Pokiaľ sú si osamelo žijúci ľudia niečím podobní, Eman (38) sa od nich veľmi nelíšil: neholená tvár, sem a tam trčiaci vlas, trhavý pohľad. Teraz ho takmer nevidíme; spí v tme v kresle; vyladený televízny prijímač ponúka nezmyselný výjav s miliardou bojujúcich čiernych a bielych mravcov. Televízor šumí do pokročilej noci, ktorá sa už prelamuje do skorého rána. Ruka sa zamrví, nahmatá diaľkový ovládač a televízor mĺkne. Ticho a tma. Len červené kontrolné svetlo televízora žiari ako upírie oko do studenej uličnej tmy, ktorá vliezla dovnútra cez pootvorený oblok a leží na zemi.
--------------------------------
Je deň. Eman prejde chodbou zahádzanou včerajšími ponožkami, diaľkovým ovládačom zapína televízor a vojde do kuchyne. Televízor z izby šumí, Eman nepočúva, otvorí chladničku s dosť úbohým obsahom. Zo zahádzanej kuchynskej linky zdvihne pohár s odstátym mliekom a s muchou utopenou v ňom. Vyleje obsah --- a keďže toto je takzvaný "mliečny" pohár, bez ďalších úprav doň naleje mlieko a napije sa. Je v trenírkach a pije trhavo. V kúpeľni sa na seba díva v zrkadle. Trápi sa s vytlačenou tubou zubnej pasty. Nedostane z nej nič a po zuboch si prejde prstom --- super recept starého mládenca. Priťahuje sa ešte bližšie k zrkadlu. Takmer sa ho dotýka, takmer cíti jeho chlad... tvár vedľa skla... Bože, čo tam vidí? Sivofialový tieň + tá neholená tvár. Asi nepríde na nič preborné, lebo po chvíli sa odtiahne a odchádza do izby. Na jeho presunoch bytom nie je nič systematické, skôr to pôsobí dosť chaoticky. Zdvíha zo zeme knihu, ktorá spadla z poličky.
--------------------------------
Eman otvára dvere. Stojí v nich chlap (30) v kombinéze, aké nosia asi tak automechanici, s predpotopnou kuklou pre motocyklistov a s rukami okato zababranými od blata, hoci už týždeň nepršalo. V rukách má pizzu a nervózne zazerá.
--- Ale ja som si nijakú pizzu neobjednával.
--- Nemáte dnes narodeniny alebo tak, že si z vás vystrelili?
--- To myslíte vážne, pizza k narodeninám?
--- Mohli si z vás vystreliť. Stáva sa to.
--- Nie.
--- Alebo nejaké jubileum?
--- Nie, --- trval Eman na svojom.
--- Nijaký sviatok dnes?
--- Nijaký sviatok.
--- Žijete vôbec? --- vybrechol chlapík, natiahol sa ako kobra a znova sa stiahol, zlostne sa zvrtol a s celým svojím smiešnym ustrojením a škatuľou v zablatených rukách sa vyparil tak rýchlo, akoby tu ani nikdy nebol.
--------------------------------
Eman vstáva z kresla a to zavŕzga bolestným stonom, ktorý dobre pozná. Podíde ku knižnici, pod ktorou dáva dohromady hŕbku kníh. Vzdychne, ukladá ich na seba a kôpku upraví. Opúšťa izbu. No na náhly rachot sa do nej vracia. Pristupuje ku knižnici a knihy, ktoré z nej opäť popadali, vracia späť. Pár kníh ešte spadne z vrchnej poličky. V hŕbke ležia bezradne na zemi, väčšina otvorená a prevrátená, strany pokrčené, pripomínali mŕtvoly zastrelených vtákov s rozhodenými krídlami. Eman doupratuje a na odchode ešte z chodby kontrolne pozrie na poličky. Už chce odísť, keď knihy znova zarachotia. Chce niečo urobiť, ale z rozčúlenia ho niečo vytrhne. Zvonček na dverách. Trhne rukou a prudko otvára. Je v nich domovníčka, pani Ymbachová (63).
--- Nevyrušujem?
--- Ach nie, pani Ymbachová, --- premáhal sa Eman.
