ste rozhodli inak?
Bez naštudovania spisu je bezpredmetné hovoriť, ako by som rozhodla.
A keď sa vrátite do minulosti – rozhodli by ste všetko tak, ako ste rozhodli?
Za všetkým, čo som rozhodla, a za všetkým, o čom som hlasovala, si stojím.
Zákony robia ľudia, a tak môžu byť nedokonalé. Aké je to rozhodovať podľa zákona, ktorý nepovažujete za dobrý?
Musíte to akceptovať.
A čo v prípadoch, keď ste videli, že niekto je nevinný, resp. nezaslúži si taký vysoký trest, ale museli ste ustúpiť pred šikovnosťou obžaloby?
To je ťažká otázka, na ktorú sa dá odpovedať z viacerých aspektov. Ak máte na mysli trestné prípady, Trestný poriadok vymenúva poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom každý trestný čin má svoju trestnú sadzbu. Pri uložení trestu sú všetky poľahčujúce i priťažujúce okolnosti zohľadňované v rámci príslušnej trestnej sadzby. Prokurátor má možnosť, v prípade nesúhlasu s rozhodnutím, podať odvolanie.
Často sa odvolávali proti vašim rozsudkom?
Takých prípadov bolo minimum. V prevažnej väčšine som mala rozsudky buď právoplatné alebo potvrdené odvolacím súdom.
Takže ste nikdy neodišli zo súdnej siene nahnevaná na to, že vinník mal takých dobrých právnikov, ktorí ho z toho „vysekali“?
Stalo sa aj to.
Nebolo to deprimujúce?
Nie je to iba otázka dobrých advokátov, ale aj kvality obžaloby a celého vyšetrovacieho spisu.
Do akej miery „pomáhajú“ priateľské vzťahy medzi sudcami, prokurátormi a advokátmi?
Slovensko je veľmi malé a právnická obec sa pozná navzájom. Priateľské vzťahy však u mňa nezohrávali v súdnej sieni žiadnu úlohu.
Počas svojej kariéry ste súdili znásilnenia či vraždy vrátane desivého prípadu kyselinárov. Nechodili vám výhražné listy?
Na okresnom súde mi prišlo niekoľko listov... Oznámila som to príslušným inštanciám. Trestný sudca sa musí naučiť, že aj to patrí k jeho práci.
Máte rodinu, dve dcéry – nikdy ste sa nebáli?
Keby som mala strach, nemohla by som robiť trestného sudcu. Musela som sa odosobniť a vytvoriť si nadhľad. Našťastie, nikto sa mojej rodine nevyhrážal.
Ako jednému z ústavných činiteľov vám prináleží ochranka – sú vaši kolegovia na okresných či krajských súdoch dostatočne chránení?
V súčasnosti je organizovaný zločin taký sofistikovaný, že by sme ho nemali podceňovať. Minimálne by mala byť zvýšená ochrana trestných sudcov, ak nie všetkých, či už na úrovni okresného, krajského alebo Najvyššieho súdu. Sudcovia by mali byť lepšie chránení v rámci pojednávacích miestností, príchodu a odchodu z práce, možno aj bývania.
Ste najsilnejšou ženou v štáte – aký je to pocit?
Celkom normálny – som normálna žena – sudkyňa, so svojimi problémami, úspechmi i neúspechmi.
Zmenil sa postoj iných voči vám?
Snažím sa, aby sa nič nezmenilo. A s takými ľuďmi, ktorí odo mňa teraz niečo očakávajú, s tými sa nestretávam, nepripúšťam si ich k sebe – odoberajú mi energiu.
A čo ľudia, ktorí majú záujem o vašu funkciu?
Mám ich okolo seba, naučila som sa s nimi existovať, je to súčasť môjho života a práce, a nemám s tým problém.
Nikdy vás nerozplačú?
Neplačem.
Vaše dcéry kráčajú vo vašich šľapajach. Rozhodli sa pod vplyvom matky?
Vôbec som na ne netlačila, bola to spontánna reakcia.