Keď som cestovala po mestách v prefektúre Mijagi, vzdialenej asi dvesto kilometrov od Tokia, predstavovala som si, ako som pred rokom 11. marca sedela pred televízorom a sledovala, ako vlna cunami unáša domy a autá a pustoší stovky kilometrov pobrežia na severovýchode Japonska. Pamätám sa, ako po mne vtedy prechádzali zimomriavky. Tie sa vrátili aj teraz, rok po tragédii, a boli rovnako nepríjemné ako vtedy. Ba možno viac. Teraz som tú skazu videla naživo.
11. marec 2011. Vlny cunami zmiatli všetko, čo im stalo v ceste. Snímka: Reuters
Lode na ulici a nové cesty
Japonci sú iní ako my. Keď sa niekoho spýtate, ako si na katastrofu spomína, s chladnou tvárou vám to opíše, no až po tom, ako vám s úsmevom na tvári povie, že stratil celý majetok, no našťastie nestratil nikoho blízkeho. Japonci sú jednoducho súdržní a tak nejako „vojensky“ statoční. Na mnohých miestach, najmä vo väčších mestách, sú už vybudované nové cesty, letisko v Sendai, ktoré bolo totálne zdevastované, fungovalo už týždeň po cunami, železničné trate či viaceré budovy sú zrekonštruované.
No v odľahlejších častiach pri pobreží stále nájdete napríklad polorozpadnuté lode ležať na ulici a z mnohých polí sa dnes stali skládky odpadu. Dosiaľ bolo odprataných asi iba šesť percent z celkových 20 miliónov ton sutín. Pôda je žltkastá a nasiaknutá soľou, preto sa tam zrejme už nebude dať nikdy nič pestovať. Na juh od letiska nájdete v menších dedinách spustošené domy, ktorým chýbajú prízemia, no nadzemné podlažia sú absolútne neporušené. Z niektorých domov však zostali iba základy a z cesty im vlastne vidíte priamo do „bývalej“ kuchyne či obývačky.
„Vidíte modrý igelit na oknách?“ ukazuje mi taxikár na dva domy, ktoré mali kedysi medzi sebou ešte jedného suseda. „Tým modrým igelitom majitelia hovoria ostatným, že sa sem vrátia.“
3. marec 2012. Hiromi Sato porodila svojho syna presne pred rokom v deň tragédie. V nedeľú chystá oslavu jeho narodenín. Snímka: Reuters
„Bolo to peklo“
Cunami predchádzalo najsilnejšie zemetrasenie za posledných 140 rokov. „Bolo to peklo. Práve som sedel v aute, keď sa cesta začala vlniť a budovy sa rozkolísali zo strany na stranu. Všetko z nich začalo odletovať, mne z auta poodtŕhalo pneumatiky a keď som z neho vyskočil, po chvíli ho odhodilo na okraj cesty,“ rozreční sa taxikár Ito Nisa z mesta Sendai. Miestni ľudia o spomienkach na katastrofu hovoria veľmi živo a do debaty ich nemusíte nútiť. Akoby sa aj po roku potrebovali z nej vyrozprávať. „Keď sa začala triasť zem, vypla sa elektrina. Museli sme zostať spať v škole. O cunami sme sa dopočuli z rozhlasu, ale nevedeli sme o jeho sile. Keď sme ráno otvorili noviny, zostali sme šokovaní,“ hovorí mi profesorka Yukino Sato z Tohoku University.
11. marec 2011. O obydlia a svojich blízkych prišli tisícky ľudí. Snímka: Reuters
Vlna!
Paradoxom je, že Japonci boli na cunami pripravení. Na pobreží aj dnes stoja desaťmetrové ochranné valy, ktoré mali zúriacu vodu zastaviť. Vlny však v tomto prípade podľa miestnych dosahovali aj viac ako 30 metrov, čiže valy boli pre ne „hračkou“. Keď som cestovala k oceánu, zastavila som v spustošenom meste Oktamacušima. Na miestnej autobusovej stanici, lepšie povedané na tom, čo po nej zostalo, boli vybité okná, dvere vyvalené, steny plesnivé, zo stropu trčali trámy a drôty, všade bola špina a množstvo výkalov. Takýchto budov sú v okolitých mestách desiatky. Pred touto stanicou však zostal visieť neporušený evakuačný plán v prípade cunami, pričom jedným z úkrytov mala byť škola. „Nikto netušil, akú silu bude mať vlna. Tých, ktorí sa ukryli na prízemí školy, vlna zmietla. Prežili iba tí, ktorí boli o poschodie vyššie,“ spomína mi moja sprievodkyňa Sumiyo Terrai. Ani to však nebolo pravidlo. V mnohých budovách prišli o život aj tí, ktorí sa katastrofe prizerali z vyšších poschodí.
Jedno je však rok po... isté. Japonsko bude tvrdo pracovať na tom, aby to o nejaký čas preň bola „len“ história.
Január 2012. Muž sa modlí za svoju staršiu sestru, ktorá zahynula počas vlaňajšej tragédie.Snímka: Reuters
Február 2012. Vyčistené územie v jednom z miest prefektúry Mijagi. Snímka: Autorka
Marec 2012. Saiko Yokozeki kontroluje úroveň radiácie na detskom ihrisku v Tokiu. Snímka: Reuters