--- Niečo som vám totiž priniesla.
--- Áno? --- V rukách nemala nič. Ani škatuľu od pizze.
--- Novinu, --- šepla vystrašene a sledovala, ako to zapôsobí. Malé prasacie očká na tvári tvaru posúcha neodolali, nakukli mu ponad plece dovnútra a rozhliadli sa po byte za Emanovým chrbtom, dokonca sa postavila na špičky a oči mrkli aj na plafón, hneď však zbehli inam, aby to tak nevyzeralo, a ten nervózny pohľad pristál znova na jeho tvári. Jej podsaditá postava zahalená do neodmysliteľnej zástery siahala Emanovi sotva po plecia, kolosálna hruď mohutne rástla s každým nádychom, aby znova klesala vo výdychoch, zložené ruky zvierali jedna druhú. Tvárila sa, že záleží na každom slove. Ale rovnako sa tvárila, keď mu nedávno oznámila nové nariadenie o povinnosti zametania snehu z chodníka spred domu alebo keď sa ho prišla opýtať, či nevie, komu patrí dámska baretka, ktorú našla na prízemí, pričom dobre poznala jeho situáciu, aj to, že jediný, kto tu môže k nemu prísť, je iba ak takýto občasný doručovateľ pizze či častejšie inštalatér pre odstránenie nejakej havárie, ktoré rovnako ako vlhké pivnice, nepremaľovávané steny na chodbách a večné tiene na schodištiach patrili k tomuto domu. K dámskej baretke sa on mohol dostať leda ak pri prezeraní fotografií pre nové číslo Omegy, čo bol názov magazínu pre pánov, pre ktorý pracoval. Eman preto tomuto šklbavému napätiu v jej pohľade neprikladal zvláštny význam, a skôr z formálnosti sa opýtal, či sa niečo stalo. -- Vy o ničom neviete? -- spľasla rukami: -- No to, čo sa s týmto domom deje celý deň. -- Keď videla Emanovu zarazenú reakciu, pokrútila hlavou, ešte raz sa pozrela po byte za ním, a ako malého chlapca ho vzala za ruku a vyviedla po všetkých tých schodoch a cez miestnosť na prízemí pred dom. -- Nevidíte? -- pýtala sa, ale on naozaj nevidel nič také, čo by mohlo byť dôvodom, aby ho tak bezodkladne vytiahla až sem a celý deň bol preč. -- Aha. Teda tak, -- vravela domovníčka. A ešte raz: -- Teda tak je to. (Preboha!, úpel Eman v duchu.) Stáli na tmavnúcej ulici a pani Ymbachová stále zdvíhala mäsitú ruku k domu. Ulica bola tichá a vo vrcholiacom súmraku prázdna. Okolo prešiel prihrbený muž v kabáte (40, ale rovnako dobre aj 60), riedkou bradou zarastená tvár. Zdalo sa, že pod kabátom čosi schováva a často sa obzeral za chrbát. Zapáchal. Spod kabáta mu niečo vypadlo, bol to chlieb, celý oválny bochník chleba, a taký holý padol na ulicu, muž, stále si pridržiavajúc kabát, sa poň zohol a schoval ho a rýchlo odkráčal. Zápach sa vytrácal iba pomaly. Bolo to veľmi nepríjemné. "Prepáčte za ten zápach. To nie je z nedbanlivosti," šepol neosobne muž a vzďaľoval sa. Kde-tu poskakovali v závane vetra listy a zdrapy papiera z prevráteného smetiaka. Eman sa zadíval do okna svojej izby, ktorú len pred krátkou chvíľou za takých nezvyklých okolností opustil, pohľadom sa vyšplhal vyššie, na druhé, tretie, štvrté poschodie. Piate bolo posledné, nad ním sa klenula obyčajná sivá plechová strecha. Lavička pred domom, na ktorej zvykol sedávať na svojich kratučkých amputovaných nohách ďalší sused pán Ovral, bola
