Marián Gavenda s pápežom Benediktom XVI. Snímka: archív Mariána Gavendu
Aká bola vaša prvá reakcia na abdikáciu Benedikta XVI.?
Dozvedel som sa o nej od jedného redaktora, môjho známeho, pýtal sa ma, čo si o tom myslím. Spočiatku som si myslel, že žartuje... Prekvapilo ma to. Ako povedal kardinál Sodano, keď správu počul z úst pápeža, bolo to ako blesk z jasného neba. Neprekvapil ma fakt odstúpenia, pápež o tejto možnosti hovoril, a celkove jeho spiritualita je založená aj na tom, že Boh dáva spoznať svoju vôľu aj cez limity našej ľudskej prirodzenosti, teda aj cez únavu a slabosť. No prekvapilo ma, že už je to tu. Skôr všetci očakávali, že tak urobí až v prípade vážnej choroby alebo slabosti.
Kedy ste sa vlastne s pápežom prvý raz stretli?
To úplne prvé stretnutie bolo spontánne, na Námestí sv. Petra. Sprevádzal som pútnikov. Kardinál Ratzinger práve námestím prechádzal do svojho úradu, tak typicky – v jednoduchom kabáte, s obyčajnou čiernou čiapkou a aktovkou pod pazuchou. Pristavili sme ho, pozdravili, ľudia poprosili, či sa s ním môžu odfotiť. On sa medzitým spýtal, čo je nové na Slovensku a išiel ďalej. Takto som ho stretal ako študent pomerne často. Úplne obyčajne.
Neskôr ste s ním zažívali aj spoločné raňajky. Ako to prebiehalo?
V poslednom roku môjho pobytu v Ríme som býval v nemeckom kolégiu hneď vedľa úradu Kongregácie pre náuku viery, kde bol kardinál Ratzinger prefektom. S nami mával vo štvrtok ráno omšu a obyčajne zostal aj na raňajky. Nastala úplne bežná situácia v malej sakristii: keď som vstúpil, podal som mu ruku, povedal, čo je nové a obliekal sa na omšu, tak isto ako aj on. No nemal rád, keď sa debatovalo do poslednej chvíle, to sme vedeli a rešpektovali. Pár minút pred omšou sa chcel sústrediť. A presne také bývali aj raňajky. Sadol si, kde bolo voľné miesto, obyčajne na posledné voľné, lebo ho zvykol po omši takmer vždy niekto zastaviť. Už vtedy som kvitoval jeho jednoduchosť. Zapojil sa do debaty, ktorá práve bežala, nalial si z termosky kávu, vybalil si chlieb a natrel naň kúsok masla a trochu džemu. Preňho nebola žiadna obsluha, žiadne výnimočnosti, správal sa tak, ako my všetci.
O čom ste zvykli debatovať?
Niekedy to bolo na vážnu nôtu, no on mal rád aj odľahčené témy, tých vážnych ho potom v úrade čakalo dosť. Tam som sa často zapájal s mojimi typickými vtipmi. Slovákov a Slovensko vždy živo vnímal. Veď celé roky bol jeho doslova najbližším kolegom kardinál Jozef Tomko a jeden z najbližších spolupracovníkov podsekretár Mons. Jozef Zlatňanský. Traja Jozefovia, aj meniny oslovovali niekedy spolu, dokonca i v Slovenskom ústave. Keď videl deň predtým veľa slovenských pútnikov, obyčajne mi to s určitým uznaním spomenul.
Stihol Slovensko aj navštíviť?
Áno, spomínal na svoju návštevu Bratislavy začiatkom 90. rokov, častejšie hovoril, že na tú aulu plnú seminaristov a ten duchovný potenciál nikdy nezabudne. Keď ma videl odchádzať na bicykli do školy, opýtal sa, ako rýchlo to prejdem, a keď nás stretol s pútnikmi, spýtal sa, či sú to moji priatelia z Tatier. Schválne spomínam tieto ľudské obyčajnosti, lebo sme ho všetci o poznali takto, nie ako „panzerkardinála“. A zároveň sme si ho ctili pre jeho vedomosti.
Takže pri bezprostrednom kontakte nepôsobil chladne a odmerane, ako o ňom mnohí hovoria.
Nie, v skutočnosti je srdečný a jednoduchý. Skôr hĺbavý ako introvert. Nesústreďuje sa na seba, ale skôr na okolité problémy. Býval skôr bojazlivý, najmä v začiatkoch svojho pontifikátu, a najmä pred veľkými zástupmi. Vedieť komunikovať s veľkým davom si vyžaduje zvláštnu charizmu, ktorú mal jeho predchodca a on si bol vedomý, že ju nemá. No bol som svedkom, že veľký prelom nastal počas návštevy Poľska rok po jeho voľbe. Srdečnosť a nadšenie Poliakov ho očividne zo dňa na deň „roztápali“. No a veľa hovoria filmové zábery.
