Našli sme päť potomkov slávnych Čechoslovákov (foto)

Budem prezident, ako môj pradedo Edvard Beneš

Pátranie po potomkoch Edvarda Beneša nás zaviedlo na juh Čiech, konkrétne do obce Pluhuv Žďár. Našli sme tam Radima Beneša, prasynovca slávneho štátnika a miestneho starostu v jednej osobe.

„Československá“ svadba
„Práve v piatok, na výročie vzniku prvej Československej republiky, sa idem ženiť, hovorí s úsmevom Radim. „Benešovská tradícia je totiž moja srdcová záležitosť.“ Takže zatiaľ čo čítate tieto riadky, vo vile Edvarda Beneša v Sezimovom Ústí (miesto, tak ako dátum, nie sú  náhodné) prebieha veľká svadobná hostina. Pravdepodobne sa na nej zišlo viacero potomkov niekdajšieho prezidenta Edvarda, hoci jeho vlastné manželstvo ostalo bezdetné.

Edvard však pochádzal z desiatich súrodencov, takže zmapovať osudy celej benešovskej rodiny by rozhodne potrebovalo jednu samostatnú prílohu. Za všetkých spomeňme, že časť súrodencov odišla do zahraničia a časť ostala za vojny v protektoráte – čo sa im napokon stalo osudným, keďže mnohí z nich boli odvlečení do koncentračných táborov.

„Čítal som aj také články, v ktorých autori Edvarda Beneša odsudzujú za to, že na istý čas odišiel do zahraničia, že kolaboroval a podobne. On však národu pomáhal zvonku najlepšie, ako vedel,“ tvrdí Radim.

Beneš na hrad. Znova
Radim Beneš sa teda stotožňuje so všetkými rozhodnutiami svojho slávneho predka Edvarda vrátane kontroverzných Benešových dekrétov.
„Je to háklivá záležitosť, a samozrejme existuje veľa ľudí, ktorí by to chceli zmeniť vo svoj prospech. Ale to, čo Edvard Beneš v tom čase urobil, bolo správne a nadčasové. Náš štát to ochránilo,“ zdôrazňuje starosta, ktorý netají svoju ambíciu dotiahnuť to omnoho ďalej. Na otázku, kde by sám seba rád videl o desať rokov, odpovedá bez zaváhania:„Chcel by som byť prezidentom.“
S trochou klišé by sa teda dalo povedať, že v tomto prípade jablko naozaj nespadlo ďaleko od stromu...

Príbeh jedného zámku
Okrem svadby v deň vzniku Československa a prezidentských ambícií spája Radima Beneša s jeho prastrýkom ešte jedna vec. Rodinný zámok v Pluhovom Žďári, ktorý sa po peripetiách 20. storočia dostal opäť do rúk Benešovcov. Dnes je jeho majiteľom práve Radim a v súčasnosti zámok rekonštruuje tak, aby pripomínal benešovskú tradíciu.
„Jeho pôvodným majiteľom bol Edvardov brat Bedřich, ktorý ho kúpil v 20. rokoch.

Bedřich bol veľký vlastenec a neskoršia nemecká okupácia ho tak mrzela, že napokon tu v roku 1939 zomiera,“ vysvetľuje Radim. Zámok potom čakal smutný, no typický osud podobných stavieb tých čias: na dlhé roky sa stal majetkom štátu, pôvodným majiteľom bol vrátený až v roku 1991 v rámci reštitúcií.
Dnešná benešovská svadba by však mala byť jednou z mnohých budúcich akcií, ktoré budú v Pluhovom Žďári pripomínať život a odkaz druhého československého prezidenta.

Som dokonalý hodžovec, vraví John Pálka

Vnuk prvého československého premiéra Milana Hodžu chystá po knihe aj internetovú stránku. Nielen o starom otcovi, ale o Slovensku ako takom. John Pálka sa narodil v Paríži, cez ktorý jeho matka, dcéra Milana Hodžu v roku 1939, utekala pred fašizmom do Spojených štátov amerických. Napriek tomu, že v podstate celý život prežil za oceánom, dodnes hovorí bezchybnou slovenčinou a na Slovensko sa pravidelne vracia.
 