tiež už prázdna. Vo väčšine okien nesmelo svietili svetlá; v okne pani Ymbachovej nie, treba šetriť elektrinou; záclony v oknách jej prízemného bytu boli starostlivo zatiahnuté. Pani Ymbachovej neušlo nič; zvonka na okennom ráme okna bolo pripevnené spätné zrkadlo zo starej kúpenej bugatky, ktorú pán Ymbach najprv nechával hrdzavieť a zapadávať lístím vzadu za domom a tesne pred smrťou ju nechal odviezť na šrotovisko. Ostalo len to spätné zrkadlo na ráme okna nasmerované na chodník a ulicu... Bol to dom s úctivým, hoci zasa nie pozoruhodným vekom; v dobe, keď sa začal dvíhať zo zeme, bolo asi i týchto šesť poschodí nezvyčajným technickým výkonom; akoby sa ho všetko stránilo, aj tie škaredé steny okolitých domov, ani jedna sa domu natesno nedotýkala; z ľavej strany bola medzera užšia, a tadiaľ aj viedol pomedzi domy akýsi priechod na zadný dvor za domom; na oboch stranách okolo domu bolo však i tak dostatok miesta pre kríčie a odkvitajúcu burinu. Inak to je typický dom svojej doby, šedý, s celou škálou ďalších nezdravých odtieňov, jednoduchý, bez veľkých architektonických experimentov, a teda i zdanlivo vo všetkom čímsi ochudobnený --- skôr hranatý než pekný.
Eman sa obrátil k pani Ymbachovej: --- Čo to má znamenať?
--- Vy to stále nevidíte?
--- Ja to stále nechápem.
--- Že dom sa čoraz viac nakláňa.
Chvíľa nechápavého ticha.
--- Povedali ste čoraz viac? Čo to má znamenať? --- opakoval Eman.
--- Je to tak už niekoľko dní. Vlastne nie také, ale horšie.
--- Ako to, že mi o tom nikto nepovedal?
--- Ja vám to teraz hovorím. Nevidíte to?
Eman sa po prvý raz krátko usmial: --- Ľudský zrak je hádam najmenej spoľahlivá vec na svete, pani Ymbachová.
Autorom úryvku z románu je Peter Getting. Pokračovanie na budúci víkend.
II. časť - Pokračovanie na budúci víkend.
Pani Ymbachová sa na neho čudne zadívala. Nevnímala Emana ako redaktora. Náplňou jeho práce v Omege bolo okrem iného zostavovanie komentárov k daným sériám aktov; všetko v prvej osobe, bez pripustenia pochybností; volám sa; mám rada; som neskrotná; hovoria mi cicka; takéto dievča si ešte nestretol; na jeden model s omáčkou dvesto slov; nejeden čitateľ by bol prekvapený, že modelka s uhrančivo priamym pohľadom je zahriaknutou asistentkou s kolísajúcim hlasom, z ktorej je ťažko získať niekoľko slov, alebo ako iné, predstaviace sa naivným úsmevom, v skutočnosti používa slovník, z ktorého úryvky by sa neodvážil zverejniť ani vydavateľ so silným sklonom k extravagancii. Bola to práca, ktorú Eman prijal v neľahkom období, ktoré symbolizoval aj jeho náhly odchod z predošlého zamestnania; a jedno z toho, v čom sa za ten čas utvrdil, bolo, že sa nikdy úplne nespoľahne na to, čo mu pretlmočia jeho zmysly. Pani Ymbachová, ktorá však netušila, na základe čoho si Eman v sebe vybudoval takúto nedôverčivosť, vedela nanajvýš, že pracuje pre akýsi časopis, a viac sa pre Emanovu opatrnosť v tejto veci ani nemohla dozvedieť, sa teraz pokúšala uviesť ďalšie argumenty. Viditeľne jej veľmi záležalo na tom, aby jej uveril: --- Dnes tu boli takí páni na obhliadku. Skoro ráno. Až príliš skoro na takých pánov. Obzerali si dom a vraveli, že ešte prídu.
--- Vyzerá to, akoby sa nám, nájomníkom, ktorých sa predsa záležitosť najviac týka, vyhýbali. Akoby predpokladali, že pokiaľ sme mimo domu, je to práve v tom čase. Ale čo, takýmto spôsobom by som sa ani tak nečudoval, --- hovoril Eman trpko, --- skôr by ma zaujímalo, čo to znamená? Kto to zistil ako prvý? Vravíte, že vy nie. Kto teda? A kedy? Ako to, že sa môže dom začať len tak nakláňať? Čo to je za nezmyselnosť?
