Planéta Venuša je rodná sestra Zeme, podmienky na jej povrchu však pripomínajú peklo. Táto planéta pravdepodobne v minulosti zažila globálnu katastrofu, pri ktorej láva úplne preformovala jej tvár. Niektorí vedci tvrdia, že to isté môže postihnúť aj Zem. (PEREX)
Skupina vedcov vedená Adrianom Lenardicom z americkej Rice University tvrdí, že pri zvýšení teploty pozemskej atmosféry môže dôjsť k zastaveniu tzv. doskovej aktivity, čo je vlastne neustály pohyb zemskej kôry. Dôsledky by boli katastrofálne: teplo zo žeravých hlbín Zeme by sa nestačilo odvádzať, zemská kôra by sa na mnohých miestach pretavila a povrch by zaplavili prúdy žeravej magmy. Presne to v minulosti zrejme postihlo Venušu.
Venušina omladzovacia kúra
Naša planéta sa vyznačuje tzv. kryhovou alebo tiež doskovou tektonikou -- kryhy sa ustavične pohybujú na oceánskej kôre. Motorom tohto pohybu je priebežný vznik novej kôry pod oceánmi a jej podsúvanie pod kontinentálne kryhy. Na povrchu Venuše však nie sú žiadne známky takého pohybu. Ešte podivnejšie je, že celý jej povrch je prekvapujúco mladý: vedci tu nenašli útvary staršie než 750 miliónov rokov. Z toho vyplýva jedna z najväčších záhad tejto planéty a možno tiež predzvesť blížiacej sa katastrofy.
Na Venuši je síce veľké množstvo pravdepodobne aktívnych sopiek, avšak tie by rozhodne nestačili odvádzať vnútorné teplo planéty. Na Zemi túto energiu spotrebúva práve "motor" doskovej tektoniky, ktorý na sesterskej planéte zrejme v súčasnosti chýba. Povrch Venuše tvorí jediná doska, takže tamojšia sopečná činnosť neprebieha v miestach stretávania krýh, ale nad takzvanými horúcimi bodmi -- miestami, kde teplo z hlbín vystupuje obzvlášť silne. Väčšina planetológov sa preto domnieva, že Venuša musí čas od času prejsť totálnou a veľmi drastickou omladzovacou kúrou, ktorej sa hovorí prepovrchovanie.
Názory vedcov na tento katastrofický jav sa však líšia. Podľa jedných ožijú sopky v nevídanej miere a nová láva preformuje povrch celej planéty. Iní usudzujú, že postupný nárast podzemného tepla vždy po určitom čase vedie k pretaveniu pevnej kôry, ktorá sa nakoniec ponorí do hlbín a je kompletne preliata žeravou magmou. Niektorí dokonca upozorňujú, že najbližšie nové prepovrchovanie Venuše by mohlo nastať v geologicky veľmi blízkom čase. Tretia skupina vedcov len konštatuje, že naše súčasné znalosti nestačia a trpezlivo čakajú na vyslanie ďalších kozmických sond do vesmíru.
Oceán žeravej lávy
Na povrchu Venuše vládnu teploty okolo 450 stupňov Celzia, atmosférický tlak je takmer stonásobne vyšší ako na povrchu Zeme a po tekutej vode tam nie je ani stopy. Zdá sa však, že planéta si pamätá aj lepšie časy. Mnoho vedcov súhlasí s tým, že najmenej prvých niekoľko sto miliónov rokov tam bola mierna klíma a oceán tekutej vody.
Americký bádateľ David Grinspoon zo Southwest Research Institute v Colorade dokonca tvrdí, že tieto podmienky mohli trvať až tri miliardy rokov, teda do doby geologicky pomerne nedávnej. To by okrem iného znamenalo, že tam bolo dosť času na vznik a vývoj veľmi pokročilých foriem života.
Väčšina odborníkov s tým však nesúhlasí. No vo všeobecnosti sa prijíma domnienka, že vyschnutie oceánu na Venuši a jej prepovrchovanie neboli oddelené javy. Zdá sa, že spolu bezprostredne súviseli, pretože aj na Zemi voda zrejme funguje ako akési "mazadlo" pohybov zemskej kôry. Keby sa oceány vyparili, dopadla by naša planéta rovnako ako Venuša. Po zastavení tektoniky by začala rásť teplota zemskej kôry, došlo by k jej pretaveniu a povrch by zaliali prúdy žeravej lávy. Niečo podobné sa už minimálne raz stalo. Asi pred 250 miliónmi rokov v oblasti Sibíri počas miliónov rokov existoval oceán lávy väčší než Európa. Teda -- na prelome geologických období permu a triasu -- na povrchu našej planéty zavládli také nepriaznivé podmienky, že vyhynulo približne 90 percent všetkých rastlinných a živočíšnych druhov.
Zadretý motor planéty
Po vyschnutí oceánu na Venuši sa zrejme spustila reťaz udalostí, ktoré urobili z raja peklo: zatiaľ čo na Zemi morské organizmy do svojich tiel a do hornín ukladajú oxid uhličitý z atmosféry a vytvárajú kyslík, susedná planéta tento mechanizmus buď vôbec nepoznala, alebo oň dodatočne prišla. Výsledkom bol rast koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, ďalšie zvyšovanie teploty a napokon zastavenie "motora" doskovej techniky a pretavenie planetárnej kôry. Odvtedy k tomu pravdepodobne dochádza pravidelne vždy po niekoľkých stovkách miliónov rokov.
Adrian Lenardic z Rice University a jeho tím však prezentovali názor, že na to nemusia vyschnúť oceány -- stačí aj menšia zmena teploty atmosféry. "Voda sa nemusí vyvariť, aby sa motor doskovej tektoniky zadrhol," tvrdí Lenardic. "Dospeli sme k záveru, že stačí zvýšenie povrchovej teploty na asi 60 stupňov Celzia. Z hľadiska ľudí to síce vyzerá drasticky, z hľadiska geológie a astronómie to však nie je nič nemožné."
"Nemyslíme si, že zmeny klímy spôsobené ľuďmi by mohli ísť až tak ďaleko, aby spôsobili vyschnutie oceánu a zastavenie doskovej tektoniky," dodáva Adrian Lenardic. "Chceme iba zistiť, čo by sa stalo, keby teplota na Zemi výrazne stúpla z iných dôvodov, napríklad zmien aktivity Slnka. Naším cieľom je stanoviť hranicu, ktorá by viedla k zastaveniu pohybu krýh zemskej kôry."
Jan A. Novák
spolupracovník HN