Bol uprostred ozbrojených konfliktov na Severnom Kaukaze a občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, zasahoval proti teroristom v špeciálnej jednotke SPECNAZ, ktorá je obdobou amerického SWAT-u. Dnes je už v civile, vychováva dve deti a celkom bežných ľudí učí ruské bojové umenie Stenka. Kapitán Roman Gruzinov.
Ako ste sa dostali k špeciálnym jednotkám SPECNAZ?
Už keď som sa v roku 1991 hlásil na vojnu, chcel som byť prieskumníkom pri výsadkároch. V ruských vojskách ide o elitu elít. Títo ľudia majú zvláštnu prípravu, musia vedieť všetko a... ešte viac. Takmer celú vojnu som strávil v lese či na púšti, spávali sme buď v stanoch alebo zakopaní do snehu.
Viacerí mladí ľudia v tom čase z vojny sa radšej ulievali, prečo vás to lákalo?
Ľahké to veru nebolo, no na vojnu som išiel s presvedčením, že sa musím naučiť brániť svoju vlasť, že vojna mi niečo dá. Preto som sa na vojnu pripravoval – cvičil som, behával, zápasil a boxoval. Napriek tomu ma nechceli, vraj kvôli tomu, že som menší. (smiech)
Ale dosiahli ste svoje.
Nenechal som sa odbiť. Viete, ja som vlastne až na vojne zistil, že som cieľavedomý a zodpovedný. Možno preto ma poslali do Juhoslávie.
Čo bolo v bývalej Juhoslávii vašou úlohou?
Bol som blízko bosnianskych hraníc v Republike Srbská krajina, ktorá vtedy vznikla v Chorvátsku. Viedla sa tam ozajstná vojna, Srbi a Chorváti sa navzájom bezdôvodne zabíjali. Aby sa zamedzilo krviprelievaniu, krajina sa rozdelila, OSN tam poslala svojich vojakov.
Aké ste tam mali podmienky?
Bolo to ťažké. Celé to rozťahané teritórium bolo potrebné monitorovať, hliadky museli byť na každej aj menšej ceste. Pol roka sme im doslova vlastnou hruďou bránili v boji. Pamätám si, ako hociktorý srbský vojak mohol skontrolovať, aký krížik nosím, či som pravoslávny...
Prečo to robili?
Asi zo zvedavosti. Navyše ruských vojakov tam poslali aj zo strategických dôvodov. Rovnaká viera, menej komplikácií. Ak by došlo k streľbe, potom by sa rozpútala vojna už iných, medzinárodných rozmerov.
To chcete povedať, že k ničomu takému nedošlo?
Ale áno, boli prípady, kedy pod nohami vojakov vybuchli míny a strieľalo sa. Ale vždy je ľahšie zastaviť vojnu, keď existuje akási vyrovnávacia sila v podobe vojakov NATO. Bez toho by tu vojnu nik nezastavil.
Mali ste len dvadsať rokov...
.... a za sebou dva roky na vojne, pričom polovicu som odslúžil v Severnom Kaukaze, kde tiež bola vojna. Po tom, čo som zažil tam, bola Juhoslávia pre mňa už len akýmsi bonusom. Áno, civilista by v týchto podmienkach nedokázal prežiť ani minútu, ale vojak to vníma inak.
Na Kaukaze bolo oveľa ťažšie?
Samozrejme.
V čom?
Musíte byť neustále v strehu, v jednom kuse byť medzi tými istými ľuďmi a nemáte žiadny únik. Vojna je obrovské nešťastie a teraz, keď už mám deti, viem, koľko námahy je za počatím dieťaťa, jeho výchovou... Stratiť dieťa je strašné.
A zamýšľali ste sa nad tým, ako to, že ste v „prvej línii“, vnímala, naopak, vaša mama?
Mame som nič nehovoril. Už na Kaukaze som jej napísal list, že som na cvičeniach v lese, ale ona sa to aj tak dozvedela. Telefonovala totiž veliteľovi, plakala a pýtala sa ho, prečo práve ja. Vždy máte na výber. Lenže keď stojíte na pľaci medzi tisíckami spolubojovníkov a veliteľ vám hovorí: „Synáčikovia, je to naša povinnosť, ale keď niekto nechce, nech vystúpi.“ Kto to podľa vás urobí? Žijete v kolektíve a aj keď sa vám nechce alebo sa bojíte... nemôžete vystúpiť, pretože si kladiete otázku. Čím sa vy odlišujete? Prečo oni idú a vy nie?
Takže aj vy ste sa báli.
Vždy sa človek bojí, o to nejde. Je to tvrdá škola prežitia podmienená disciplínou a poslúchnutím rozkazov. Umenie prežiť sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Preto sa hovorí, že vojenské pravidlá sú písané krvou. Mnohí zomreli preto, aby sme mohli my prežiť.
