V máji 1946 sa v Československu uskutočnili prvé povojnové voľby. Mali byť akýmsi lakmusovým papierikom, ukazujúcim budúce smerovanie štátu. Len jednoznačná prehra komunistov mohla znamenať nejakú šancu, že sa im krajina ubráni.
Triumf kosáka a kladiva
Voľby, bohužiaľ, dopadli pre Komunistickú stranu Československa dobre. Získali približne 40 percent všetkých hlasov a radosť im nepokazilo ani presvedčivé víťazstvo demokratov na Slovensku. Aj keď sa komunistom nepodarilo získať väčšinu voličov, spolu s hlasmi pre sociálnych demokratov ovládli väčšinu parlamentu.
Vo voľbách 1946 komunisti plne využili orientáciu republiky na komunistický Sovietsky zväz ako osloboditeľa spod nemeckej okupácie, i sociálnu príťažlivosť ich rovnostárskeho programu. Pomohlo im aj ovládanie ministerstva poľnohospodárstva, vďaka čomu získavali priaznivcov rozdeľovaním skonfiškovanej pôdy, a ministerstva informácií, ktoré zneužili na svoju propagandu.
Prezident Beneš demisiu nekomunistických ministrov prijal, oznámil vo februári 1948 Klement Gottwald. Z fotografie boli neskôr vyretušovaní Vladimír Clementis prvý zľava) a fotograf Karel Hájek, ktorí sa dostali do nemilosti režimu. Snímka: ČTK
Prelomový rok 1947
Kým roky 1945 a 1946 možno z hľadiska československej politiky považovať za relatívne stabilné, veľké otrasy ju zasiahli práve v roku 1947. Došlo totiž k rozpadu niekdajšej vojnovej protihitlerovskej koalície a k výraznému zhoršeniu vzťahov medzi Sovietskym zväzom a USA. Američania vypracovali takzvaný Marshallov plán pomoci povojnovej Európe, ktorý bol namierený proti šíreniu komunizmu. Sovieti v reakcii iniciovali založenie medzinárodnej komunistickej centrály, takzvaného Informbyra. Od československých komunistov sa vyžadovalo, aby urýchlili prebratie úplnej moci v štáte do vlastných rúk.
Po tom, ako si Stalin vynútil odmietnutie Marshallovho plánu v lete 1947, si československí nekomunisti začali uvedomovať nutnosť zmeny svojej politiky voči komunistom. Českí národní socialisti, lidovci a slovenskí demokrati začali spolu bližšie spolupracovať a za príležitostnej podpory sociálnych demokratov sa im darilo torpédovať viaceré komunistické iniciatívy.
Na Pražskom hrade vo Februári 1948. Zľava Edvard Beneš, Klement Gottwald a Viliam Široký. Snímka: Ústav pamäti národa
Útoky komunistov
No keď nemohli komunisti presadiť svoju politiku vo vláde, privolali si na pomoc odbory. Začiatkom roka 1948 sa rokovalo o zvýšení platov štátnych a verejných zamestnancov. Českí národní socialisti, podporovaní lidovcami a slovenskými demokratmi, sa snažili vyrovnať dovtedajšie finančné uprednostňovanie robotníkov. Navrhovali preto výraznejšie zvýšiť honorovanie úradníkov, čo bola skupina zväčša inklinujúca viac k nekomunistickým stranám.
To však komunisti odmietali. Na nedeľu 22. februára 1948 zvolali do Prahy celorepublikový zjazd odborov, ktorý mal vyvolať nátlak "ľudu" na vládu, aby prijala komunistické riešenie úradníckych platov.
Komunistický minister vnútra Václav Nosek zároveň odvolal ôsmich vysokých pražských policajných funkcionárov, zväčša prívržencov českých národných socialistov. Na zasadnutí 13. februára vláda nariadila Noskovi, aby zastavil odvolávanie nekomunistických policajných funkcionárov.
Komunisti však nemienia splniť rozhodnutie vlády. Po predbežných rozhovoroch a súhlase prezidenta Beneša preto iniciujú českí národní socialisti demonštratívne podanie demisie svojich, lidoveckých a slovenských demokratických ministrov. Cieľom demisie malo byť prinútenie Komunistickej strany Československa, aby zastavila personálne čistky v polícii a oslabiť jej pozíciu.
Zbabraná demisia
20. januára 1948 teda podalo 12 nekomunistických ministrov z Národno-socialistickej, Lidovej a Demokratickej strany prezidentovi Edvardovi Benešovi svoju demisiu. Pôvodne dobre myslená demonštratívna výstraha komunistom sa v priebehu niekoľkých dní, či dokonca hodín, zmenila na absolútnu porážku demokratických strán. Reprezentanti politických strán, ktoré podali demisiu, trestuhodne podcenili predchádzajúce varovania z domova i zo zahraničia o snahe komunistov získať absolútnu moc čo najskôr.
Nezabezpečili si, aby demisiu podala väčšina z 25 členov vlády. Sociálni demokrati im síce sľúbili podporu voči nedemokratickým postupom komunistov v polícii a odmietli aj návrh komunistov na vytvorenie spoločnej ľavicovej vlády, ale sami demisiu nepodali. K demisii sa nepridali ani dvaja nestraníci vo vláde. Minister zahraničných vecí Jan Masaryk (mimochodom syn bývalého prezidenta Tomáša Garriquea Masaryka) bol rozhodnutím o demisii zaskočený a nepovažoval ju za strategicky vhodnú, hoci bol jednoznačným demokratom a odporcom komunistov. Ďalší nestraník, minister národnej obrany Ludvík Svoboda, mal už od svojho pôsobenia v československej armáde v Sovietskom zväze počas vojny blízky vzťah k Sovietom a ku komunizmu. Demisia v jeho prípade nepripadala do úvahy, skôr naopak, pomáhal komunistom neutralizovať armádu v jej prípadnom použití na obranu demokracie.
