Ako je na tom teraz Bratislava?
Dvadsať rokov od pádu železnej opony je vo vážnej situácii. Ja stále hovorím vážna, nie však zúfalá. Stále sa tu dá niečo urobiť, zmeniť k lepšiemu.
Napríklad?
Bratislava je hlavné mesto Slovenska. Robí sa tu politika, sídlia tu naše najvyššie úrady. A sú oddelené plotom alebo niekde schované. Teda okrem parlamentu, ktorý je vysvietený na hradnom kopci. To je stále rukopis bývalého režimu.
Takže treba ľudí vpustiť do „kuchyne“?
Tak to má byť. Slovákov zaujímajú miesta, ktoré ovplyvňujú náš život. A nielen Bratislavčanov. Ľudí z celého Slovenska a aj turistov.
Bolo by dobré otvoriť brány a využívať parky okolo nich. A nehovorím len o Úrade vlády, ale aj o námestiach, ktoré sú pri týchto inštitúciách.
To je vaša vízia?
Nechcem tvoriť len víziu, chcem podnikať kroky. Napríklad máme územný plán, no pre mnohých je nečitateľný, a to je problém. Popisuje stav, ktorý tu bol, nemá názor ani ciele. Nehovorí o tom, čo, za aký čas a ako dosiahnuť. Bratislava sa musí pozerať dopredu.
Ako by mal plán vyzerať?
Mal by mu predchádzať strategický plán rozvoja mesta a územný plán - čitateľný a pre každého zrozumiteľný by mal definovať ako sa má mesto zastavovať.
Investorov asi nepotešíte.
To nie je o tom. Ak stanovíme centrum pre výškové budovy, nestane sa, že budú roztrúsené po meste ako chrup starej ženy. Mesto stratilo svoju panorámu. Urobme to tak, aby boli výškové budovy tam, kde mesto chce a kde mu to vyhovuje. Všetko so všetkým súvisí a malo by to byť v harmónii. Staré a nové štvrte musia tvoriť jeden funkčný celok.
Kde by mali byť v hlavnom meste výškové budovy?
Mimo centra. Tam sa má vrátiť život, ktorý sa presúva do nových obchodných centier.
Prečo ľudia prchajú do obchodných domov z historických centier?
Lebo tam zaparkujú a nezmoknú (smiech). Staré centrum a jeho okolie však má veľký potenciál. Problém je, že tu sa v rôznych lokalitách investuje bez ohľadu na to, aký vplyv to má na okolie. To tak nesmie byť. Mesto sa musí dopĺňať - je to neustála dostavba a prestavba. Mojím cieľom je, aby sa spriatelili občania a investori. Aby sme tu mali pekné stavby a spokojných ľudí, musíme do procesu rozvoja mesta zapojiť odborníkov z oblasti sociológie, demografov, historikov, dopravných imžinierov a samotných obyvateľov.
To znie ako utópia.
Prečo? Veď investor nemá dôvod ísť proti ľuďom a mestu. Potrebuje mantinely a ak ich mesto nemá alebo ich nemá definované, tak on sa riadi svojím harmonogramom. Všade vo svete to funguje tak, že okrem svojich zámerov pomáha aj mestu. Pozrite sa napríklad na Londýn.
Londýn je iná káva.
Nie, to je o komunikácii. Dám vám iný príklad - v Barcelone to funguje vynikajúco. My občanovi na námestí postavíme lavičku, ale čo keď sa mu nepáči? V Barcelone je oddelenie, ktoré zisťuje, ako sú ľudia s mestom a s jeho časťami spokojní a keď si ňu nik nesadá, tak sa niekde stala chyba a treba ju vymeniť.
Takže ak v Barcelone nepoužívam lavičku, ozaj ju vymenia?
Ja viem, že to znie ako rozprávka, ale ono to funguje. Mesto ale nemrhá svojim majetkom, nechá ju doslúžiť a až potom ju vymení.
A vie človek tieto veci posúdiť?
Nepodceňujme ľudí, ktorí v meste žijú. Je to len o komunikácii. Ja som optimistka.
Znie to pekne, ale...
...viete, v 19. storočí boli v mnohých európskych veľkomestách urbanistické súťaže - vtedy si tieto está vytvorili základ dopravy - tvorila sa tvár mesta Bratislavu to obišlo, zbúrali sa hradby a za nimi sa mesto rozširovalo viacmenej tak, ako mu to prírodné podmienky dovoľovali. V novodobej histórii novým mostom necitlivo oddelili historické centrum a Hrad. Je to naše dedičstvo, ale aj dedičstvo sa dá zveľaďovať
Čo chcete vytvoriť vy?
Príjemné miesta, akési ohniskové miesta Bratislavy, ktoré by mestu vrátili život. Miesta, kde by sa ľudia stretávali, či trávili svoj voľný čas. Miesta, ktoré by ležali na ich každodenných trasách a spríjemňovali by ich život.
Bude mať na to mesto peniaze?
To nebude stáť miliardy. Len treba vedieť, kde a ako začať.
Kde?
Tam, kde sa križuje mestká hromadná doprava. Pamätám si na to, že takto fungovalo Šafárikovo námestie. Oproti Univerzite Komenského bola obľúbená Umelka, bol tam park s detským ihriskom, prechádzali sa tu mamičky s deťmi, ľudia sedávali v kaviarničke a čakalo sa na autobus. Treba nájsť viac takýchto miest, upraviť, spríjemniť a pospájať ich.
