Bondra: Stále neviem, čo som dokázal

Pred pár dňami ste prijali ponuku generálneho manažéra, ešte ste to neoľutovali?
(Smiech) Nie je dôvod ľutovať, možno ľutujem, že som skončil s kariérou. Ale myslím si, že v mojom prípade, ak sa pozerám na svoju rodinu, môj zdravotný stav, niekedy je dobré skončiť v pravý čas. Takže nie je dôvod na ľútosť. Práve naopak. Rozhodnutie mi umožnilo byť znovu s hokejom a robiť to, čo ma baví. Svojím spôsobom môžem pritom aj pomôcť slovenskému národnému mužstvu.

Videli ste prvýkrát mužstvo počas tréningu. Ako im to ide?
Myslím si, že dobre. Som veľmi spokojný s prístupom hráčov. V tréningoch bolo vidieť aj tempo, chlapci mali záujem. Nebolo to len o tom, že sa museli premáhať, aby prešli tréningom, bolo vidieť ich radosť. Aj to, že prijali účasť, si veľmi vážim – dúfajme, že s takýmto prístupom spravíme prvé kroky k úspechu.

Čo na váš nový post hovorí rodina?
Určite som sa nerozhodol bez nich, o všetkom sme sa radili. Vyšli mi v ústrety aj preto, že si môj post manažéra nevyžaduje až tak veľa času. Pozreli sme si kalendár slovenského národného mužstva, máme tam celkovo tri zrazy. Teraz nás čaká Nemecký pohár. Všetko sú to týždenné záležitosti. Nemusím odchádzať niekam na dva – tri mesiace, svoju prácu budem robiť aj v USA. Počas hokejových stretnutí NHL nadviažem kontakty nielen s našimi hráčmi vo Washingtone či Filadelfii, ale aj s generálnymi manažérmi klubov.

Považujú vás za jednu z najväčších osobností Slovenska nielen na hokejovom poli. Čo sa vám vybaví, keď si spomeniete na svoje hokejové začiatky?
Ďakujem, neviem, či si to zaslúžim, ale dobre. Určite, ako som sa ako päťročný škôlkar korčuľoval na zamrznutom rybníčku. Môj starší brat mal za úlohu vyzdvihnúť ma zo škôlky a hneď ma zobral na rybníček, kde on hrával hokej so staršími kamarátmi. Pripevnil mi korčule na topánky a ja som sa korčuľoval niekde bokom. Samozrejme, nemohol som hrať s tými staršími, ale stále som sa tam motal. On ma stále brával so sebou a staral sa o mňa. No a potom neskôr môj brat začal s hokejom a ja som sa snažil ho nasledovať.
Prvé tri roky ste prežili na Ukrajine. Pamätáte si na to?
Vonkoncom nič si nepamätám. Necítim sa vôbec ako ukrajinský rodák. Môj otec bol Slovák, vyrastal a narodil sa na Slovensku, len, bohužiaľ, po 2. svetovej vojne, počas sťahovania národov, naši starí rodičia dostali prácu na Ukrajine. Môj najmladší syn sa tiež narodil inde. Bohužiaľ, v Amerike je vedený ako Američan, aj keď má rodičov Slovákov. Ja som však veľmi rád, že sme sa vtedy vrátili na Slovensko. Mal som možnosť tu vyrastať a hrať hokej.

Nemáte už na Ukrajine žiadne rodinné väzby?
Všetci sa vrátili späť.

Ako 18-ročný ste išli hrať za Košice. Podľa vyjadrení vtedajších „veľkých“ hráčov ste si ich okamžite získali pre slušnosť, pokoru a ctižiadostivosť. Aspoň prvé dve vlastnosti nie sú práve typické pre tínedžera...
Možno to bolo aj výchovou. Nielen výchovou rodičov, ale aj trénerov, ktorí ma trénovali už od žiackych kategórií. Ja som bol hanblivý chlapec a viedli ma k tomu, aby som sa snažil rešpektovať všetkých, na tréningu aj v živote. Tréner je veľmi dôležitý vo výchove mladého hokejistu. Mal som možno aj to šťastie, že som mal skutočne dobrých trénerov, akoby druhých rodičov. Ale to, čo povedali moji spoluhráči z Košíc, tak to neviem... Asi to bolo aj tým, že bol v mužstve môj brat Juraj, ktorý mi určite pomohol vytvoriť určitú pozíciu a meno. O všetko ostatné som sa však postaral svojimi výkonmi a prístupom k tréningom a zápasom. Vyhliadli si ma ešte vtedy, keď som hral v sedemnástich rokoch v Poprade, v tíme pána Šuplera. Dostať sa však do takého mužstva, aké boli v tom čase Košice, s hráčmi zvučných mien ako Liba, Slanina, Bôžik, môj brat, Svitek, bol úspech. Boli to veľké mená, ktoré hrávali v československých reprezentáciách a ja ako mladý chlapec, dá sa povedať, som sa prebojoval do tretej päťky.

