V priebehu 20. storočia dochádzalo v Európe k vzniku nových štátnych útvarov v troch fázach: v súvislosti s koncom prvej svetovej vojny, v rokoch 1939 - 1941 a v dôsledku rozpadu sovietskeho mocenského impéria koncom 80. a začiatkom 90. rokov. Proces vzniku samostatných štátov tesne pred a počas druhej svetovej vojny bol pritom spojený výlučne s nacistickou agresiou a tieto nové subjekty, medzi ktoré patril aj slovenský štát, mohli vzniknúť len za súhlasu a podpory tretej ríše. Predstava samostatného slovenského štátu sa zrodila v súvislosti s riešením slovenskej otázky v období po Mníchovskej dohode. Prijatie zákona o autonómii Slovenskej krajiny (22. 11. 1938) znamenalo zavŕšenie zápasu za samobytnosť národa, "deformovanie“ slovenského politického národa, vznik slovenskej štátnosti v rámci Česko-Slovenska. Túto koncepciu presadzovala HSĽS a po Mníchove sa na nej dohodla takmer celá slovenská politická reprezentácia. Stala sa koncepčným programom umierneného krídla ľudovej strany Jozefa Tisa, Martina Sokola, Júliusa Stana, Jozefa Siváka, do určitej miery Karola Sidora a ďalších. No aj opozičných činiteľov pôsobiacich postupne v emigrácii Milana Hodžu, Štefana Osuského, Jána Paulínyho-Tótha a podobne. V princípe išlo o budovanie republiky na federatívnom základe.
Druhá predstava, ktorá nadobudla konkrétne kontúry, bolo utvorenie samostatného štátu. Radikáli z ľudovej strany - Vojtech Tuka, Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach, Karol Murgaš a Jozef Kirschbaum - videli vo vyhlásení samostatnosti naplnenie svojich politických ambícii, realizáciu predstáv o výhodnosti samostatného štátu, rozvoja národného života, záchrany slovenského národa. Približne do konca januára 1939 sa im nedostávalo priamej podpory zo strany nacistov pri realizácii ich cieľov. Jednoznačne však dospeli k názoru, že uskutočniť svoje ambície môžu len s pomocou nacistického Nemecka.
Hitlera neuspokojili výsledky mníchovského diktátu. Jeho cieľom nebolo získať "len“ Sudety, ale rozbiť Česko-Slovensko a okupovať české krajiny. V tejto politike pokračoval bezprostredne po Mníchovskej dohode. Vojensko-politickú akciu pripravoval za prísne tajných podmienok. Agresiu plánoval uskutočniť mierovými silami armády a mala sa prezentovať ako pacifikácia stredoeurópskeho priestoru v dôsledku vnútorného rozkladu republiky. Celý proces malo odštartovať vyhlásenie samostatného slovenského štátu, pokračovať okupáciou Karpatskej Ukrajiny Maďarskom a zavŕšiť okupáciou českých krajín. Správy o podpore nacistického Nemecka pri vyhlásení samostatnosti v zmysle predstáv radikálov, ale aj celej ľudovej strany, prenikli na Slovensko na prelome januára a februára 1939.
Nacistický Führer predpokladal, že na Slovensku vznikne "revolučná“ situácia. Chystal sa k tomu využiť aj vojenský zásah ústrednej vlády, ktorá sa pokúšala uväznením radikálov z HSĽS paralyzovať ich separatistické ambície. Nová autonómna vláda Karola Sidora od 11. do 14. 3. 1939 dokázala stabilizovať situáciu a odvolať zo Slovenska české četnícke oddiely. V novej situácii však nebolo v Bratislave politikov, ktorí by chceli, respektíve sa odvážili vyhlásiť samostatný štát. Keď aj novovymenovaný premiér Karol Sidor v noci z 11. na 12. marca 1939 odmietol splniť požiadavku nacistov a vyhlásiť samostatný štát, vstúpil do hry priamo Adolf Hitler a podľa jeho slov "nechal ministra Tisa prísť sem“, t. j. do Berlína 13. marca 1939. Odmietol uznať jeho odvolanie z postu premiéra autonómnej vlády a v rozhovore, prakticky monológu, dával najavo, že chce, aby Slovensko žilo "vlastným životom“, ale to sa musí stať blitzschnell, "pričom nejde o dni, ale hodiny“. Ak by sa nesplnili jeho požiadavky, dával jasne najavo Jozefovi Tisovi, že proti Slovensku uplatnia územné požiadavky všetci susedia.
Jozef Tiso dvadsať minút po skončení rozhovoru s Adolfom Hitlerom požiadal telefonicky Karola Sidora, aby prezident Emil Hácha zvolal mimoriadne zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny na druhý deň. Odštartoval sa bezprostredný proces organizačných príprav smerujúcich k vyhláseniu samostatného štátu. Nik predtým neplánoval v danom čase vyhlásiť samostatnosť a dokonca aj Jozef Tiso odmietol urobiť takýto krok z Berlína. Rovnako odmietol podať obdobný návrh na zasadnutí Snemu. Spravil tak jeho predseda Martin Sokol slovami: "Teraz máme rozhodnúť hlasovaním o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samostatný slovenský štát, alebo nie“. Prítomných 57 poslancov povstaním vyhlásilo samostatný štát o 12. hodine 7. minúte a 30. sekunde. Všetko sa uskutočnilo tak, ako to žiadal Hitler, blitzschnell. Nasledovala okupácia Karpatskej Rusi Maďarskom a na druhý deň okupácia českých krajín nacistickým Nemeckom. Pôvodný scenár Adolfa Hitlera sa naplnil a aktéri, aj keď v improvizovanej podobe, splnili úlohy, ktoré od nich očakával. Pre atmosféru tých čias bolo typické, že slovenský štát nevyhlásili radikáli z HSĽS, ale predstavitelia umierneného krídla, a samotný akt sa vždy v prvom rade vydával ako záchrana národa.
| Prečítajte si aj: |
| Fikcia: Ako Hitler s dlhým nosom odišiel z Mníchova Pražský hrad, zvon na Chráme sv. Víta nedávno odbil druhú hodinu 29. septembra 1938. Ticho noci pretne drnčanie telefónu na stole styčného spravodajského dôstojníka prezidentskej kancelárie: „Tu je plukovník Moravec. Oznámte pánovi prezidentovi, prosím, že s ním musím naliehavo hovoriť.“ Elitný spravodajský dôstojník pochopil rozpačité mlčanie na opačnom konci drôtu, preto ihneď dodá: „Ide o naliehavú záležitosť. Náčrt by ste mali už mať v telegrame. Do desiatich minút som u vás.“ Štábny kapitán Stránsky, bývalý legionár, sa po tomto spresnení zmohol iba na stručné: „Áno, rozumiem pán plukovník,“ zložil slúchadlo a prešiel do vedľajšej miestnosti, kde práve šifrant dával do špeciálnej obálky dekódovaný telegram. Celý článok >> |