Viackrát ste s ním aj slúžili omšu. V čom to bolo pre vás iné v porovnaní s inými omšami?
Ja som si vážil práve to, že to nebolo vôbec iné. Bol sústredený, ale nerobil žiadne pózy. Obyčajne na úvod omše povedal dve – tri vety o sviatku alebo o téme evanjelia. Ale boli to také „ratzingerovské“ dlhé súvetia. Raz došlo k jednej úsmevnej anekdotke. Kardinál Ratzinger sa pred omšou modlil v záhrade pred kaplnkou nášho kolégia. Vošla nejaká sestrička a pýtala sa ho: „Pán farár, nebude tu náhodou omša?“ Odpovedal, že áno. „A kto ju bude slúžiť?“ pýtala sa ďalej. „Jeden pán farár,“ odpovedal jej Ratzinger. Sestrička bola veľmi prekvapená, keď o chvíľu tento pán farár prišiel k oltáru ako kardinál.
Preložili ste desať jeho kníh. Ktorá z jeho myšlienok vo vás najhlbšie zarezonovala?
To je ťažká otázka. Jeho „srdcovka“ je svätý Augustín, starobylá patristika, no veľmi často sa venoval i témam, ktoré hýbu súčasnou spoločnosťou i cirkvou. Medzi nosné stĺpy jeho myslenia by som zaradil asi tieto témy: existuje objektívna pravda a človek ju môže i má spoznávať; extrémny liberalizmus ničí samotnú slobodu; sexualita je vyjadrením lásky, keď sa oddelí sex od lásky, odľudšťuje to človeka i spoločnosť; demokracia bez svedomia degeneruje do anarchie alebo policajného systému; ekonomika si vyžaduje etiku. Ak sa absolutizuje sloboda jednotlivca, mocní jednotlivci utláčajú ostatných a manipulujú ich. Bez svedomia sa aj štát mení na „bandu zlodejov“ (to hovorí dokonca aj v jednej encyklike a cituje pritom svätého Augustína).Z viacerých nosných stĺpov jeho myslenia by som vyzdvihol najmä presvedčenie, že Boh je láska a že správne kresťanstvo má byť radostné. To nápadne často zdôrazňoval aj v posledných mesiacoch.
A s akými jeho postojmi či krokmi na pozícii pápeža ste vy osobne neboli úplne stotožnený?
Človek nikdy nevyhovie všetkým očakávaniam, tobôž nie pápež. Ja som si ho vždy vážil aj ako človeka, aj pre jeho myšlienky – nielen z nejakej „lojálnosti k mojej firme“. No osobne by som napríklad uvítal jednoduchý štýl liturgie i liturgických odevov, ako ho vniesol Ján Pavol II. Chápem Benediktove dôvody, pochádza z veľkej kultúrnej tradície a chce poukázať na liturgické i umelecké bohatstvo minulosti. No pravdou je aj to, že veľa ľudí trpí hladom a krásne ozdoby ich môžu pohoršovať a zakryť práve pápežovu povestnú osobnú jednoduchosť.
Svet už očakáva voľbu nového pápeža. Medzi najhorúcejšími kandidátmi sú africkí a juhoamerickí kardináli. V čom by neeurópsky kandidát mohol byť pre cirkev prínosom?
O afrických a juhoamerických kardináloch sa dosť často hovorí skôr ako o kuriozite. No je pravdou, že by mohli priniesť väčšiu solidaritu s chudobnými. My sa tu stále handrkujeme o tom, čo by mal mať pápež oblečené a či by mal mať úsmev o centimeter širší alebo užší a pritom veľká časť ľudstva a zomiera od hladu a mnohých pre vieru zabíjajú. Bolo by nás treba nejako prebrať z našej pohodlnej ospalosti. Cirkvi v Afrike a Južnej Amerike sú zároveň vitálne, radostné. Európa je stará a unavená, bez perspektívy, do sveta vyváža skôr smrť ako život. Z tej stránky by pápežský úrad logicky patril im. Ale to je len naša logika, ktorá siaha iba po najbližší horizont, spoliehame na to, že Najvyšší vidí aj tie potreby, ktorý my ešte nevidíme.
Kto je Marián Gavenda
- rímskokatolícky kňaz, farár v Devíne
- v roku 1988 emigroval do Talianska, kde absolvoval kňazskú formáciu na Pápežskom kolégiu Nepomucenum
- študoval filozofiu a teológiu na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme
- bol šéfredaktorom Katolíckych novín a hovorcom Konferencie biskupov Slovenska
- v roku 2001 mu pápež Ján Pavol II. udelil titul pápežský prelát