Na premiérových kolenách
„Starého otca si pamätám naozaj veľmi matne. Prvý raz, keď prišiel za nami na niekoľko dní do Chicaga. No väčšinu času strávil liečením a politikou, jediná konkrétna spomienka je, že som mu sedel na kolenách a veľmi som sa z toho tešil,“ spomína John Pálka. „Potom sme šli za ním na Floridu, to však už bol veľmi chorý.

Skôr ako on mi utkvela v pamäti stará mama, ktorá ma brávala na prechádzky na pláž, čo pre mňa bola úplná novinka. Takže väčšinu informácií o ňom mám najmä z rozprávania mojej mamy,“ pokračuje. Tá otca veľmi obdivovala a snažila sa, aby ho ako významnú osobnosť chápali aj vnúčatá. „Chcela, aby som vedel, že bol jediný Slovák, ktorý sa stal premiérom počas prvej republiky, ako aj to, že sa ostro staval proti Benešovmu centralizmu,“ vysvetľuje Pálka.

Názory starého otca na postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu sú mu dodnes vlastné. „Vždy som zastával československú jednotu, no za predpokladu, že oba národy a štáty si budú vo všetkých ohľadoch rovné. V tomto som dokonalý hodžovec,“ smeje sa.
 

Po knižke príde webová stránka
Vyštudovaný neurobiológ a dlhoročný profesor na Washingtonskej univerzite sa po odchode do dôchodku naplno vrhol do štúdia všetkých dostupných materiálov o slávnom predkovi.
Zvrat v chápaní starého otca prišiel vraj v roku 2002, keď sa zúčastnil na prevoze jeho pozostatkov z Chicaga na Národný cintorín v Martine. Dôležitosť, akú tomuto aktu Slovensko venovalo, naňho urobila hlboký dojem. „Viete, rodinné rozprávanie je stále len jednostranné,“ dôvodí.

Osobnosť Milana Hodžu ho stále fascinuje a prienikom štúdia dokumentov a sprostredkovaných spomienok je kniha Moje Slovensko, moja rodina. Okrem starého otca v nej predstavuje širšiu rodinu aj Slovensko ako také. „Aktuálne chystám bilingválnu webovú stránku, ktorá bude z tejto knižky vychádzať, ale priestor dostanú aj mnohé veci, ktoré sa do nej nedostali. Napríklad historicko-geografické predstavenie Slovenska, ktoré by bolo v slovenskom vydaní zbytočné.

No v Amerike je nutné stále vysvetľovať, kde sa Slovensko nachádza a čo je to za krajinu,“ hovorí. Rád by knihu s istými úpravami vydal aj v USA. John Pálka sa na Slovensko každoročne vracia v rámci Hodžových dní, ktoré prebiehajú v Sučanoch a v Martine. Tento rok by vraj rád priviedol celú rodinu vrátane oboch dcér a piatich vnúčat.

Ľubomír Juriga: Mám rovnako podrezaný jazyk ako Ferdiš

Vnuk svojrázneho politika a katolíckeho farára Ľubomír Juriga-Brankovič žije v Žiline. Okrem slávneho predka je spríbuznený aj s Mariánom Gáboríkom a hokej mu za bývalého režimu pomohol dostať sa aj na vysokú školu.
 

Nekonvenčný farár
„Starého otca si osobne nepamätám, pretože som sa narodil sedem rokov po jeho smrti. Spomienky mám jedine sprostredkovane cez môjho otca,“ hovorí právnik Ľubomír Juriga, vnuk Ferdiša Jurigu, okrem iného poslanca v uhorskom parlamente. Jeho osobnosť ako politika však detailnejšie spoznal až samoštúdiom.

„Otec spomínal skôr na také civilné veci, aký bol Ferdiš Juriga doma, v súkromí. Zostali mi po ňom aj mnohé dokumenty, napríklad originál osvojovacej listiny, ktorými si osvojil synov Ernestíny Brankovičovej, ako aj rodný list s potvrdením o zmene priezviska na Juriga-Brankovič,“ vysvetľuje. A práve toto celé priezvisko sa rozhodol po otcovej smrti používať aj Ľubomír Juriga.

