Gustáv Husák tancuje počas návštevy v Rumunsku v roku 1977. Snímka: wikimedia
Nehybné silvestrovské poludnie začínajú pretínať prvé delobuchy. Keď vstupujeme do bratislavskej Dúbravky, odbíja dvanásta hodina. Auto odstavíme neďaleko lurdskej jaskyne s Pannou Máriou. Na cieľ našej cesty sa pýtame panej, na pohľad starousadlíčky, ktorá vo svätyni vymieňa kvety. Otočí sa a kývne hlavou k budove naproti: „Tu sa narodil.“
Spolu s fotografom Pavlom Funtálom nedokážeme zadržať úsmev nad tou zjavnou iróniou osudu: Nečakali sme, že dom, kde pred sto rokmi prišiel na svet Gustáv Husák, symbol československej normalizácie a ateistického režimu, bude mať výhľad práve na sakrálnu stavbu. Na druhej strane, v Husákovom príbehu nie sú paradoxy až takou vzácnosťou. Skôr naopak.
Husákova dráma. A jej mýty
Osud jediného Slováka, ktorý kedy žil na Pražskom hrade a najdlhšie pôsobiaceho československého prezidenta vôbec (v tejto funkcii pobudol štrnásť rokov) znesie aj prívlastky ako „smutný“ a „silný“. Aspoň podľa Viliama Klimáčka, ktorý o ňom pred piatimi rokmi napísal divadelnú hru Dr. Gustáv Husák: väzeň prezidentov, prezident väzňov. „Husákov osud je takmer antická tragédia – zo zapáleného veriaceho komunistu sa stal komunista väznený a bitý, svojimi súdruhmi, a nakoniec prezident, ktorého ľudia čoraz viac nenávideli,“ píše pre HN.
Až heroicky pôsobiacu premenu človeka ideálov, ktorý bol v roku 1949 odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie a ako jeden z mála sa odmietol k nanúteným obvineniam priznať, hoci „mu vybili zuby a namáčali ho do výkalov až po nos“, však mnohí historici korigujú. Matej Medvecký z Ústavu pamäti národa tvrdí, že o Husákovom živote pred jeho odsúdením a následným 10-ročným väznením (na slobodu sa dostal vďaka amnestii) panujú romantizujúce mýty.
„Husák sa pred rokom 1948 ako jeden z vrcholných predstaviteľov komunistickej strany podieľal na nezákonnostiach. V záujme získania politickej moci organizovali komunisti procesy proti politickým protivníkom – demokratom,“ konštatuje zas historik Dušan Kováč. Medvecký dopĺňa, že „z pohľadu slovenských dejín mal Husák značný podiel na nastolení komunistickej totality v jej najkrutejšej podobe“.
Gustáv Husák v roku 1950. Snímka: TASR
Bratov pohreb a hry s prababičkou
Do našej histórie sa však najväčšmi zapísal až treťou, dve dekády trvajúcou etapou svojho života, ktorá nasledovala po jeho rehabilitácii a krátkom pôsobení v rámci reformného komunistického krídla, kam patril napríklad aj Alexander Dubček: Po okupácii v roku 1968 sa dostal do čela KSČ, neskôr sa stal jej generálnym tajomníkom a v roku 1975 prezidentom krajiny. A pre väčšinu národa tiež symbolom normalizácie, kolaborácie so ZSSR a posadnutosti mocou. Výstižne to opisuje Viliam Klimáček: „Bol prezidentom štátu, ktorý mňa ani otca nepustil na pohreb môjho brata, ktorý tragicky zomrel v západnom Nemecku. Mohla ísť len mama. Toto je pre mňa Husákov režim v kryštalickej podobe. Už sa nezabíjalo, len ponižovalo.“
Dúbravčania, ktorých náhodne oslovíme, však svojho rodáka vnímajú zväčša cez úplne inú prizmu. So zjavnou nostalgiou spomínajú na jeho pravidelné štedrovečerné návštevy rodného domu, v ktorom až do smrti žila jeho sestra, či na hry, ktoré sa hrával s ich prababičkami. „Bola som svedkom toho, ako ho prichádzalo pozdraviť množstvo ľudí, vždy išlo o neorganizované stretnutia. Myslím si, že sa v Dúbravke vždy cítil dobre, ľudia mu okrem vrelých privítaní dožičili aj pokoj a súkromie,“ spomína Anna Valášková, manželka Husákovho vnuka z druhého kolena a dnešná obyvateľka jeho rodného domu, ktorá ochotne vyjde na dvor, aby s nami prehodila zopár slov. Aj tieto spomienky sú dôvodom, pre ktorý väčšina dúbravského zastupiteľstva tak bojovala o osadenie jeho pamätnej tabule napriek mnohostrannej kritike.