Pani Ymbachová smrká do zástery: --- Pán Günter... je to také hrozné...
--- Kto o tom vie?
--- Sa pozrite.
Medzitým totiž pred domom s prudkým prišliapnutím bŕzd zastavilo auto a vyskočil z neho chlapík. Z domu vybehol jeden z nájomníkov, pán Nioluc (42), nevýrazný človiečik s občasným tikom v očiach, ktorému žena ušla s iným a zanechala po sebe použitý rúž, krátky odkaz bez telefónneho čísla a troch synov, o ktorých sa pán Nioluc musel postarať. S Emanom sa zdravili na schodoch, inak o sebe nevedeli nič. Za ním bežal najstarší syn, obaja niesli v rukách epedy, naložili ich do auta, to v rýchlosti odštartovalo a zmizlo. -- Synovec, -- pristúpil k nim pán Nioluc a objasňoval: -- Odváža všetko k sebe. Má veľký dom. Podal nám pomocnú ruku. Je to síce len dočasné riešenie, ide len o zopár cennejších vecí, starožitný sekretár sme odniesli ako prvý, obývačka je takmer prázdna, ďalšie počká, lež v takejto nečakanej situácii je predsa každé riešenie krokom vpred, nie? Niečo som musel urobiť. Viete, ja nie som jahňa, pán Günter, ktoré ešte cestou na bitúnok žerie trávu a keď ho odťahujú, neisto zabľačí... Nemohol som zostať nečinný. Toto nie je kniha, ktorú zavriem, keď ma nudí. Niečo treba urobiť! Kto si dokáže predstaviť tú neistotu, zlé sny, ktoré nám vyliezajú z očných jamiek -- len sa na mňa pozrite, aha, vidíte to, nie...? -- pán Nioluc ukazoval, potom pokračoval: -- Vázy padajúce zo sekretára samy od seba. Obrazy visiace na stenách nakrivo. Poznať to už pri zbežnom pohľade, všimne si to každá návšteva, a každá na to aj upozorní, všetky visia nakrivo. Stropná lampa, ktorá odrazu vrhá svetlo na iné miesto než roky predtým, neskôr už do tváre detí, a korely, čo vystrašene škriekajú v klietke so šikmo postavenými bidielkami. Nedajú sa umlčať, nedajú sa umlčať! Prikryjete klietku plachtou, ale neprestane to. Stále ten zmätený škrekot! Celé hodiny! Nemožno to vydržať, pán Günter, nikto by to nevydržal, doma je to ako v pekle. Dívame sa na seba ako cudzinci. Každý hovorí len najnutnejšie. Klamem deťom, že toto sa občas stáva. Závidím susedom Lefrovcom, lebo nemajú deti, ktorým by museli klamať. Ale toto sa nestáva! Kto to kedy počul? Myslíte si, že ja som tomu veril? Pcha! Navrhoval som pani Lefrovej psychológa, keď mi to prvý raz spomenula. Vravela, že ona ho navrhovala manželovi, keď jej to spomenul. Keď sa o tom zmienili druhý raz, vypytoval som sa známych, ktorého z odborníkov v meste by mi odporučili... Čo myslíte, ako sa cíti človek, keď sa vráti z podnikového posedenia, celý byt v tme mu prichodí našikmo, a on nevie, či to pripísať dvom pohárikom vína? Prstami som ako nemluvňa chodil po chrbtoch skríň, prášky plus studená sprcha, ale nezmizlo to! Viete si predstaviť, čo každý deň zažívame my hore na najvyššom poschodí? V tomto meste, dovolím si tvrdiť, nečaká nikto napätejšie na zajtrajšok, na nový deň. Na každý zajtrajšok! Príde, nepríde? Ale potom som si povedal, že s tým je koniec. Musíme niečo urobiť, všetci musíme niečo urobiť! Niečo musí prísť! Kto ale tuší, ako sa to všetko skončí? --- pánovi Niolucovi sa triasli pery a tik v oku sa zvýraznil, tento muž sa im tu pred očami zlomil: --- Toľko dní stratených v nečinnosti... Už nemôžem zostať nečinný.