Znie to, ako keby ste boli tvrdý človek.
Raz mi kamarát povedal, že ak to je potrebné, môže v mojom hlase odznieť oceľ. Áno, som veľmi tvrdý. Ale pracujem na tom, aby som nebol.
Asi taký musíte byť, ak ste v SPECNAZ-e. Informácie o nej sú len všeobecné. O čom je táto elitná jednotka zvláštneho určenia?
Informácií je málo aj preto, že Sovietsky zväz bol vždy pomerne uzavretým teritóriom. Je to ako v súčasnosti Severná Kórea. Dozvedieť sa ozajstnú pravdu je praktický nemožné. Vojny sú veľkou príležitosťou pre rozvoj zbraní a techniky, a to isté platí aj pre ľudí. SPECNAZ často posielajú tam, kde iní nevystačia alebo to jednoducho nezvládnu.
Takže vycvičení zabijaci a nadľudia z filmov?
Je to zvláštna kategória ľudí, ktorí sú podľa mňa viac ako ktokoľvek iný pripravení obetovať sa. Na zásah idú s tým, že môžu zomrieť. Keď vidíte teroristov ozbrojených až po zuby či lúpežníkov pripravených zabíjať, alebo únos novorodenca, za ktoré si niekto pýta výkupné... Vtedy som pripravený zabiť a aj strieľať.
Dokedy ste boli v tejto elitnej jednotke?
Slúžil som tam do roku 2003. A zo začiatku to boli krátke výjazdy najčastejšie do Čečenska, ale neskôr sa to už predĺžilo na pol roka v kuse. V tom čase som už mal rodinu a malého syna, a tak padlo rozhodnutie, že odchádzam.
Pôsobíte ako zanietený človek, asi to bolo ťažké rozhodnutie.
Veľmi ťažké. Lebo rok a pol trvalo, kým som sa tam dostal. Podrobne preverovali celú moju rodinu – od najbližšej až po vzdialenú. Plus test, ktorým musel prejsť každý.
Test?
Najskôr bolo potrebné splniť fyzické normy. Dokážu vás totiž za desať minút, bez ohľadu na to, v akej kondícii ste, zničiť. Po dvojminútovom oddychu vám na ruky nasadia boxerské rukavice a odrazu ste v kruhu asi pätnástich chlapov, budúcich kolegov na oddelení, kde budete pracovať. S každým som sa musel biť.
Prečo?
Cieľom nebolo zvíťaziť, to je nemožné. Cieľom je preveriť človeka a silu vôle. Pri šiestom chlapovi to stopli – jeden z nich mi totiž zlomil čeľusť. Na ďalšiu skúšku som sa pripravoval pol roka a opäť som neprešiel.
Dôvod?
To mi nevysvetlili. Asi ma, podobne ako u výsadkároch, jednoducho nechceli.
Stálo vám to celé za to?
Raz mi môj kamarát z detstva povedal, že to „nedám“. Asi sa tak veľmi dotkol môjho ega, že som chcel dokázať, že sa do tejto jednotky hodím. A keď som na skúšku prišiel tretíkrát, prešiel som ju bez boja. Ak v bojových umeniach zvíťazíte bez boja, ide o najväčšiu poctu.
Máte dlhoročné skúsenosti práve s bojovými umeniami. Trénujete ruskú Stenku.
Áno, v Stenke nemáte rukavice a chrániče ako v ringu. Všetko je postavené tak, aby ste sa dokázali chrániť na úrovni reflexov. Toto umenie sa maximálne približuje reálnym podmienkam na ulici.
Učíte ňou, ako prežiť na ulici?
Áno, veď to všetko pochádza zo života, a teda z ulice. Ulica je náš život. Stenka je na to, aby sa večer nikto nebál ísť do obchodu či na rande so slečnou.
Čím sa líši od iných bojových umení?
Zmyslom je, aby ste sa na tréningu naučili čo najviac. Aby to nedopadlo tak, že na tréningu je teplo a vonku je víchrica. Na tú víchricu sa človek musí pripraviť práve na tréningu. To, že od niekoho schytáte je len preto, že sa ešte neviete brániť. A dôležitý je tu cit budoki, teda cit bojovníka.
To mi vysvetlite.
Umenie biť sa nie preto, aby ste všetko zničili, ale práve preto, aby k tej bitke nikdy nedošlo.
KTO JE ROMAN GRUZINOV
Kapitán SPECNAZ, držiteľ ruských štátnych vyznamenaní. Slúžil v jednotkách špeciálneho určenia na Severnom Kaukaze a bývalej Juhoslávii. Od roku 1997 do roku 2003 pracoval ako inštruktor špeciálnej časti SPECNAZ (obdoba amerického SWAT-u). Má 38 rokov, má dcéru a syna. V súčasnosti je inštruktorom federácie Okinawa Karate a Kobudo Ruska.