Ferdiš Juriga bol povestný svojskou povahou a tým, že sa nikdy nerozpakoval povedať svoj názor. Traduje sa viacero historiek, v ktorých hral svoju rolu práve jeho ostrý jazyk. „Otec napríklad hovoril, ako starému otcovi v parlamente stále skákala do reči jedna poslankyňa, ktorá mu okrem iného vyčítala, že má ako katolícky kňaz nemanželské deti. Volala sa Fráňa Zeminová. Ferdiš Juriga jej na to povedal, že už keď praotec Čech vyliezol na posvätnú horu Říp, tak povedal ,slyším zemi novou´, lebo vy už odvtedy vykrikujete,“ spomína Ľubomír Juriga.
 

Hokejová záchrana
On sám si kvôli menu Juriga užil svoje. „Môj otec musel odísť z vysokej školy a v rámci akcie inteligencia k lopate ho pridelili do závodu. No keďže prekonal ťažkú žltačku a nemohol fyzicky pracovať, dali ho do učtárne. Ja sám som sa na vysokú školu dostal len vďaka tomu, že som bol juniorským hokejovým reprezentantom,“ spomína.

Mimochodom, s hokejom si Ľubomír Juriga tyká dodnes. Okrem toho, že jeho neskoršími spoluhráčmi v Slovane boli také hviezdy ako bratia Marián a Peter Šťastní či Rudolf Tajcnár, vlani pôsobil ako generálny manažér žilinských hokejistov. A je tiež vzdialený príbuzný Mariána Gáboríka. „Moja mama sa za slobodna volala Gáboríková. Čiže môj starý otec z matkinej strany a starý otec Mariána Gáboríka boli bratia,“ vysvetľuje.
 

Ako by mu z oka vypadol
K starému otcovi ho púta dokonca aj podoba. „Pred časom som bol v Gbeloch na premiére divadelnej hry Ňedzela na Záhorí, kde je jednou z hlavných postáv práve Ferdiš Juriga. Jej autor Pavol Nemec, ale aj niektorí pamätníci, ma zastavovali, vraj akoby videli mladého Ferdiša,“ hovorí Ľubomír Juriga. A dodáva, že má rovnako nabrúsený jazyk a štipľavé otázky ako jeho starý otec.

Môj starý otec bol Vavro Šrobár. A som na to hrdý

Trápi ho, že dnešný deň je na Slovensku len bežným dňom a v susednom Česku sa oslavuje ako štátny sviatok. Nečudo, Karol Šrobár je vnukom legendárneho slovenského národovca Vavra Šrobára. „Som hrdý na svojho starého otca a s jeho celoživotným snažením súhlasím. V dobe, keď sa rozhodovalo o našej budúcnosti, našiel správne a uskutočniteľné riešenia,“ vysvetľuje 65-ročný potomok a akademický maliar v jednom.

Plná moc. Zn.: pre Slovensko
Práve Vavro Šrobár bol jedným z najväčších lobistov v čase prvej spoločnej republiky. Chcel, aby sa Slovensko odtrhlo od Uhorska a pripojilo sa k českému bratovi. Dokonca 1. mája 1918 vystúpil na manifestácii v Liptovskom Mikuláši s požiadavkou „samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa“.

Podľa Karola Šrobára išlo tomuto ministrovi (s plnou mocou pre správu Slovenska) vždy o dobro národa. Aj keď sa neskôr zapojil do Slovenského národného povstania, aj keď bol ako 81-ročný ministrom Gottwaldovej vlády.
Sám má na neho len jednu spomienku – pamätá si na to, že ho stretol na pohrebe svojho strýka ako ministra obklopeného ochrankou. Paradoxne na jeho pohrebe nebol. Mal síce len päť rokov, no väčším problémom ako vek bol fakt, že nemal vhodné oblečenie. A bez neho sa na pohreb štátnika nesmelo...

Vlkolínec v obrazoch
„Zostal mi po ňom najmä kladný vzťah k Slovensku a Liptovu,“ vysvetľuje umelec, ktorý najradšej maľuje prírodu. A najmä Liptov. Nečudo, práve dedinku Vlkolínec zobrazil aj vo svojej knihe fotografií.
Z  materiálnych spomienok mu po starom otcovi zostali len drobnosti: sekretár, plniace pero, zapaľovač, fotografie a knihy spomienok.