--- Hore to spozorovali ako prví... --- dodala pani Ymbachová.
--- To dáva zmysel, --- hovoril Eman zamyslene. --- Pokiaľ sa nakláňa. Pokiaľ sa nakláňa...
Ale viac už nepočúval, bez slova sa rozbehol do domu, sotva mávol rukou. V byte za sebou zanechal spúšť otvorených a vyhádzaných zásuviek. Keď labelu konečne našiel, bežal s ňou ku stolu v kuchyni a potom ešte ku väčšiemu stolu v druhej izbe. Položil ju a nedočkavo čakal, nevydržal to a umiestnil ju inam. Ktosi za jeho chrbtom zakašľal. Strhol sa a obzrel.
Pani Ymbachová: --- Teraz mi už veríte, pán Günter?
Eman vydýchol do ticha v izbe. Mäkké šero a tikot hodín.
--- Neviem, čomu mám veriť. Je ťažké spoľahnúť sa na ľudské slovo v záležitostiach, ktoré majú s človekom tak málo spoločné. Prečo sa vlastne vy, pani Ymbachová, nikam nezberáte?
--- Veď zatiaľ ešte takmer nikto neodchádza. Len tí z najvyšších poschodí, ako ste videli.
--- Časom všetci odídu.
--- Ja nikam neodídem. Ja tu zostanem.
--- Nemáte strach?
--- Celý život mám strach, toto nie je ani väčší, ani menší strach. Ale teraz je už naozaj neskoro. Myslím, že pôjdem. Beztak som vás veľmi zdržala.
--- Za to nemôžete vy. Okolnosti si nevyberajú a nešťastie nebýva prieberčivé. Obávam sa, že si tu budeme musieť navyknúť na oveľa väčšie ústupky.
--- Ako to, my?
--- Ja tu totiž tiež zostanem.
--- A to už prečo?
Eman sa v prítmí slabo pousmial: -- Myslím, že moje dôvody nie sú natoľko odlišné, ani lepšie pochopiteľné od vašich, pani Ymbachová. Žijem tu a zostanem.
-- To môžete aj niekde inde. Rovnako, ako by ste žili tu.
-- Áno, -- povedal Eman, -- ale prečo potom inde?
Rozlúčili sa a Eman sa pozeral cez priezor na dverách, ako pani Ymbachová zostupuje po schodoch. Odtiahol sa a vrátil sa do izby, knihy ešte ležali na zemi. Na stolíku rozčítaný časopis, ktorý už nedočíta; zdalo sa mu nepochopiteľné, že tu leží rovnako ako predtým; aj keby sa pokúsil teraz listovať medzi článkami, obsah by ho nezaujímal a myšlienky by sa mu rozutekali; nebolo to snáď z akejsi profesionálnej záľuby --- na to, aby zlepil tých niekoľko plochých viet do Omegy o obľúbených polohách Sofie, jazdec, sendvič, kaviár, žiadne takéto články v časopisoch nepotreboval, jednoducho to už nešlo. Prešiel ku oknu, nezastrel, neodostrel, neotvoril, nedíval sa, skrátka nerobil nič, len pri ňom stál. Ale potom sa v ňom niečo zlomilo, pocítil závrat a náhle zovretie žalúdka a zamrazenie bolestnej prázdnoty, akoby mu niečo odhryzlo zo srdca, odtackal sa do kuchyne, kde sa zvalil za stôl a dlho za ním stoporene sedel s neprítomným pohľadom, bol to veľmi dlhý večer, ale čas sa rozpadol, a aby potom konečne pocítil aspoň niečo, aby sa tá zákerná prázdnota naplnila nejakým vnemom, hltal horčicu, soľ, korenie, ocot, múku aj zeminu z črepníka, až kým ho nenapínalo, dôrazne to premieľal v ústach ako popol po samom sebe z krematória, všetko cez seba...
-----------------------------------------------------------------------------------------
Autorom úryvku z románu je Peter Getting.