Sú u nás takí dobrí tréneri, ktorých ste spomínali, aj v súčasnosti?
Myslím si, že áno. Ja sa na to pozerám ako rodič cez svoje deti. Keď sú v škole, vždy je tam výchova učiteľov, denný režim. Chlapci na tréningu strávia s trénerom aj tri hodiny. Určite je dôležitý, hlavne to, ako ich vedie k povinnostiam, čo sa týka tréningu a ďalších vecí.

Po páde komunizmu ste sa ako 22-ročný s manželkou a ročnou dcérou vybrali do USA, napriek tomu, že ste ani raz nevideli zápas NHL a nevedeli, čo očakávať. Čo vás tam ťahalo?
Šanca skúsiť, čo som vedel. Vedel som sčasti hrať hokej. Nebol som si istý, ako sa hrá svetový hokej, lebo som nikdy nehrával za reprezentačné výbery a tá šanca zrazu prišla. Nemal som čo stratiť. Nešiel som s veľkými očami, že urobím kariéru. Najmä som sa tam chcel nejakým spôsobom udržať. Vytvoriť si v mužstve miesto, čo sa mi podarilo hneď od prvého dňa. Odvtedy som bol platným hráčom NHL, nikdy som nehral na farme, nikdy ma neposlali dole. Dá sa povedať, že sa aj obdivujem, ako som to dokázal. Možno to teraz znie jednoducho, ale byť v situácii, keď neovládate reč, neviete, koľko nových ľudí spoznáte... Pamätám si, ako som sa vtedy zamýšľal nad tým, či vôbec robím správnu vec... A vyšlo to. Bol to správny krok, mal som šťastie. Narazil som aj na správnych ľudí, ktorí mi pomohli. Až teraz, z odstupom času, sa môžem zamyslieť nad tým, čo som vlastne spravil za tých sedemnásť rokov v NHL, a poviem si „vow“. Bolo to pekné, zaradiť sa medzi hráčov, ktorí dali 500 gólov. Aj keď si to ešte momentálne úplne neuvedomujem, s odstupom času to však určite príde.

Každého hokejistu z východnej Európy zo začiatku v USA vnímali ako komunistu. Kedy nastal u vás zlom?
Bolo to preto, že sme predstavovali prvú vlnu. Hašek, Reichel, Jáger, ja a Holík. Európania Čechoslováci, ktorí prišli aj s ďalšími ruskými hráčmi. Nebolo to ľahké, lebo sme mali na chrbte akýsi terč tých, ktorí prišli brať prácu Kanaďanom a Američanom. Na druhej strane, ak sme ukázali, že do toho mužstva patríme, brali nás ako svojich. Spoluhráči sa nám snažili pomáhať. Pamätám si na jeden prípad, bol to hráč Neil Shee. Mal som európsky typ prilby, ale on mi povedal, aby som si dal radšej inú, čiže neprovokoval a zapadol. Alebo iní hráči vedeli, že ako Európan nie som až tak fyzicky odolný, pretože oni nás tak vnímali, a snažili sa ma chrániť. Začiatky určite neboli ľahké. Teraz je to oveľa jednoduchšie v tom, že hráči z Európy vedia, že sú súčasťou NHL a môžu prísť hocikedy. Nikto na nich nepozerá, odkiaľ sú, a či prišli druhým brať prácu. Ale aj napriek počiatočným ťažkostiam som nikdy nepociťoval to, že by sa mi snažil niekto ublížiť, práve naopak. Cítil som podporu. Podpora sa však dá dostať iba vtedy, keď na sebe pracujete a chcete sa zlepšovať.

