Médiá venujú veľkú podrobnosť hypotetickým pohromám, ku ktorým pravdepodobne nikdy nedôjde. V tichosti sa pritom odvíja celkom reálny katastrofický scenár. Magnetické pole Zeme, ktoré nás chráni pred kozmickým žiarením, slabne.
Nedá sa vylúčiť, že na prechodný čas magnetické pole zmizne úplne, aby si potom magnetické póly planéty vymenili miesto. "Máme k dispozícii dôkazy, podľa ktorých sa teraz nachádzame v jednom z prechodných období, keď magnetické pole planéty rýchlo slabne," uvádza geológ Brad Singer z University of Wisconsin Madison. "Historické záznamy naznačujú, že k poklesu jeho identity dochádza veľmi rýchlo. Je možné, že už o 1 500 rokov si magnetické póly začnú navzájom meniť svoje miesto. Snažíme sa zistiť, aké deje sa budú pritom odohrávať a ako ich môžeme predvídať."
Čo sa deje už 2 000 rokov
Úbytok intenzity potvrdzujú aj iní vedci. "Podľa merania magnetizmu láv usudzujeme, že magnetické pole Zeme slabne už najmenej 2 000 rokov," uviedol Kenneth A. Hofmann z California Polytechnic State University.
Prepólovanie Zeme zrejme nebude nijaký pohodový proces. Niektorí paleontológovia usudzujú, že práve v takých obdobiach masovo vymierajú živočíšne druhy, zatiaľ čo iné zmutujú, aby sa vydali na dlhú evolučnú púť, pri ktorej nahradia svojich predchodcov -- pokiaľ aj ich neskosí budúca kozmická smrť. Existuje dokonca hypotéza, podľa ktorej má posledné prepólovanie na svedomí tiež vznik druhu homo sapiens.
Zemské dynamo
Zem je pred vplyvmi vesmíru chránená svojou silnou magnetosférou. Vytvárajú ju siločiary, ktorých štruktúra v okolí planéty sa podobá usporiadaniu šupky cibule. Začína sa vo výškach nad 1 000 kilometrov a tiahne sa ďaleko do vesmíru. Siločiary magnetického poľa pretínajú zemský povrch v oblasti geomagnetických pólov. Preto tu majú elektricky nabité častice kozmického žiarenia najlepší prístup k Zemi. Už dávno sa vie, že magnetické póly sa nekryjú so zemepisnými: severný magnetický pól je v súčasnosti od zemepisného (teda od osi rotácie Zeme) vzdialený asi 1 500 kilometrov, južný dokonca ešte o 1 000 kilometrov viac. Väčšie prekvapenie však znamenalo zistenie, že magnetické póly nie sú stabilné. Najuznávanejšia teória o pôvode zemského magnetického poľa tvrdí, že rotujúce železné jadro planéty sa správa ako obrovské dynamo. Toto dynamo však má svoje vrtochy. Výkyvy v cirkulácii hmoty vo vonkajšej časti jadra (spoločne s pôsobením slnečných búrok a ďalších javov) najskôr spôsobujú, že magnetické póly menia svoju podobu. Môžu sa pohnúť trebárs aj o 80 km denne, okrem toho však má ich "cestovanie" aj akýsi dlhodobejší trend. V súčasnosti už niet pochýb o tom, že polarita magnetického poľa sa vždy po určitých obdobiach celkom obráti, pričom povrch Zeme zostáva celkom bez ochrany pred kozmickým žiarením.
Príliš časté zmeny
Dôkazy o dávnych zmenách magnetického poľa sú presne zapísané vo vulkanických horninách. Keď boli v žeravotekutom stave, vtedajšie magnetické pole Zeme usporiadalo drobné častice niektorých zlúčenín s vhodnými magnetickými vlastnosťami určitým smerom. Po stuhnutí magmy tento smer zostal zafixovaný. Tak sa do niektorých hornín napevno zapísali informácie o smere a čiastočne aj o intenzite magnetického poľa pôsobiaceho v dobe tuhnutia taveniny. Podobný mechanizmus môže spôsobiť uchovanie magnetickej informácie aj v morských sedimentoch. V niektorých oblastiach zemskej kôry, kde hornina tuhla dlho a postupne (napr. v okolí veľkých kráterov, kde postupne chladla smerom k osi krátera), je možné tiež skúmať, ako sa menilo magnetické pole v závislosti od času. Napríklad staré lávy z Oregonu zachytili situáciu pred 16 miliónmi rokov, kde sa orientácia poľa menila o šesť stupňov za deň. Len počas dvoch týždňov by sa teda stačil severný magnetický pól presťahovať niekam k rovníku.
Osudné zaostávanie
Priemerné obdobie medzi prepólovaním zemského magnetu je asi 300-tisíc až pol milióna rokov. Pomocou analýzy hornín z hlbinných vrtov sa podarilo sledovať tento jav viac ako 70 miliónov rokov do minulosti a po celé toto obdobie k nemu dochádzalo viac-menej pravidelne. S jedinou výnimkou, ktorá však trocha naháňa husiu kožu: k poslednému prepólovaniu prišlo približne pred 780 000 rokmi, tento jav teda už mešká niekoľko stoviek tisíc rokov. O to ničivejší môže byť jeho dosah.
Sotva možno totiž pochybovať o tom, že aj dočasná strata ochranného magnetického štítu môže mať katastrofálne následky. Kozmické žiarenie dopadajúce na povrch Zeme v čoraz väčšej intenzite sa zo začiatku zrejme najviac prejaví v telekomunikáciách, neskôr sa však začnú prejavovať aj biologické účinky. Problémy budú mať tvory, ktoré sa orientujú podľa magnetického poľa Zeme pri migráciách. Budú sa zvyšovať frekvencie mutácie biologických druhov, výskyt zhubného bujnenia, ovplyvnené bude poľnohospodárstvo a množstvo ďalších odborov.
Pritom dosah prepólovania na biosféru je o to dramatickejší, o čo dlhšie bolo obdobie pokoja. Od momentálnej polarity a na nízkej úrovne kozmickej radiácie sa totiž stalo závislých viac druhov, než to bolo po obdobiach pokoja trvajúcich iba niekoľko málo tisícročí. Nedá sa vylúčiť, že veľké hynutie biologických druhov na konci obdobia permu (prvohôr) a kriedy (druhohôr) súvisí so zmenami polarity, ktoré práve vtedy prišli po mimoriadne dlhých obdobiach stability.
Oproti ostatným tvorom však má druh homo sapiens veľkú výhodu: disponuje inteligenciou, vedou a pokročilými technológiami. Časový horizont v ráde storočí dáva možnosť sa s postupnými zmenami vyrovnať.
Jan A. Novák, spolupracovník HN