Gottwald využíva situáciu
Nekomunistickí politici, odchovaní a uznávajúci demokraciu ako najvyššiu hodnotu, sa vo februári 1948 už sústreďovali na blížiace sa voľby. Až tie mali podľa nich rozhodnúť, kto bude novým pánom v Československu, či komunisti alebo demokrati. Podaním demisie sa iba snažili predísť tomu, aby komunisti úplne ovládli políciu ešte pred voľbami a aby nemohli v predvolebnom boji zneužívať odbory.
Vo svojich kalkuláciách sa však veľmi prepočítali. V momente, keď líder komunistov Klement Gottwald zistil, že demisiu podala iba menšina vlády, rozhodol sa využiť vzniknutú situáciu na konečné získanie moci. To bolo možné, ak by donútil prezidenta Beneša prijať demisiu menšej časti vlády a súhlasiť s doplnením vlády podľa komunistických návrhov. Na to bolo potrebné už iba vytvoriť masívny nátlak a zastrašiť tak prezidenta, ako aj prípadných odporcov komunistov. A vo vytváraní tlaku "ulice" boli komunisti už od čias Lenina majstrami.
Kocky sú hodené
Na sobotu 21. februára komunisti pružne zorganizovali veľké zhromaždenie svojich prívržencov na Staromestskom námestí v Prahe. Vedenie Komunistickej strany Československa zároveň vyzvalo na vytváranie tzv. akčných výborov.
Akčné výbory, ovládané komunistami, vyhadzovali z národných výborov (spojená samospráva a štátna správa), verejných inštitúcií i vedení podnikov prívržencov strán, ktorých ministri podali demisiu. Preberali tak úplnú moc v regiónoch ešte pred oficiálnym prijatím demisie nekomunistických ministrov prezidentom. V tomto im pomáhalo tiež vytváranie Ľudových milícií ako ozbrojených robotníckych jednotiek a mobilizovanie časti bývalých partizánov.
V nedeľu 22. februára komunisti plne ovládli celorepublikový zjazd odborov, ktorý požadoval prijatie demisie nekomunistických ministrov a schválenie novej vlády zostavenej K. Gottwaldom. Na presadenie týchto komunistických požiadaviek bol o tri dni neskôr dokonca uskutočnený hodinový generálny štrajk. Ministerstvo vnútra vedené komunistom Noskom tiež prikázalo štátnej bezpečnosti obsadiť dôležité budovy ako rozhlas či pošty, aby sa predišlo údajnému protištátnemu sprisahaniu.
Trpký koniec
Už 23. februára bolo jasné, že demokrati prehrali. Nastalo priame obmedzovanie pôsobenia strán, ktoré sa rozhodli pre demisiu. Za ozbrojenej asistencie polície, partizánov či milicionárov komunistickí prívrženci obsadzovali sekretariáty nekomunistických strán, zastavili tlačenie ich straníckych novín, v niekoľkých prípadoch došlo i k zatýkaniu.
V piaty deň krízy sa ľavému krídlu sociálnych demokratov, masívne podporených KSČ, podarilo ovládnuť sociálnodemokratický sekretariát a prevziať kontrolu nad stranou. Jej nové vedenie na čele so Zdeňkom Fierlingerom už súhlasilo s vytvorením ľavicovej vlády po boku KSČ. V tento deň prichádza tiež k zaktivizovaniu sa dovtedajších skrytých komunistických spolupracovníkov v radoch ostatných nekomunistických strán. Vytvárajú sa akčné výbory národno-socialistickej, lidovej a demokratickej strany, ktoré odvolávajú z vedenia svojich strán či z parlamentu jednoznačných odporcov komunizmu.
V takejto bezútešnej situácii - na jednej strane veľký komunistický nátlak "ulice" a zneužitie polície a milícií, na druhej strane bezradnosť nekomunistických strán a úplná pasivita v odpore proti ovládnutiu spoločnosti - podľahol komunistickému tlaku aj prezident Beneš. Zo strachu pred občianskou vojnou a možným vojenským zásahom Sovietov prijíma 25. februára demisiu 12 nekomunistických ministrov.
Nástup totality
Na ich miesto vymenúva podľa návrhu K. Gottwalda nových ministrov blízkych komunistom. Gottwald potom toto komunistické víťazstvo slávnostne oznámil niekoľkotisícovému davu zhromaždenému na Václavskom námestí. Odporcovia komunistického prevzatia moci sa v tento rozhodujúci deň zmohli iba na päťtisícový protestný pochod pražských vysokoškolákov, ktorý mal podporiť prezidenta Beneša v odhodlaní neustúpiť komunistom. V tom čase však už bolo o všetkom rozhodnuté.
Krajiny sa zmocnil totalitný komunistický režim so všetkými jeho obmedzeniami slobody slova, náboženstva, majetku či masovými represiami. Uskutočnil sa vďaka nepripravenosti demokratických politických strán čeliť komunistickému tlaku "ulice" a zneužívaniu polície rovnakými spôsobmi boja. Výsledok februára 1948 bol však vlastne už dávno predtým daný tým, že o budúcom smerovaní štátu sa vlastne rozhodlo už skôr, začlenením povojnového Československa do sovietskej sféry vplyvu.