Vo vašich začiatkoch pre vás veľa znamenal Michal Pivoňka, s ktorým ste kamaráti dodnes. Zakladali ste spolu v roku 1995 aj charitatívny projekt pre detské nemocnice Sto dolárov na konto za každý bod. Venujete sa niečomu podobnému aj dnes?
Na tom projekte sme pracovali vo Washingtone asi osem rokov. Momentálne sa ničomu podobnému nevenujem, ale v budúcnosti by som určite chcel spraviť takýto projekt aj na Slovensku. Mám akcie podobného typu veľmi rád a potrpím si na ne. Už toto leto by sa mohol podariť nejaký golfový turnaj na pomoc chorým. Chcel by som pomôcť aj mladým talentom, ale, samozrejme, iba tým, čo to najviac potrebujú. Hlavne deťom.
Vo Washingtone Capitals ste potom strávili štrnásť sezón. Čím si vás ten klub získal?
Neviem, či som robil niečo dobre alebo zle. (Smiech) Neviem, ako som tam mohol tak dlho zotrvať, ale hrával som tam od začiatku. A to bolo rozhodujúce. Vytvorili sme si vo Washingtone druhý domov. Pri uzatváraní kontraktu som bral vždy ohľad na to, aby sme sa nemuseli nikam sťahovať. Chcel som udržať rodinu na jednom mieste, a to sa celkovo aj podarilo.

Slovenské občianstvo ste získali až v roku 1994. Potom ste nás mohli reprezentovať na MS v Lillehammeri. Dovtedy vám ho nechceli dať, alebo v čom bol problém?
Chceli, ale problém bol s vojenčinou. Keby som si bol zmenil občianstvo, musel by som narukovať na vojnu a stráviť dva roky v Dukle Jihlava alebo v Trenčíne a v situácii, v akej som bol... Keď som mal sedemnásť rokov, snažil som sa o získanie občianstva. Začal som na tom robiť, ale nedokončilo sa to. Vzhľadom na to, že som nebol viazaný reprezentáciou, ľahšie som odchádzal do USA, aj keď ma už vtedy nemohli držať. Stále tam však boli, dalo by sa nazvať, výhrady v súvislosti s odchodmi do NHL.

Čo bol pre vás najväčší hokejový okamih v živote?
Určite prvý zápas v NHL, zrazu som bol v prestížnej hokejovej lige. Potom finále Stanleyho pohára, bolo pre mňa výnimočné. Zúčastniť sa na Zápase hviezd, kde som mal možnosť sedieť v kabíne s obrovskými menami, ako Gretzky, bolo úžasné. Ja ako hráč, ktorý prišiel do NHL na skusy, som zrazu sedel s najlepšími hráčmi sveta. Vyvrcholenie však určite bolo na šampionáte vo Švédsku, kde sme získali zlato.

Vtedajší prezident Rudolf Schuster sľúbil, že prinesie do Göteborgu drienkovicu. Dali ste si ju s ním v šatni za zavretými dverami?
(Smiech) Áno, bola drienkovica, to si pamätám. Prišiel som však do šatne neskôr, nepočul som jeho prejav, pretože som poskytoval rozhovory novinárom, ale nepil som ju. To, že sa tešil s nami, bolo však pekné gesto zo strany prezidenta.

Čo bola pre vás najväčšia hokejová tragédia?
Je ich veľa, ale hrať vo finále Stanley Cupu, ktoré prešlo tak rýchlo... Samozrejme, sú určité zranenia, na ktoré nerád spomínam. Je ťažké, aj keď hráčovi vybijú zuby (smiech) alebo keď má rôzne zranenia.

V sezóne 2003 až 2004 ste prekonali 450. gól Petra Šťastného, ktorý bol vaším hokejovým vzorom. Teraz ste sa stali generálnym manažérom reprezentácie, nastúpili ste na post, ktorý takisto vykonával. Nebodaj plánujete aj politickú kariéru?
(Smiech) Nie, vonkoncom nie. Petra ako hráča veľmi rešpektujem. On bol jeden z prvých, ktorý akoby šliapal chodník pre nás ďalších. Ako mladý chlapec som ho určite obdivoval, a teraz som mal dokonca šancu s ním hrať. Som rád, že bol aj manažérom, so slovenským národným mužstvom zaznamenal veľké úspechy. Škoda, že nepokračuje ďalej vo svojej kariére, ale to nie je môj problém.