Znie to jednoducho.
Nemôžeme roky rozmýšľať nad úžasným konceptom mesta, ale skúsiť ho heď takto oživovať. Aby prilákalo aj návštevníkov aj obchodníkov. Viete, mesto sa vyľudnilo, v historickom centre sídlia firmy a na exkluzívnych miestach, ako je nábrežie Dunaja, máme parkoviská.
Tých je v Bratislave málo.
Treba premyslieť sieť parkovacích domov. Ale treba pritom dbať aj na dizajn. Aj parkovacie domy by mohli mať jednotný koncept. A pekne mesto dopĺňať.
V Londýne sa autom bez zaplatenia mýta do centra nedostanete, dočkáme sa toho aj my?
Trend vo svete je taký.
Kde budeme parkovať?
Na okrajoch Starého mesta, na druhej strane Dunaja, na začiatku Petržalky. V celom svete sa z centra tlačí individuálna doprava na okraj. Prečo by Bratislava mala byť výnimkou?
Takže sa začneme prechádzať?
Áno. A bicyklovať a viac využívať verejnú dopravu. Bratislava má na to dobré dispozície.
Predstavte si, že vás zvolia. Čo by ste urobili ako prvé?
Plánovať mesto nie je záležitosť jedného človeka. Hlavný architekt by mal viesť odborný tím, ktorý vypracuje víziu mesta. Vytvorila by som radu architektov a urbanistov. Aby sme spolu prehodnocovali investičné zámery. Čaká nás veľa práce. Štatút architekta nesmie byť len formálny.
Nebude?
To je jeden z mojich cieľov aj podmienok.
Ste optimistka.
Architekta považujem za režiséra mesta, ktorý sa bude pohybovať medzi investorom, odborníkmi, magistrátom a zastupiteľstvom a svoje vízie a stanovené ciele predloží obyvateľom mesta.
Peniaze väčšinou prebijú všetko.
Ale veď všetci chceme, aby peniaze do mesta prichádzali a aby ten, kto v ňom podniká a investuje zarobil. Mesto teba otvoriť investíciám v súlade so záujmami mesta, pretože sú veci, ktoré si mesto musí zastať - starať sa o sociálne slabších občanov, o starších spolubčanov, umožniť mladým rodinam sa v meste usadiť a garantovať kvalitné verejné priestory.
Narážam na to, že ak máte peniaze, môžete postaviť mrakodrap, kde chcete.
To tak nie je, ale viem, čo tým myslíte. To sa musí zmeniť.
Vy to zmeníte?
Budem sa snažiť. Ak mi vytvoria vhodné podmienky, pôjde to.
A čo s tými mrakodrapmi?
Ja som si to už začala dokumentovať. Ak to prirovnám k Viedni, tak ich máme viac a ešte sa nejaké aj plánujú. Musíme sa na to pozrieť a ďaľšiu výstavbu regulavať, dať tomu myšlienku. A keď chceme, aby sa mesto utišovalo, potrebujeme vytvoriť pekné pešie i cyklistické trate. Mesto by malo byť definované vlastným dizajnom.
Ako to myslíte?
Vymyslieť niečo ako čierne taxíky v Londýne. Niečo, čo by charakterizovalo naše hlavné mesto.
Čo?
To vám neprezradím. No nie je to - opäť - otázka miliónov. Je to skôr otázka nápadov. Napríklad keď vo Viedni búrate chodník, môžete použiť len jeden typ obrubníkov. Aj to patrí k tvári mesta .
Tak tu vás tá kombinácia - betón, dlaždičky a na čo ostalo - musí hnevať.
My dokážeme mať na jednej ulici na protiľahlých chodníkoch dva druhy dlažby. A to je to, čo človek vníma - pozerá sa maximálne do prvého poschodia, to je ten priestor, kde žijeme.
A ten priestor je...
Nie je tragický (smiech), veď máme v Bratislave ešte mnohé možnosti. Ale v prvom rade musí fungovať centrum aj s Hradom, je to náš symbol. Poviem to na rovinu, turisti sa neprídu pozrieť na nákupné centrá ako Eurovea či Aupark. Sami sme turisti a vieme, na čo sa chodíme po svete pozerať.
Veľa hovoríte o Viedni, nebojíte sa, že vám ju budú vyčítať?
Zažila som to veľakrát. Žijem vo Viedni, ale Bratislava ma vždy zaujímala, pretože som v nej strávila detsvo a mladosť. Natočila som aj film o Viedni a Bratislave.
O čom?
Volá sa Brány do mesta. A myslím si, tá naša hlavná stanica je strašne zlou vizitkou mesta. Nový hlavný architekt sa musí hneď zamerať aj na tento problém. Je to architektonický nepodarok. Vstup do mesta, ale často aj do krajiny. Pre mňa by to bola výzva. Veď všade vo svete je trend urobiť pri stanici nákupnú zónu a pekne privítať ľudí. Netreba sa toho báť.
Kto je Ingrid Konrád
Má 51 rokov a študovala architektúru v Bratislave a neskôr aj vo Viedni, kam odišla v roku 1986. Neskôr prednášala na viedenskej univerzite architektúru a verejné priestranstvá. Pôsobila aj v komisii pre územné plánovanie v bratislavskej mestskej časti Vajnory. Vo Viedni momentálne vedie súkromný architektonický ateliér, ktorý založila v roku 1991. Má dve deti, žije medzi Viedňou a Bratislavou.