Husák. Stále neznámy
Hoci Gustáv Husák, ako píše pre HN Medvecký, určite nikdy neskončí v panteóne slovenských hrdinov, keďže jeho dráha politika sa bez akýchkoľvek pochýb niesla v znamení krutého totalitného režimu a podieľal sa na mnohých nezákonnostiach, dôkladná odborná analýza jeho pôsobenia dosiaľ chýba. O jeho osobe doteraz neexistuje ani vedecká monografia, pokiaľ neberieme do úvahy dielo z roku 1991 Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril od historika Viliama Plevzu, ktorý bol dlhé roky Husákovým priateľom. „V poslednom čase sa však tejto téme venuje viacero historikov, a tak je nádej, že o pár rokov bude poznanie hlbšie,“ sľubuje Medvecký.
Berúc do úvahy doterajšie hodnotenia jeho života, stojí za to zachovať si zvedavosť. „Presvedčil som sa, že bol posadnutý mocou. Avšak konzumoval ju úplne iným štýlom než dnešní politici – nekradol, neobohacoval sa, žil relatívne skromne. Zrejme mu stačil len pocit ,čírej´ moci, “ opisuje po svojom bádaní zistenia Viliam Klimáček. Už len pre tento moment nemožno jeho osud nazvať tuctovým.
Život Gustáva Husáka
– narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke (v súčasnosti bratislavská časť), jeho pôvodné krstné meno bolo Augustín
– ako 20-ročný študent práva vstúpil do KSS
– počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil na SNP a získal prvé významné funkcie: stal sa členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a významným členom tzv. Zboru povereníkov
– jeho kariéra stúpa nahor aj po vojne, negatívne sa zapísal nátlakovými akciami, ktorými vytlačil popredných nekomunistov z úradov
– zlom nastal v roku 1950, keď bol spolu s Vladimírom Clementisom, Lacom Novomeským a inými obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na doživotie. Bol jedným z mála, čo počas mučenia nepriznali svoju vinu, čo mu pravdepodobne zachránilo život
– vďaka amnestii bol v roku 1960 prepustený a tri roky nato plne rehabilitovaný a stal sa zástancom reformného prúdu v KSČ
– v kľúčových okamihoch roku 1968 (na moskovských rokovaniach) však zvolil pragmatický prístup a sovietsky vodca Leonid Brežnev mu dal prednosť pred Alexandrom Dubčekom
– v roku 1969 sa dostal do čela KSČ, neskôr sa stal generálnym tajomníkom KSČ, v tejto funkcii zotrval až do roku 1987
– v roku 1975 sa stal prezidentom Československa (historicky jediný Slovák v tejto funkcii), na tejto pozícii zotrval 14 rokov
– za Husákovho vedenia došlo k tzv. normalizácii krajiny, čo okrem iného znamenalo, že odborníkov na vedúcich postoch nahradili karieristi a každý protest voči neslobodným voľbám bol trestaný izoláciou
– zomrel 18. novembra 1991 ako „polozabudnutá“ osoba
Zdroj: wikipédia