Ako ste vnímali jeho odchod z postu generálneho manažéra a jeho spor s prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja Jurajom Širokým, ktorého označil za nádor slovenského hokeja?
Vnímal som to ako každý iný. Ako človek, ktorý sa to dozvie z novín. Nechcem sa však do toho nejako miešať ani to komentovať. Je to momentálne môj postoj.

Je podľa vás v poriadku, keď je na poste prezidenta človek, ktorý figuruje vo zväzkoch ŠtB?
Nemám k tomu komentár.

Vaši synovia sa takisto venujú hokeju. Z koho iniciatívy sa na to dali?
Ako deti sledujú rodičov, aj tie moje sledovali moje zápasy. Bolo to šťastie, lebo boli v takom veku, že to už mohli vnímať. Dcéra má osemnásť, syn pätnásť a najmenší desať rokov. Boli na zápase ešte aj minulý rok. Keď som ich v hľadisku videl, bol som hrdý. Aspoň dúfam, že im môžem byť príkladom. Chlapci snáď nehrajú hokej iba pre mňa. Asi ich to aj baví. Snažím sa im ako rodič vytvoriť najlepšie podmienky, aké len môžem, aby mohli pokračovať v kariére a hokejovo rásť. V prvom rade je však škola, hokej je až druhý v poradí.

Vedeli by ste teraz povedať, či budú mať šancu v NHL?
Nevidím v nich hráčov NHL, to môžem povedať. Vidím v nich študentov, ktorí sú veľmi dobrí hráči a hokejovo rastú. Chcel by som, aby študovali na vysokej škole a popri tom hrali hokej – to by bolo ideálne. Samozrejme, pokračovať v hokejovej kariére v prestížnej lige, bez predčasného ukončenia štúdia, by bol iba bonus. To však nechám na nich. Nemôžem ich nútiť, aby boli hráčmi NHL, je to ťažký chodník.

Čomu sa venuje vaša dcéra?
Je na vysokej škole, ktorá sa volá George Town University a študuje medzinárodný biznis. Nie je to zatiaľ nič konkrétne, ale skoro určite sama zistí, čo ju bude zaujímať najviac.

Ako pociťujú vaše deti to, že majú slávneho otca?
Je to normálne. Keď si privedú synovia doma kamarátov, spoluhráčov či chlapcov zo školy, pozerajú na mňa, ako keby som prišiel z Marsu. Ja sa však, práve naopak, snažím vytvoriť také prostredie, aby sa návšteva cítila čo najlepšie. Aby to nebolo ako u hokejistu, ale u rodiča.

Vedia vaše deti vôbec po slovensky?
Samozrejme, že vedia. Priznám sa, nie je to perfektná slovenčina, ale rozprávame po slovensky každé leto, keď sem prídeme na štyri až šesť týždňov, vtedy sa zdokonaľujú. Snažím sa ich viesť k tomu, odkiaľ sme. V angličtine rozmýšľajú, žijú aj študujú, ale je dobré, ak ovládajú ďalšiu reč.

Ktoré miesto na Slovensku máte najradšej?
Určite domov – Tatry. Vraciame sa tam stále nielen kvôli rodine, ale aj pre oddych. Chodíme na túry. Je to skutočne náš druhý domov. Neviem, či sa to dá, ale mám dva domovy. Ale asi sa to dá.

Ešte stále sa venujete rybolovu?
Rybolov je sezónna záležitosť, teraz sa už kraby nedajú až tak chytať, ako pred dvoma mesiacmi. Nie je to síce môj veľký koníček, ale vzhľadom na to, že bývam v Marylande, ktorý je krabmi známy, pripravujeme ich ako vyhľadávanú pochúťku... Ten koníček vznikol preto, že tam žijeme. Keď niečo ulovím, urobíme si párty, pozveme priateľov, a potom je z toho spoločenský zážitok.