Na svoje detstvo si spomína rád, socialistický režim sa k jeho rodine správal na jednej strane zhovievavo: „Neprenasledovali nás, ponechali nám byt aj chatku, otcovi dokonca dovolili pracovať v advokátskej kancelárii.“ No na druhej strane museli žiť ako potomkovia „buržoázneho“ politika skromne a nenápadne. Politike sa vyhýbali.

Od Masaryka ku Gottwaldovi
„Mrzí ma len to, že sa často na môjho starého otca spomína ako na človeka, ktorý sa presadil len preto, že bol v správnom čase na správnom mieste. On bol skvelý politik a veľký národovec,“ uzatvára vnuk politika, ktorý nadšený Masarykom začal svoju politickú dráhu v prvej Československej republike a skončil v Gottwaldovej vláde.   

Škoda, že Štefánika oslavujú viac vo Francúzsku ako doma

V rodine Tamary Dudášovej sa spomienkami na prvého česko-slovenského ministra vojny doslova žije. Je totiž praneterou Milana Rastislava Štefánika. V útulnom byte je plno kníh, ako inak, o generálovi, na stenách visia jeho portréty a jeden z jeho lodných kufrov zdobia sošky.

Dedičstvo v prospech štátu
Zakladateľ slovenskej diplomacie pochádzal z jedenástich súrodencov. A celá rodina na svojho predka bola vždy hrdá, no v živote to nemala ľahké. Akosi neboli pohodlní pre vladárov za čias buržoáznej republiky, slovenského štátu a ani po druhej svetovej vojne. „Dedko nechápal, prečo našu rodinu prenasledovali. A ani ja sa doteraz neviem zmieriť, že sa o generálovi nevie pravda alebo vymýšľajú špekulácie,“ hovorí dnes už babička dvoch vnukov.

Napríklad to, že rodina sa dobrovoľne zbavila generálovho majetku, vyvracia rodinná zmluva zostavená v januári 1923. „Tlačili na nich exekútori a keďže boli chudobní, vládou boli donútení odpredať majetok za takú sumu, za akú ona ho chcela mať,“ stojí v nej.

Nepohodlní a stratení
„Toto je vymenovací dekrét in memoriam, ktorým v máji 2004 dostal môj prastrýko  generálsku hodnosť. Toto sú naše fotografie, listy a rodostrom,“ rozpráva rodinnú ságu listujúc v rozsiahlej zbierke rôznych dokumentov Tamara Dudášová, rodená Štefániková. Už vyše dvadsať rokov v archívoch pátra po informáciách po generálovi. „Zatiaľ sa mi nedarí zmapovať Maďarsko a Ameriku, kde žil najstarší generálov brat Pavol.“ Nite sa stratili v časoch,  kedy bolo bezpečnejšie nepísať si.

Napriek slovenskému pôvodu pochádza prvá zmienka o rodine z roku 1724 zo Senice, no Tamarini rodičia sa museli presťahovať do Čiech. „Otec mal problémy sa zamestnať aj ako robotník, neskôr robil sanitkára. Mama, hoci bola ruštinárka, musela bieliť bielizeň v továrni Arendar,“ spomína na minulosť.

A hoci ona sama vždy chcela byť zubárkou, horko-ťažko sa dostala na strednú zdravotnú školu v Šumperku. Na podmienku. O štúdiu na vysokej škole mohla len snívať, a tak pracovala ako zdravotná sestra.

Zabudnutý vedec
Na akademickú pôdu vstúpila až keď mala päťdesiat. Na Univerzite tretieho veku vyštudovala geriatriu. A hoci dnes je už na dôchodku, stále pracuje. Ako sestra v Domove seniorov v Lamači.

Odmäk po ťažkých časoch zažila rodina po roku 1963, kedy sa mohli presťahovať späť na Slovensko. „S problémami mi dovolili urobiť si na strednej škole maturitu,“ hovorí energická žena, ktorá len pred pár rokmi išla pod Mont Blanc, kde jej slávny predok robil astronomické pozorovania. Navštívila aj Paríž a ďalšie „štefánikovské“ miesta. „Mrzí ma, že si Štefánika viac vážia vo Francúzsku a v Taliansku ako na Slovensku.

Spomína sa na neho len v súvislosti s narodeninami a so smrťou. Nikto si ani nespomenie na jeho (astronomické či filmové) vynálezy. Chcem to zmeniť,“ uzatvára Tamara Dudášová.